SeanLSD

Kde inde si doplniť túto pixarovskú lahôdku ako v Paríži obložený syrom a bagetami ? Navyše v deň, keď som zachránil myšku ? Ale to mi pravdaže nikto neuverí...

Príbeh priekopníčky moderného tanca Loie Fuller vyniká prekrásnou kamerou a dopláca na odfláknutý scenár. Kamera je oslava svetla, tak krásne, až mytologicky nasvietené scény, či už vonku alebo často v totálne tmavých interiéroch, sa len tak nevidia - a je to krásny hold tanečnici, ktorá sa práve precíznou prácou so svetlom preslávila. V kombinácií so silnou hudbou a sugestívnymi výkonmi vytvára kúzelnú umeleckú atmosféru. A keď tu Fullerová prvýkrát predvedie svoj tanec, divák zostane očarený asi veľmi podobne, ako kedysi publikum na jej predstaveniach a želá si, aby ten zázrak nikdy neskončil. Ale scenár mu z neznámeho dôvodu tanečné čísla veľmi nedopraje, čo je vo filme o tanečniciach naozaj zvláštne a snaží sa o čosi iné, v čom ale akoby nevie, kde má vykresať dramatický konflikt – a s tým súvisí aj zvláštne narábanie s faktami. Ak je TANEČNICA naozaj podľa knihy, ako je uvedené, tak neveľmi dobrej alebo veľmi nešikovne spracovanej. Kým prvá polovica filmu je plná nádherne nasnímaných silných momentov, druhá, prekvapivo, pretože prichádza avizovaný konflikt a súperenie dvoch tanečníc, je uťahaná a dýchavičná. Tu opäť k tým faktom. Neočakávam od biografických filmov vedeckú presnosť a automaticky počítam so zjednodušovaním, zlučovaním viacerých osobností do jednej postavy a úpravami životných príbehov pre dramatický efekt... Obvykle preto ani vyslovene nepátram po nepresnostiach, ale zhodou okolností som s životmi Loie Fuller a Isadory Duncan dosť dobre oboznámený – ostatne asi preto som aj videl tento film. Takže fakty, ak by niekoho zaujímali, sú nasledovné (a vrhajú na TANEČNICU dosť nelichotivé svetlo). Loinu situáciu s rodičmi si tvorcovia takmer od základu vymysleli - žila totiž v normálnej, kompletnej rodine aj s viacerými súrodencami, pravdou ale je, že jej otec naozaj zomrel za záhadných okolností, súvisiacich možno s jej manželom, neskôr odhaleným polygamistom. Ak chceli tvorcovia ukázať, že sa s ňou osud nemaznal, nemuseli si vymýšľať, stačilo nevynechať jej prvý pokus o európsku kariéru v Nemecku, ktorý predchádzal Parížu, kde svojimi vystúpeniami publikum vôbec neoslovila a musela napokon vystupovať v cirkuse medzi cvičeným slonom a somárom. Až potom nasledoval onen oslnivý a vyčerpávajúci parížsky úspech... Vzťah s Isadorou a ich „konflikt“, ktoré mali tvoriť akúsi sekundárnu dramatickú kostru, sú tiež umelo vytvorenými atrakciami - v skutočnosti sa poznali len veľmi krátko a Isadora odišla zo súboru už počas prvého turné kvôli vlastnému kontraktu. Horšie ale je, že keď už si ho vymysleli, mali ho aspoň teda náležite dramaticky využiť. Ale všetky postavy sa tam len tak nejako potácajú, čím bližšie ku koncu filmu sa stále viac opakujú a stále menej sa toho deje. Hra s lesbicitou, ktorá sa zdá, že to má zachrániť, je namieste, pretože Loie, po neúspechu s manželom, odhaleným podvodníkom, žila neskôr v stálom vzťahu so svojou priateľkou, ale u Isadory je to opäť iba číra špekulácia. Herci, ako to už často býva, zachraňujú, čo môžu, ale okrem svojich daných charakterov vlastne nemajú čo hrať - ich postavy, s výnimkou slávnych tanečníc, ani nepomenované, sa zásadne nepredstavujú, zjavujú sa a odchádzajú len tak, nemajú žiadny vývoj ani nič okrem základnej motivácie - chcem tancovať alebo chcem zarobiť alebo chcem teba. A takto sa TANEČNICA dopotáca do konca bez toho, aby nám o nich niečo naozaj prezradila. Debutujúca autorka, predtým tvorkyňa klipov, predviedla perfektnú spoluprácu s fenomenálnym kameramanom, ktorý doslova čaruje, ale vôbec nezvládla príbeh a postavy. Zrejme sa snažila byť francúzsky subtílna, tak ako jej herci, ale zostala kdesi na polceste a P. S. pri záujme o silný, dramatický príbeh úplne zahadzuje naozaj turbulentný, vášnivý a tragický život Isadory,, ktorý bol v porovnaní s relatívne harmonickou Loie ako bombardovanie popri tom, keď padá dážď.

Lahôdka pre filmových vedcov. ___ V púšti sa jedného dňa prebudila k vedomiu guma, Len tak. Bez dôvodu. Na svojej ceste za sebaurčením sa najskôr len tak aj kotúľala, no potom sa našla ako hororové bezdôvodné Zlo. Stala sa Gumou, archetypálnou hororovou vzburou proti svojmu Stvoriteľovi a hlavným hrdinom filmu, ktorý je "oslavou toho najsilnejšieho filmového prostriedku - len tak. Bez dôvodu." ____ Doteraz som si myslel, že Quentin Dupieux je hlavne nesmierne nadaný surrealista a veľký vtipálek, ale až pri GUME mi naplno došlo, akým je súčasne veľkým znalcom filmových postupov. Vo svojej absurdne zábavnej hračičke dokáže točiť naraz horor, paródiu na horor, pojednanie o horore aj podobenstvo o filmovom priemysle a filmovom divákovi. Na môj vkus je to možno trochu moc silené, ale gumu - zlo - ani filmový priemysel to nezaujíma - valí sa aj cez mŕtvoly, až kým sa nezastaví až pred samotným Hollywoodom.

Na toto som sa dosť tešil, ale je to ťažká nuda, v ktorej poteší len výtvarná stránka - kostýmy, výprava, rekvizity a Lambertova vizáž.

Definícia totálnej sračky. Prinajlepšom amatérskeho filmu, to je to najlepšie, čo sa o tomto filmovom hovne dá povedať. A že sa točil v Bratislave v tej istej dobe, ako Praha hostila natáčací štáb MISSION IMPOSSIBLE je dostatočne výpovedná skutočnosť, ktorú sa mi ani nechce rozmazávať... Čo prinútila Lamberta v dobe svojej najväčšej slávy kývnuť na toto, je mi záhadou. Dopozeral som s najväčším sebazaprením a asi len preto, že som bol chorý v aute a iný film som nemal. Jediné, čo ma zaujímalo, boli tie momenty, kedy zase na chvíľu vybehnú z diery a uvidím kúsok Bratislavy v polovici 90. rokov. Tých momentov bolo asi 5 a nezaberali ani toľko minút...

Ďaleko lepší film, než by si človek predstavil pod definíciou "lacné sci-fi s Lambertom". Aj keď sa to po 20 minútach zvrhne na tradičnú naháňačku o osud ľudstva, o zaujímavý vývoj nie je núdza a najväčším prekvapením je, že scenár zostáva najlepšou zložkou ABSOLONU... Mnohí si pri tomto tvrdení poklepú na čelo, ale súdobé veľkorozpočtové hollywoodske sci-fi hity ako OSTROV alebo JA, ROBOT sú scenáristicky na veľmi podobnej, ak nie horšej úrovni. S lepšou réžiou a hercami to mohol byť slušný flák. Lenže herci boli otrávení a réžia fakt mizerná. Takže proste televízne vyzerajúce béčko s Lambertom, nie taká bezbrehá stoka ako ADRENALÍN, ale ani pozoruhodný úlet typu NIRVANY.

Fascinujúci a bizarný taliansky kyberpunk, ktorý síce veľmi neobjasňuje pravidlá fungovania svojho sveta, ale typický štýl a rekvizity svojho špecifického subžánru používa veľmi štedro, skoro nimi až plytvá a zahlcuje. Je evidentné, že rozpočet nebol nijak kráľovský, ale pracuje sa s ním veľmi nápadito a skutočnosť, že NIRVANA nestála veľa peňazí, jej paradoxne ešte prospieva. Všetky uvedené charakteristiky, vrátane zmätočnosti, vcelku presne zodpovedajú podobe kyberpunku, ako ho vytvoril William Gibson v čase jeho najväčšej slávy v 90. rokoch. Divák/čitateľ je proste hodený do rýchleho, globálneho a chaotického sveta, kde najmodernejšiu technológiu užívajú aj najnižšie vrstvy, plného neznámych pojmov a slangu, kde sa punková vizáž mieša s high-tech personalizovanou elektronikou a je len na ňom, či a ako sa v tom zorientuje... A Christopher Lambert, v súlade so svojim obvyklým "herectvom" vyzerá, že tiež vôbec nechápe, kam sa to dostal a čo sa deje.. Nutno však poznamenať, a je to fakt dosť prekvapujúci, že režisér a scenárista Salvatores nie je a nebol žiadny béčkársky nýmand, s akými spájame Lambertovu neskoršiu "kariéru", ale chlapík, ktorý dostal 5 rokov predtým Oscara za najlepší zahraničný film! Na ambicióznej a vôbec nie babráckej NIRVANE je jeho vízia, zaujímavo pracujúca so štandardnými artefaktmi žánru, jasne vidieť a takýchto filmov rozhodne nie je veľa!

Popri CESTE DO NEMOŽNA druhý superzaujímavý a originálny počin spojený s osobou a dielom MRŠ, tentokrát pre deti. Podobne ako druhý zmienený projekt kombinuje všetko možné a pre oba platí, že je to predovšetkým zaujímavý koncept s pokrivkávajúcou realizáciou a veľmi nevyváženými kvalitami jednotlivých komponentov. Všetko sa to zrejme šilo horúcou ihlou a muselo stihnúť k výročiu MRŠ a to je škoda.

Ja neviem. Podobne ako v prípade TRUE ŠTÚRA toho istého tvorcu sa tu kríži toľko prístupov a diskurzov, že si to musím ešte dvakrát rozmyslieť.

Nájde sa tu pár zaujímavých výjavov, ale celok je strašne nesúdržný...  Skutočné scény sú len tie zo Srbska a Sibíre, pričom obe tieto anabázy sa odohrávali za treskúcej zimy, tu však vládne leto pohoda klídek tabáček.. Všetko ostatné medzi tým je afektované staré herectvo alebo úsek deja odbytý pár nesúvisiacimi zábermi - a nie je to umenie skratky. Porovnaj len so súčasne realizovaným Fričovým JÁNOŠÍKOM, to je ozajstná a zvládnutá prehliadka vtedajších avantgardných postupov.  Zaujala ma predstava, že film vznikol len 15 rokov po Šteánikovej smrti - znamená to, že aj on sám rozprával takýmto afektovaným jazykom ? Hanba je, že je to dodnes jediný hraný celovečerák o MRŠ.