SeanLSD

Zafranovičov film z FAMU a súčasne remake jeho prvého amatérskeho filmu v splitskom kino-klube zo začiatku 60. rokov. .Pre mňa dokonalá ukážka toho, ako vyzerá film podľa príručky "Ako natočiť filmové dielo novej vlny", keď sa do toho pustili totálne sjetí študenti filmu. Prvá polovica vyzerá ako natripovaný Forman, potom sa prechádza k druhej, surreálne grotesknej. Pozreté v nedeľu a bez drog (ktoré k tomu môžem jedine doporučiť).

Ešte ďaleko lepšie než AKO ZAČALA VOJNA NA MOJOM OSTROVE. Vďaka väčšiemu časovému odstupu od ironizovaných udalostí a vysmievaných kultov sa tandem chorvátskych Svěrákovcov (syn režisér a otec scenárista) úplne odtrhol a stvoril geniálnu grotesku, ktorú opäť naplno ocení len znalec juhoslovanských reálií. Vyrovnávanie sa s komunizmom ešte nikdy nebolo také výstižné a zábavné. "Aj noha v prdeli je krok dopredu, ako povedal Mao ce-Tung."

Dodnes najpopulárnejší chorvátsky film doma (takmer 350 000 divákov) i vo svete (účasť na 32 medzinárodných festivaloch) si zaslúži pozornosť aj vďaka podmienkam doby svojho vzniku a ich charakteru. Bol prvým filmom nielen v Chorvátsku, ale aj celom priestore bývalej Juhoslávie, ktorý pristupoval k tematike jej krvavého rozpadu s humorom - a to necelý rok po skončení posledných vojenských operácií. Humor je to trefný a pichľavý, vzhľadom k dobe silne nacionalistickej Tuđmanovej éry mimoriadne odvážna satira dobromyseľne zosmiešňujúca všetky strany a vysmievajúca sa stereotypom nešetrí nikoho - ale nikoho ani nedémonizuje. Scenár napísal režisér Brešan so svojim otcom Ivom, legendárnym dramatikom a spisovateľom. Vo výsledku výborná groteska o vážnych témach, ktorú si môže užiť aj neznalý divák bez povedomia o všetkých postranných konotáciach. Ale s nimi je to ďaleko lepšie...

Deň po LUNCHBOXE mám omnoho cynickejšiu náladu a chce sa mi povedať len toľko, že keby sa ľudia nemnožili ako králiky (India o tom vie svoje), nemusela by byť taká chudoba ani taký hlad, ani by sa nemuseli povaľovať na uliciach preplnených hnusných miest bez dostatku čistej vody a snívať o nejakých receptoch s ružovou vodou. Ja viem, že to všetko je riešiteľné aj keď sa ľudstvo množí ako besné, a že hromada ľudí si svoje nešťastie nezavinila a väčšine sa inštinkty a zvyky ovládajú ťažko, ale čo už, keď som si na túto sociálnu sondu vybral takú blbú chvíľu...

SPOLIERY. Veľmi "ľudské", to je slovo, ktoré sa najčastejšie skloňuje v súvislosti s týmto filmom (akoby vojny a genocida neboli...) - a veľmi trefne. Uprostred všetkého toho (ľudského) chaosu, hluku a tlačenice, rutiny, obyčajnosti a presakujúceho patriarchalizmu a kastovníctva nutné k prežitiu. Najľudskejší je ale LUNCHBOX v tom, že sa nedostaví žiadny happy-end. Taký je život. Ľudský. V tom pekle normality len chytáme strieborné úlomky zázrakov. A keď sa raz za čas v kolobehu dní objavia (alebo keď sme občas v nastavení vnímať ich), väčšinou ich prepasieme. Zato ani nemôžem dať plné hodnotenie. Lebo fantázia je vždy lepšia. Tam čas nemusí plynúť tak neúprosne, romantika tam nestráca svoje čaro pod náporom každodennosti a v dôležitých chvíľach tam nezaváhame. Ale taký je život. A ja som si v ňom málokedy ten posratý happyend tak strašne prial!

Hoci náznaky toho boli už v predchádzajúcom PÁDE TALIANSKA, Zafranovič sa s komunistami naplno vysporiadal až v poslednej časti svojej trilógie. Pritom ale umelecky zostal verný svojmu prístupu.. - stále sú to veľké dejiny drviace jednotlivého človeka, ktorého pritom udržiava pri živote iba sex a hudba. Kým OKUPÁCIA V 26 OBRAZOCH hovorí o krutosti okupátorov a kolaborantov a PÁD TALIANSKA o krutosti okupátorov, kolaborantov a partizánov, VEČERNÉ ZVONY sa zameriavajú na odľudštenosť partizánov, respektíve novej moci, ktorá z nich po vojne vzišla. Pre mnohých je to trpké vytriezvenie, v ktorom už nikto nie je idealizovaný, v ktorom sú všetky pekné ideály a vzletné heslá determinované dobou a vybojovanou mocou, okolnosťami a záujmami. Zostáva iba človek v súkolí dejín, jeden zomletý, druhý vláčený, niekto má smolu a druhý vyviazne znovu a znovu. Víťazom býva ten najprispôsobivejší - a na morálne víťazstvo sa veľmi nehrá. 8/10

Konzistentnejší príbeh PÁDU TALIANSKA mi vyhovoval viac ako roztrhané obrazy OKUPÁCIE V 26 OBRAZOCH. Hlavným - a odvážnym - prínosom oproti nej je aj to, že Zafranovič tu už nikomu nestraní, hoci to tak dlho vyzerá a v závere opäť prekvapuje, keď aj partizánov ukazuje ako neľudských, či aspoň dogmaticky slepých sluhov ideológie, ktorá ich privádza k absurdnej necitlivosti. Film tak výstižne ukazuje, že vo víchre vojny je ľudskosť vzácna komodita, a že ziskuchtivosť a strach v takýchto okolnostiach rýchlo spália aj mediteránsku idylku. 7/10

Slávny prvý diel Zafranovičovej voľnej trilógie je myslím najslabší, pôsobí viac provokatívne ako umelecky presvedčivo. Nepopieram však, že si ho človek najlepšie zapamätá - minimálne klacia scéna sa jednoducho nedá vymazať z pamäte. Toto slávne autorské dielo preslávilo Zafranoviča a súčasne z neho urobilo protežovaného miláčika neskorého titovského režimu (ako aj nepriateľa chorvátskych národniarov), ktorému sa zdalo veľmi moderné a súčasne dostatočne vyhovujúce výkladu dejín v podaní ortodoxných juhoslovanských komunistov, v tej dobe už sa hlavne zubami nechtami držiacich moci. OKUPÁCIA čerpá z talianskych majstrov ako Fellini či Visconti, vystopovať sa dá aj prímes vplyvu československej novej vlny z autorových pražských štúdií a pritom zostáva do potrebnej miery režimná, lebo robotníci sa nedajú a zostanú správnymi komunistami (podľa historických faktov však v Dubrovníku žiadna povstalecká bunka nevznikla). A aby to nepôsobilo tak čiernobielo propagandisticky, na jedno skazené vajce pripadne aj jeden správny príslušník buržoázie. Väčšina divákov si však aj tak zapamätá hlavne nezabudnuteľnú scénu výbuchu naturalistického násilia, ktoré nasleduje po hodine či viac ukolísávania stredomorskou atmosférou so znepokojivými náznakmi a ktorá, nutno povedať, nezostáva nič dlžná skutočnej brutalite ustašovského režimu. P. S. Či bolo nejakých tých obrazov vo filme 26, a o aké členenie sa vlastne jedná, som napokon absolútne nepostrehol. 6/10

Ono to vážne vyzerá, že sa Škóti dohodli a OROL DEVIATEJ LÉGIE je priamym pokračovaním Marshallovho bijáku!.Záver (od momentu zmocnenia sa orlice) je teda hodne pochybný a ani herci ma veľmi nepresvedčili, akcia je dosť biedna (hlavne v porovnaní s CENTURIONOM), ale je to tak NESMIERNE krásne nasnímané, že som ochotný na to všetko pozabudnúť. Historickú vierohodnosť reálií budem musieť preskúmať...

Súdny deň rímskych legionárov nastal! Nemôžem si pomôcť, ale CENTURION je vo svojom subžánri totálna lahôdka, ktorá logicky aj rytmicky zadrháva iba keď sa vzdiali svojej línie (rozprávková chalúpka s krásnou čarodejnicou). Marshall vzdáva hold svojmu milovanému Škótsku v nádherných záberoch prírody a z histórie si robí krvavú zábavu, ale výber (mužských) predstaviteľov je parádny, každá veta plynúca z ich úst bohovská a akcia... proste nadchne aj presvedčí. Esenciálny Marshall bez preplácanosti SÚDNEHO DŇA, bez provizórnosti PSÍCH VOJAKOV...