nascendi

Na tomto filme sa podieľalo niekoľko velikánov, takže som koketoval s možnosťou pridať štvrtú hviezdičku. Veď Werich bol skvelý a aj nahrávači sa snažili. Ale to, že sa umelci prepožičali k propagácii utopického socializmu mi vždy zadrží ruku. Chápem tie trápne ospravedlnenia typu - vtedy sa inak nedalo - nikoho za kolaboráciu s vtedajším režimom neodsudzujem, ale štyri hviezdičky nedám ani keby ma o to požiadal ÚV KSČM.

Dumasovo najlepšie dielo, ktoré som v mladosti prečítal za dva dni a dve noci priam volá po filmovom spracovaní, i keď hneď v počiatkoch realizátori narazia na problém v podobe epickej rozsiahlosti diela. Čo vynechať, čo skrátiť, aby to bolo ešte zrozumiteľné, a akú celkovú dĺžku pripustiť, aby to diváka ešte bavilo? Nezanedbateľným problémom je, koho obsadiť do úlohy Dantésa. Už som sa niekde vyjadril, že takéto diela sú nevhodné na sfilmovanie, možno by seriálová forma vyhovovala najlepšie. Videl som viacero verzií, ale iba verzia so Jeanom Maraisom a táto zhruba zodpovedajú mojej predstave. Pikantné na tejto verzii je, že ju nakrútili vo Veľkej Británii a dokázali pritom uchovať ducha literárnej predlohy. K čomu sa paradoxne verzia so slávnym francúzskym opilcom ani nepriblížila.

Už som o tom písal vo svojom úvodnom slove, že diváka môže zmiasť vysoké hodnotenie, keď si nevšimne počet hodnotiteľov. A to je tento prípad. Verím, že existuje aj viac ako dvadsiatka nadšencov, ktorí tomuto hudobnému špeciálu nadelili 96 %. Nevšimol som si, že už o pár dní, keď som si našiel čas na pozretie, to bolo 94 % a s mojimi troma hviezdičkami 93 %. Pravdou však ostáva, že ma vystúpenie novozélandskej dvojice nezaujalo. Ich úspech považujem za výsledok snahy prekvapovať, provokovať a šokovať. Na to sa súčasný divák chytá. I mne sa kdečo z ich vystúpenia páčilo, lebo to bolo objavné, ale celkový dojem to nezachránilo. Takže videl som, počul som, stačilo.

Po záverečných titulkoch som nadobudol dojem, že sa režisér Dudek spoľahol na hereckú ekipu, ktorá síce nesklamala, ale ani ona nedokázala nedostatky ledabolo napísaného scenára zakryť. Nejako mi táto moralitka nesedí do konca šesťdesiatych rokov. A ak, tak iba fajčením a odvážnejším poňatím, ktoré normalizácia veľmi rýchlo zlikvidovala.

Pamätám si moje nadšenie, keď som videl vydarenú adaptáciu prvej časti Dostojevského románu. Druhej som sa nedočkal, čo je nesmierna škoda, pretože obsiahnutie celého diela by zdvihlo moje hodnotenie možno až k plnému počtu. Tomuto torzu nemôžem dať viac.

Summer Holiday bol jedným z povolených filmov, ktorými filmová distribúcia riedila more domácich a ostblockových filmov v kinách. V danej dobe sme to vedeli náležito oceniť a vidieť Cliffa Richarda po The Young Ones aj v ďalšom filme sme považovali za malý zázrak. Ale už vtedy som si uvedomil, že filmy so spevákmi sú predovšetkým o hudbe a hľadať v nich niečo hlbšie, trvalejšie je nezmysel. A populárnej hudby je vo filme dosť, takže nemusím hviezdičkami šetriť.

Postoj k tomuto filmu určujú očakávania diváka. Pokiaľ očakáva kvalitný špionážny thriller s precíznym scenárom, realistickými akčnými scénami, zaujímavým hereckým obsadením a gradujúcim napätím, bude asi sklamaný. Ale pokiaľ očakáva iba zábavu, pri ktorej veľkoryso prehliada nedostatky obvykle prítomné v tejto kategórii filmov, potom bude spokojný, i keď jeho spokojnosť bude prchať ako éter a o mesiac už môže mať problémy s odlíšením tohto filmu od iných podobného zamerania.

Aj u tohto filmu som si musel na reprízu počkať pekných pár rokov. Aj tak som sa dostal iba k verzii s anglickými titulkami, ale keďže obe knihy Kobó Abého mám doma a poznám ich obsah, nemal som problém pripomenúť si niekdajší zážitok a opätovne sa pokochať na príbehu, v ktorom piesok určuje všetko a pritom to nie je o piesku. Tešigaharov film je divácky vďačný tým, že pripúšťa množstvo najrôznejších interpretácií, ktorých autori sa môžu domnievať, že práve tá ich je najsprávnejšia. Súčasne je nevďačný pre tú časť divákov, ktorá si privykla na kratšiu stopáž nabitú akciou. Je sa interpretáciou podobenstiev nezaťažujem, na dĺžku ázijských filmov som zvyknutý a tak jedinou zmenou je zníženie hodnotenia na štyri hviezdičky, čo ešte stále znamená veľké uznanie tomuto dielu.

Capoteho kniha Chladnokrvne je súčasťou mojej knižnice a tak som mohol posúdiť, nakoľko sa Richard Brooks trafil do mojej predstavy. Viem, že som bol spokojný, ale na detaily si už po toľkých desaťročiach nespomínam. Chladnokrvne som odvtedy nevidel a asi už ani neuvidím, lebo televízie vysielajú predovšetkým pre postihnutých Alzheimerovou chorobou, ktorým aj dvojstá repríza filmu prináša rovnaký zážitok, ako premiéra. Nie je však treba strácať nádej. Už o tri roky neskôr sa mi podarilo dostať sa k filmu a potvrdiť si prvotný dojem z neho. Možno je pridlhý, ale iba pre súčasných milovníkov akčňákov, možno má aj iné nedostatky, o ktorých neviem. Ale ten chlad z názvu je prítomný počas celého filmu.

Zábavný a mimoriadne užitočný sprievodca americkou nemou groteskou. Mne, ako zanietenému divákovi grotesiek prekážalo, že kvôli autorským právam, nemohol Robert Youngson siahnuť po všetkom, čo by si zaslúžilo byť v tejto filmovej vitríne grotesiek. A posilnilo môj zakorenený odpor k chamtivcom, ktorí nič nevytvorili, iba zdedili alebo si zakúpili práva a tie im umožňujú odoprieť nám vidieť to, čo bolo určené divákom a nie tým úbohým priekupníkom.