maddy

Najprv radšej ozrejmím môj vzťah k sérii, aby moje hodnotenie nepôsobilo tak, že odpad hádžem všetkým podobným filmom. Prvý film mi neprišiel ako nijako zvlášť výrazný, znepokojivý alebo nechutný horor, nápad s ľudskou stonožkou bol síce zvrátený, ale ani raz som pri filme nemal potrebu odvracať od obrazovky oči. Až pokračovanie dokonalo to čo sľuboval už prvý film, bol to zvrátený, špinavý film (v tom dobrom slova zmysle pre cieľovú skupinu divákov), navyše slušne natočený, ktorý labilnejším divákom mohol pokojne narušiť aj psychiku. Od tretieho dielu som si sľuboval, že kvalitou pôjde opäť hore a dôstojne zavŕši trilógiu, no stal sa presný opak. The Final Sequence pre mňa predstavuje takmer definíciu filmového odpadu. Oceňujem síce, že sa Six snažil natočiť každú stonožku ako náladovo úplne odlišný film - prvý film bol taký skôr hororový thriller, druhý film takmer snuff movie a tretí je akási satira, ale bohužiaľ absolútne nefunkčná a nevtipná satira, ktorá zachádza za hranicu znesiteľnosti. Neviem kde nabral zrazu to filmárske sebavedomie, ale pokúšať sa vo filme o ľudskej stonožke (!!) o akúsi nekorektnú spoločensko-politickú satiru USA pôsobí nanajvýš nemiestne, až trápne. Zatiaľ čo pri Full Sequence som si hovoril, že napriek tomu aké filmy točí rozhodne nie je zlý režisér, tak po Final Sequence som presvedčený, že je otrasný režisér a už od neho radšej nechcem vidieť žiaden film. Neviem čo týmto chcel vlastne povedať, pretože ako satira to je úplne hlúpe, ako komédia maximálne otravné a tie preafektované výstupy Dietera Lasera, ktorý predvádza snáď najneznesiteľnejší herecký výkon v histórii filmu budem mať pred očami ešte veľmi dlho a dúfať, že jeho otravný krik a ksicht už nikdy v žiadnom filme neuvidím. No najhoršie je, že to tento krát už vôbec nefunguje ani ako nejaký znepokojivý alebo nechutný horor. Na samotnú stonožku (tento krát už skutočne ľudskú STOnožku) dôjde rad až úplne na konci a okrem jedného hromadného záberu z vtáčej perspektívy. ktorý bol navyše aj v traileri, sa v podstate hororový divák ničoho nedočká. Síce nie som úplne ten typ hororové diváka, ktorý potrebuje vidieť vo filme podobné nechutnosti a radšej vyhľadávam stiesnenú atmosféru ako jatky, ale keď už si pustím film o ľudskej stonožke tak v ňom chcem vidieť aspoň niečo a nie aby už aj prvý pomerne lacný film toho svojho času ponúkol omnoho viac. Final Sequence sa namiesto toho však sústredí vyše hodinu na dementné dialógy prekladané fekálnym humorom a záver namiesto nejakého šokového momentu odbije pohľadom na jedno zašívanie. Ďakujem, ale podobné banálne satiry, ktoré sú hlúpejšie než to čo chcú vlastne kritizovať nepotrebujem. CELKOVO: 0,5* (1/10)

Sen Orena Peliho o tom, že by mohol byť slušný filmár definitívne spľasol. S prvým Paranormal Activity mu to síce vyšlo a svojho času nakopol vlnu found footage snímkov, ktorá trvá prakticky dodnes, no hneď pri jeho druhom filme Area 51 sa ukazuje, že to je len obyčajný hororový nadšenec (čo je síce pekné), ale absolútne neskúsený, mizerný režisér, ktorý si svoje snímky môže točiť akurát tak vo voľnom čase a následne ich púšťať známym, ale rozhodne nedistribuovať do sveta. Area 51 je snáď jedným z najhorších found footage aké kedy vznikli. A to nehovorím preto, že táto FF vlna mi už začala liezť na nervy. Uznávam totiž, že niektorí filmy túto formu využívajú veľmi efektne a inak natočené si ich ani neviem predstaviť (napr. Rec), ale Area 51 predstavuje snáď všetko to čo môže byť na found footage zle. Nielenže sa tu celú dobu nič nedeje (prvých 70 minút je absolútne zbytočných a partička putuje iba z miesta na miesto, kým sa konečne rozhodne niečo podniknúť), ale ono tu ani nie je absolútne nič vidieť! Kamera sa nielenže po celý čas neuveriteľne trasie, ale ešte je zrnitá a k tomu sa množstvo času točí v nočnom, „zelenom“ režime, kde sa obraz kvôli tme zúži len do akéhosi kruhu v strede obrazovky. Samotné vlámanie sa v posledných 15-20 minútach do prísne stráženej Oblasti 51 je následne jednoduchšie než vlámanie sa do 50-ročného paneláka s rozbitými dvermi a vrchol napätia tu predstavuje ukrývanie sa postáv po kanceláriách pred otvárajúcimi sa dvermi. Nakoniec ani neviem presne popísať čo sa dialo, lebo to bol tak neprehľadný zmätok v ktorom skutočne nie je vidieť nič, ale vôbec nič. Nejakým spôsobom sa im podarí prebudiť asi ufónov, tí sa v tej tme asi raz za celý film na pol stotiny sekundy asi aj ukázali, asi aj niekoho z postáv zabili a asi nakoniec z Area 51 aj ušli. Asi. Asi sa ani nečudujem, že štúdio tento film od roku 2009 kedy bol natočený nechcelo pustiť do sveta! Načo? Tie peniaze, ktoré niekto vyhodil na tento film mohol pokojne spláchnuť do hajzlu. Efekt by bol rovnaký, ak nie v prípade toho hajzlu aj lepší. CELKOVO: 0* (0/10)

Monika z Priateľov si zaumienila, že bude režisérkou a aj napriek tomu, že Courtney Cox mám rád, tak musím konštatovať, aby radšej ostala herečkou. Nečudujem sa totiž, že jej film americká kritika totálne strhala. K svoju celovečernému debutu si vybrala látku, ktorá by chcela kombinovať existenčnú drámu s good-feeling filmom (čo by nebol vôbec problém), no navyše aj s prisprostou, vulgárnou komédiou, kde vrchol vtipu predstavuje masturbujúca „námesačná“ manželka. Ako dráma to tak vôbec nefunguje, pretože je neustále narúšaná množstvom nevhodných scén pre takýto druh filmu a ako komédia to zase pôsobí akoby Cox chcela natočiť Prci, Prci, Prcičky pre 40-stianikov. Možno aj preto obsadila Seanna William Scotta, ktorý je síce sympatický a rolu bez problémov ustojí, akurát tie zbytočne vulgárne vtípky vyznievajú v jeho podaní ešte o to nevhodnejšie. Škoda, pretože morálne posolstvá film v závere neservíruje zase až tak otravne ako iné snímky a minimálne jedna vedľajšia línia (vzťah dvoch stredoškolákov) je spracovaná skutočne úprimne, decentne, s vkusom a citom, a dokonca aj nejakou tou emóciou. Akurát je dosť problém, pokiaľ vo filme nefunguje línia hlavná, keďže je zbytočne zabalená do obalu prisprostej komédie, čo k samotnej téme filmu vôbec neladí. A to skutočne nie som žiaden puritán. CELKOVO: 2* (4/10)

„I live, I die, I live again!“ Bizarné, zbesilé a do každého písmena šialené. Neviem kto za to môže, neviem akou podivnou zhodou okolností to vzniklo a kto na niečo podobné odobril blockbusterový rozpočet, ale som mu neskonale vďačný. 70-ročný páprda, George Miller, totiž vyrukoval s redefiníciou akčného žánru v čase, keď už sa zdalo, že sme videli všetko. Nevideli! Oživil dávno zabudnutú značku, v ktorú už nikto nemal dôveru a dal jej toľko energie a vizuálnych nápadov, že popri nej bledne aj zabehnutá blockbusterová konkurencia. TOTO je to pravé akčné inferno, kde sa to celé dve hodiny iba reže, ale na rozdiel od napríklad takých Transformers, v ktorých to už po desiatich minútach nikoho nebaví, Mad Max čoraz viac pritvrdzuje, je čoraz nadupanejší, epickejší a nakoniec to je taká audiovizuálna paráda, že ju dlho, veľmi dlho nevyženiete z hlavy. Priznám sa, že som čakal veľa, ale stále som nebol ani minimálne pripravený na to, že ma Miller po všetkých tých Happy Feetoch a prasiatkach Babe doslovne rozmelie takto nekompromisným akčňákom. Bál som sa, že gradáciu dvojminútových trailerov nemôže v žiadnom prípade udržať, no Fury Road ich energickosť nielenže bez najmenšieho problému udrží, ale i hravo prekoná. Hlášky o tom, že to bude 2-hodinová naháňačka púštou v najmenšom neklamali, toto dvojhodinové non-stop besnenie má však hlavu aj pätu. Rovnako ako zaujímavá je akcia, ktorá nikdy nestratí na prehľadnosti, vo veľkej miere používa praktické efekty s prvotriednymi kaskadérskymi kúskami namiesto nadužívania CGI a ktorá sa nestihne ani raz opakovať (neustála obmena súbojov od boja jeden na jedného, cez naháňačku v obrovskej piesočnej búrke, až po súboj s protivníkmi na hompáľajúcich sa anténach), nedajbože nudiť je zaujímavé aj všetko okolo. Je to krutý, nekompromisný svet zobrazený len v náznakoch, ale s do detailu prepracovanými pravidlami (materské mlieko, väznenie žien za cenu zachovania populácie ...). Zostal v ňom iba boj o prežitie, kde sa uplatňuje heslo kill or be killed a v ktorom neexistuje jednoznačná definícia dobra a zla. Všetci sú, či už v menšej alebo väčšej miere mad a snažia sa prežiť za každú cenu. S tým súvisí aj R-kový rating, ktorý neťaží vyslovene z toho, že by sa tu dialo niečo výrazne brutálne (krv sa prakticky takmer nevyskytuje), ale z toho aké je to celé zvrátené. Zvrátené, ale pritom funkčné. Napriek tomu sa v ňom pohybujú fungujúce postavy, vzťahy medzi nimi a príbeh, ktorý je síce o naháňačke z miesta A do miesta B (a späť do miesta A), ale každý kto sa v ňom vyskytne má jasný motív. Na prvý pohľad pustý bezmyšlienkovitý akčňák sa tak nakoniec prejaví ako premyslená výprava s dejom, ktorý má aj presah ohľadom skazenosti tohto sveta a prekvapivo vyvolá i nejaké tie emócie, prípadne prekvapí úmrtím postáv. Skutočne sa mi ešte nestalo, že by som aj pri dvadsiatom-šiestom výbuchu v poradí mal zimomriavky, bol šokovaný z toho čo sa deje na plátne a ešte sa počas toho bál o každú jednu postavu. Áno, Mad Max je zbesilý, je intenzívny, je adrenalínový, extravagantný, zaprášený, nekompromisný, ale pre to všetko má svoj dôvod. Rozhodne nie je dokonalý – napríklad hudba od Junkie XL sa až príliš okato inšpiruje u Zimmera (bubny) alebo vo svojej predošlej práci na 300: Rise of an Empire, ale to nie je absolútne podstatné, keďže duní rovnako dobre, v pár scénach je badať priveľmi zbesilý strih a pri iných je zase zrejmé, že sa v štúdiu strihalo z podstatne dlhšej stopáže, ale to sú doslovne len sekundové momenty, nad ktorými sa ani neradno pozastavovať, keďže Mad Max: Fury Road je konečne blockbuster, na ktorý sa bude spomínať i za pár rokov a nevyšumí z hlavy hneď pri záverečných titulkoch. Napriek tomu, že ich má rád, tak pri ňom blednú všetky tie Marvelovky, Rýchle a Zbesilé jazdy a takmer všetky sci-fi/post-apokalyptické fláky, ktoré v poslednej dobe okupujú kiná, až tak, že po skončení projekcie som uvažoval nad odobratím dvoch hviezdičiek z hodnotení a to všetkým rad radom :-) Tu všetko šlape ako dobre namazaný stroj a je to jediný film, na ktorý sa do kina vydám dobrovoľne opakovane. Toto je jednoducho povinnosť vidieť na veľkom plátne s duniacim zvukom, pretože väčšie gule malo za poslednú dekádu máločo, ak vôbec niečo. Dúfam, že si to na seba zarobí a dostaneme celú trilógiu v režíjnom podaní Millera. A aj keby k nej nedošlo, každopádne vďaka, George! Takto sa oživuje dávno zabudnutá značka, ktorá do prvého traileru snáď už nikoho nezaujímala a do prvej projekcie nikto neveril, že si dokáže hravo zachovať ten drajv po celé dve hodiny. CELKOVO: 5* (10/10)

„„Have you guys ever seen the movie Looper? No!“„ ale minimálne režisér by si ho mal pozrieť aspoň dvadsaťkrát a až tak začať točiť podobný time-loop movie pre pubertiakov, respektíve sci-fi verziu Projectu X, ktorý byť chcel byť Kronikou, ale nie je ničím, len Projectom Almanac. Prvá polovica je síce pomerne zábavná, aj napriek tomu, že dosť dlho trvá kým postavy konečne spojazdnia stroj času, ale mladé osadenstvo minimálne otravuje a celkom sa darí budovať aj záujem o to čo sa bude diať ďalej a ako sa s celou touto časovou slučkou tvorcovia pohrajú. Bohužiaľ, vôbec nijako! Druhá polovica je nezáživná a namiesto budovania deja sa venuje zbytočným aktivitám ako otravne dlhé pozeranie na postavy ako sa zabávajú na akomsi letnom plážovom festivale za doprovodu hudby z MTV, ako sa ústredný mladík snaží zachovať vzťah so svojou spolužiačkou neustálymi návratmi v čase (Really? Toto je prvé čo vás napadne keby ste sa mohli vracať v čase?!) a príbeh úplne stagnuje. Všetko je síce prehľadne natočené (bodaj by nie, keď na niečo podobné potrebovali 12 mil.), ale čo z toho, keď to je celé také nijaké, ani sa u toho nedá zasmiať, pretože to tvorcovia myslia zbytočne vážne, ani to nevyvoláva žiadne napätie, ani to nepotrápi mozgové bunky hrátkami s časom, nič. A v závere sa už scenárista do tých časových paradoxov zamotal do takej mieri, že sa z nich do konca filmu nevymotal. Ostala tak iba pachuť ďalšieho stereotypného found footage. Každopádne sa teším, kedy si už za pomoci XBoxu vyrobím tiež stroj času! CELKOVO: 2* (4/10)

„It follows and follows and follows„ ... zaujímavé ako sa jednoduchý koncept o „„zhmotnenej pohlavnej chorobe„“ podarilo pretaviť do skutočne zimomriavkového zážitku. Zlo obsiahnuté vo filme totiž nevychádza zo studne, nečaká za rohom s nožom, ani sa nevkráda do snov, ale „iba“ prenasleduje, prenasleduje a prenasleduje. To je v podstate všetko čo robí, ale napodiv to úplne stačí a aj nevinný záber na okolitú krajinu s pár ľuďmi tak dokáže navodiť znepokojivé pocity. Polovicu práce síce odvádza minimalistická elektronická hudba (priam vynikajúci soundtrack od Disasterpeace!) a pomalá kamera, ktorá je primerane zvolená tempu filmu, no ako celok to žánrovo perfektne funguje. O to viac, že väčšina filmu sa odohráva počas scén zaliatych horúcim letným slnkom a ani napriek tomu nestrácajú na intenzite alebo hororovej atmosfére (viď scéna na pláži, kde na prvý pohľad uvoľnenú atmosféru odrazu narúša intenzívne hororové dianie). Nie je to vyslovene dokonalé, dala by sa vytknú pomerná repetitívnosť, kde sa väčšinu času film spolieha na jeden a ten istý moment s prenasledujúcou postavou, akurát v obmenenom prostredí, taktiež by sa hodil nápaditejší záver alebo miestami výraznejší strih scén, ale stále sa jedná o kvalitnú nezávislú filmárčinu. A práve to označenie „nezávislá“ môže byť pre mnohých problém. It Follows je vyslovene lahôdka z indie scény, ktorá nestavia iba na hororových scénach, ale nechýba jej aj určitý presah (morálny odkaz mládeži pred neuváženým sexom, kde je následne predávanie „kliatby“ vo filme spojené s pocitom previnenia, než s pôžitkom z aktu) a tak svojim minimalistickým poňatím nemusí sadnúť klasickému mainstreamovému divákovi. Toto je totiž presne ten typ pomalého hororu vsádzajúceho výhradne na atmosféru, než na zbesilé hororové dianie ako napríklad Conjuring, ktoré divák pozná z kín. Nasadenie do širokej distribúcie tak It Follows urobilo skôr medvediu službu, nakoľko sa nejedná o druh hororu, na ktorý sa dá vybrať v rámci piatkovej zábavy s kamošmi a všetci sa na ňom „zabavia“. It Follows sa najlepšie vychutnáva v prítmí malého kinosálu s pár fajnšmekrami. Je to minimalistický horor, ktorý by sem akoby prišiel zo 70. rokov (silná inšpirácia Carpenterom), ale zároveň bol natočený súčasným filmárom. Pomalé tempo, postupné budovanie atmosféry, vynikajúca retro hudba a pokojná kamera. Ak pri týchto slovách niekto zbystril pozornosť, hor sa na film, no ak sa niekomu zatvárajú od nudy oči už pri pomyslení na túto kombináciu, tak mu It Follows nič neponúkne. Za mňa je to však veľmi kvalitná filmárčina s originálnym konceptom, ktorý síce ďalej výraznejšie nerozpracováva, ale k intenzívnemu zážitku to jednoznačne stačí. CELKOVO: 4* (8/10)

Arnold Schwarzenegger versus Zombies? Vlhký sen všetkých C-éčkových režisérov, ale na niečo podobné rovno zabudnite! Toto je pokus o zombie psychologickú drámu s melancholickým podtónom. Arnold má dcéru, dcéra je nakazená a do pár týždňov sa premení na zombie (tu sa len nákaza nazýva zase inak, akási necroambulis) a tak sa čaká, nič iné iba čaká. S tým, že sa nejedná o horor by som problém nemal (tento žáner som tu očakával aj tak iba okrajovo), nemám žiaden problém ani s pomalým tempom, problém mám však s tým, že celkovo nemá Maggie ako film vôbec čo povedať. Hodinku a pol sa tu melancholicky lúči s dcérou, pozerá sa do lesa, občas prenesie nejaké to obohrané rodinné múdro, teenageri pofilozofujú nad životom a to je všetko. Vážnejších tém sa Maggie dotýka len veľmi pozvoľne, až povrchne a podobných indie látok sa ročne urodí niekoľko, akurát hlavná hrdinka neumiera vplyvom zombie nákazy, ale nejakej inej reálnej choroby. Maggie sa tak sústredí na pár obohraných melancholických gest – objatie dcéry, úteky z domu, posledné vyrazenie si s priateľmi, ale chýba tomu väčšia hĺbka, nahliadnutie do zlomenej duše teenagerky alebo otca kde by divák skutočne súcitil s postavami alebo aspoň akékoľvek ozvláštnenie (zobrazenie procesu odvodu nakazených, náhľad do slovne opisovaných zverstiev v karanténe atď.). Nevyhnutné smerovanie k samotnej premene potenciálne skrýva niekoľko morálny otázok, ale žiadnu z nich film nevyužije. Ono je to aj dosť ťažké s postavami, ktoré síce neotravujú, ale ani vyslovene neprirastú k srdcu, čo je u takejto existencionálnej hororovo ladenej drámy podstatou. Arnold to celé síce ustojí, aj keď charakterným hercom nikdy nebude, no vo výsledku je Maggie film, ktorý sa dostal do trocha väčšej pozornosti iba preto, lebo tu hrá netypickú úlohu práve on, pre nič iné. Nebyť tu Schwarzenegger, tak sa o film nikto výraznejšie nezaujíma. Nie je to síce vyslovene zlé, od toho má Maggie ďaleko, akurát film nič zaujímave neponúka. Keď ho vynechajú aj tí najskalnejší fanúšikovia Schwarzeneggera (nie, neradím sa k ním), tak absolútne o nič neprídu. Ale tak ja celkovo nemám rád tie filmy, kde sa taká téma ako zombie snaží prehrýzť do vážnejších žánrov. Kto vlastne stojí o takéto vážne, melancholické zombie drámy? Zombies, ani hororoví fanúšikovia asi nie, pre nich to bude nuda a fanúšikovia drám si radšej vyberú niečo z reálneho života a tématika zombies ich bude skôr vyrušovať. CELKOVO: 2,5* (5/10)

Je mi veľmi ťažké hodnotiť tento film. Pred nejakými tromi rokmi ma dosť znechutil lacný horor Found. Ani nie tak svojou brutálnosťou, ale tým ako bol celý film v jadre skazený. Vo Found sa premietal akýsi starý fiktívny film o maskovanou zabijakovi, z ktorého po vzore napríklad Machete, vznikol film skutočný, Headless. Horor brutálny, drsný, perverzný, zvrátený a taký ktorý skutočne akoby vypadol z video-trashov zo 70. rokov. Či už strihom, snímaním, obrazom, farbami, hereckými výkonmi alebo schválnou over-the-top brutalitou. Je to taký zámerný brak, ktorému sa však darí vystihnúť tú retro-atmosféru sedemdesiatkových podpultových video filmov. V podstate v ňom o nič extra nejde, brutálny vrah porciuje ženy na tisíc spôsobov, ale nie je to úplne prázdne, napríklad také pohľady do minulosti pomáhajú nahliadnuť do zvrátenej psychiky. Primárne však ide o brutalitu, skazenosť a zlo, ktorým je presiaknutá každá scéna a postava filmu. Toto je film skutočne o tom ako sa pojedajú očné buľvy (aj s peknou bielou šťavičkou tečúcou po ústach) a šukajú odťaté ženské hlavy (aj s príjemným čvachtavým zvukom). Aj keď mám horory mám rád, tak nie som úplným fanúšikom týchto nechutným zvráteností, ani ich nijako nevyhľadávam. No v rámci toho, čím sa tento film pokúša byť a to odkazom na brakové, brutálne video-trashové filmy z minulého storočia (aj keď v tej brutálnosti zachádza ešte oveľa ďalej ako boli možnosti vtedajších filmov) sa mu darí predviesť niečo podobné viac menej dobre. Akurát sa je potrebné pripraviť na to, že toto je zlý, nechutný, násilný, ťažko stráviteľný film, ktorý svojim spôsobom nie je nijako výrazne zábavný a pri ktorom svojou zvrátenosťou bledne aj Ľudská Stonožka. Pre ne-hororových fanúšikov nestráviteľná záležitosť, kde hodnotenie bude skutočne závisieť od toho kto má koľko napozerané zo 70./80. brakovej tvorby. Ja tiež váham aký počet hviezdičiek vlastne niečomu podobnému udeliť a najlepšie by možno bolo ponechať Headless bez hodnotenia. Chápem totiž, že pokiaľ sa k tomu dostane nesprávny divák tak to hodí rovno do odpadu a týždeň nevyjde z kostola, no chápem aj tú skupinu hororářov, ktorí niečo podobné pravidelne vyhľadávajú a napália tomu nadpriemerné hodnotenie. Ani jedna strana však nemá šancu tú druhú nikdy pochopiť. Ja volím strednú cestu, ale po celý film to vo mne oscilovalo, tak že v určitých scénach by som to najradšej poslal nekompromisne do odpadu a v iných momentoch by som dal možno aj štvorku (a nie, nemusím kvôli tomu zákonnite spať doma v klietke) CELKOVO: 2,5* (5/10)

Pandorum meets Event Horizon v austrálskom podaní. Okatá inšpirácia v iných sci-fi hororoch a neoriginalita by mi pri Infini vadili najmenej. Pokiaľ je film efektný, tak nemám problém s tým pokiaľ si berie inšpiráciu v iných snímkoch. Problém je ten, že Infini nie je nijako efektný film, on to je neskutočne nudný film s absolútne nevyužitým potenciálom, ktorý začne nudiť skôr, než sa v ňom začne diať vôbec niečo zaujímavé. Skutočne, po prvých 20 minútach som bol taký otupený, že mi bolo úplne ukradnuté čo sa tam deje, o čom to vlastne je a ako to skončí. Uťahané finále som už následne dopozeral namiesto sledovania obrazovky sledovaním steny, ktorá ma bavila viac ako samotný film. Nech som sa akokoľvek snažil, pri Infini som nedokázal udržať súvislú pozornosť dlhšie ako pár minút, film ani raz nedokázal vtiahnuť do deja a po celý čas nijako nebavil. Na austrálske pomery má síce veľmi slušný vizuál a pútavé prostredie vesmírnej lode, dokonca občas sa nájde aj nejaký ten nápad, ale ani to ho bohužiaľ neudrží nad priemerom. Čo z toho, keď do filmu niekto vrazil dosť peňazí a evidentne aj snahu, keď ho nakoniec dal natočiť režisérovi rovnako spackaného Gabriela. Shane Abbessovi už nech prosím nikto nedáva nič točiť, ten skazí akokoľvek sľubný námet. Infini mal totiž pripravený podklad byť slušným sci-fi Béčkom, vo výsledku je však len neskutočne nudným, nezáživným a nekompaktným filmom. CELKOVO: 1* (2/10)

Well, well, that was boring ... Nezáživný post-apo thriller, ktorý síce nie je vyslovene amatérsky natočený, len je to ohromná nuda, kde sa nič nedeje, polovicu filmu sedí na zaprášenej verande a z letargie nevytrhne ani to minútové, kúsok krvavejšie finále. Omieľa to stokrát opotrebované situácie o boji postáv o vodu v stereotypnom prostredí nezáživnej púšte a chýba tomu čokoľvek čo by zaujalo. Celé to je natočené bez jedinej napätej, akokoľvek zaujímavej scény alebo nejakej atmosféry. Neviem prečo mal niekto potrebu, aby niečo podobné vôbec vzniklo. CELKOVO: 1* (2/10)