Topco

Čiernohumorná gangsterka a satira na písanie príbehov/scenárov. Herecky šťavnaté (Farrell, Rockwell, Walken, Harrelson + Waits v mikro úlohe sú presní), scenáristicky hravé, neraz s dobrým nápadom, aj keď sa to občas prepáli. Ale to k týmto konceptom („guláš, ktorý napokon bude dávať zmysel a zabavíte sa pri tom“) jednoducho patrí. 3,5*

Trivia: Plagát k tomuto noiru je v Zlodejoch bicyklov (1948) prelepený Gildou (1946) a Ritou Hayworth :)

Jim Carrey je hollywoodsky scenárista, ktorý by síce najradšej napísal takú Africkú kráľovnú, ale za sebou má prvý scenár k práve premiérovanému Bčku „Sand Pirates of the Sahara“. Po tom, ako sa nečakane stane terčom Úradu pre vyšetrovanie neamerickej činnosti, sa opije, havaruje a prebúdza sa s amnéziou niekde úplne inde než v LA... Zmes filmu o filme, mccarthizmu a najmä nostalgickej romantickej drámy z malého mestečka. Kľúčovou zložkou je milá atmosféra 50tych rokov a kúzlo titulného malomestského retro-kina Majestic (uvádzajú v ňom napr. Električku zvanú Túžba či Deň, kedy sa zastavila Zem). Aj napriek bohatosti motívov (okrem spomínaných: strata blízkeho vo vojne, znovunájdenie rodiny, lásky) to však mohlo byť kratšie o dobrých 20 minút. Stále však ide o ľúbivú a schválne sladkú poctu 50´s a Hollywoodu. PS: ako novodobá pocta Frankovi Caprovi je u mňa TOP The Hudsucker Proxy od Coenovcov.

Výborný neskorý britský noir! Richard Todd je sympaťák (odporúčam aj „Interrupted Journey“ či „Chase a Crooked Shadow“), hrá tu decentného obchoďáka a otca rodiny, ktorému ukradnú auto a zaplieta s gangom. Skvelý Peter Sellers si svojho psychopatického záporáka užíva. Okrem kamery (super práca s rakurzami) patrí samostatná pochvala hudbe Johna Barryho (pripomenie džezový nášup zo Sweet Smell of Success), ktorá pomáha rozprávať príbeh, podčiarkuje atmosféru a napätie. Ukradnuté auto tu ako povestný MacGuffin môže pripomenúť bicykel zo Zlodejov bicyklov (1948). Drsné finále jeden na jedného mi zasa osobne pripomenulo Kubrickov Killer´s Kiss. Spokojnosť po všetkých stránkach.

Procedurálna doku-dráma, po ktorej budete potrebovať slnko, čerstvý vzduch a možno aj sprchu. Čerstvo po pozretí som mal pocit, akoby som s vrahmi strávil dobrý týždeň bok po boku. Technická stránka je brilantná: temný obraz vyniká kontrastným noirovým svietením, znepokojujúca hudba podporuje napätie a strih prináša celý zástup nápaditých prechodov (za všetky spomeniem zvukový match-cut, keď sa výkrik zleje s policajnou sirénou). Scény vyvraždenia a popravy sú precízne, zemité, autentické, bez emócií. Chladnokrvné. Miestami, akoby to robil Fincher (procedurálky Zodiac, Mindhunter).

Namiesto nezáživného biopicu sme svedkami pozadia vzniku faktografickej knihy Chladnokrvne (1966), na ktorej Capote pracoval 6 rokov a v mukách čakal na ukončenie živého prípadu. Philip Seymour Hoffman je tu naozaj geniálny. V úlohe homosexuálneho autora s detským hlasom je zimomriavkovo presvedčivý v každom svojom výrazovom prostriedku.

Dalton Trumbo (Gun Crazy, Prázdniny v Ríme, Spartakus, Exodus) ako jedno z popredných mien na neslávne slávnej „čiernej listine“, ktorá nekorektne a absurdne zhromažďovala, znevýhodňovala a prenasledovala umelcov pre ich politickú príslušnosť. Až tak, že niektorí museli pre vyšetrovanie úradom pre neamerickú činnosť fungovať pod pseudonymami. Menšie vedľajšie postavy tu patria menám ako Edward G. Robinson, John Wayne, Kirk Douglas či Otto Preminger. Pre mňa ako milovníka klasického Hollywoodu nostalgická záležitosť a veľmi príjemný exkurz!

De Palma: „jeho tretí Hitch“ a pocta Psychu. Môj obľúbený režisér s výrazným štýlovým cítením vzdáva po Okne do dvora (Sisters, 1972) a Vertigu (Obsession, 1976) poklonu aj Hitchcockovmu najslávnejšiemu filmu. De Palma má len ten problém, že jeho počiny už dnes pôsobia naivne a tie Hitchove sú nesmrteľné (a robené s nadhľadom). Ak však príjmeme možnosť, že tieto variácie ("štylistické cvičenia") boli robené zámerne povrchne a naivne, dajú sa užiť ako zábavná pocta nadšenca svojmu vzoru.

Ani tretí diel sa nevyhol trápnym dialógom a scénam: niektoré vyznievajú smiešne (slovné laškovanie dvoch dievčin s junákom, rozhovor o cudzincovom novom mene), iné na základe doteraz videného pôsobia repetitívne (Radúzova fyzická demonštrácia sily, cudzincove väznenie). Na frak znova dostáva hutnosť deja. Dôjde síce k viacerým menším zvratom, ale všetko sa to odohrá skratkovito, viac-menej skrz dialóg a bez potrebného emočného dopadu. Po úvode sa opäť dostavil pocit, že sa tu toho stalo veľmi málo a tento raz to nezachránila ani povestná dobrá kamera (navyše, negatívne cítiť zmenu na režisérskom a kameramanskom poste, kde Bebjaka/Žiarana vystriedali mladé pušky Blaško/Adam). Iskra nádeje po príjemnej dvojke je fuč...

De Palmova hitchcockovská variácia na Vertigo. Zsigmondova kamera a Herrmannova krásna hudba presne imitujú Hitcha. Je to síce o kúsok slabšie než iné jeho hry na majstra napätia (Sisters, Body Double), ale stále je to príjemná štylizovaná pocta a zábava zároveň. Príslušnosť k Vertigu reprezentujú: hudobný motív, posadnutosť nahradiť stratenú osobu inou, kamerový „vertigo-efekt“ (dolly zoom na letiskovej hale) a záverečná rotácia kamery okolo postáv. 3,5*