Topco

Od pohyblivých obrázkov k rozpohybovaným obrazom. Nový level vzájomného ovplyvňovania sa filmového a výtvarného umenia. Za príbeh (priam detektívne pátranie po stopách Vincentovej smrti) 3*, za to inovatívne spracovanie minimálne 4*!

Pomalý, meditatívny Scorsese. Príbehovou štruktúrou (schválnou dejovou rozťahanosťou a personálnym MacGuffinom), áno, pripomenie Apokalypsu. Garfield podáva naozaj slušný výkon. Všetci ostatní hrajú len druhé husle. U mňa je Posledné pokušenie Krista neprekonateľné. 3,5*

Huston, Sartre, Goldsmith, Clift. Filmársky na svoju dobu lepší štandard, pre fanúšikov Freuda povinnosť (sila nevedomia, metóda hypnózy, potláčanie traumatických spomienok, výklad snov, Oidipov/Elektrin komplex). Po obsahovej stránke zaujalo priam detektívne pátranie po poznaní. „Najstarší nepriateľ človeka je jeho ješitnosť.“

Najväčšie (multiplexové) kino od Mad Maxa! Impozantný zážitok! Mimoriadne vťahujúca kamera servíruje dych berúce, spektakulárne veľké celky, ktoré vzápätí striedajú veľké (polo)detaily. Prívlastok „veľké“ je naozaj na mieste v prípade každej zložky (masky, kostýmy). Navyše, mimoriadne vycibrený zvuk, pri ktorom počuť presýpať sa každé zrnko piesku + dunivý, „orientálny“ soundtrack od Hansa Zimmera robia minimálne dobrých 33 % z celého zážitku! Kľúčoví herci hrajú tak precízne, že ich výkony by nezanikli ani v komornej dialógovej dráme. Audiovizuálna slasť, budúca novodobá klasika.

Kvitujem, že nejde o rekonštrukciu udalostí á la Utøya, 22. júla, ale o charakterovú štúdiu o znevýhodnenom násilnom jedincovi a jeho hľadaní svojho miesta v spoločnosti. Zároveň ide o mrazivo dôležitý príspevok k spoločenskej diskusii o zákonnej regulácii držby strelných zbraní. K mnohovrstvovému scenáru si prirátajte bravúrnych, uhrančivých hercov (životný výkon Caleba Landryho Jonesa) a precíznu, citlivú réžiu, a máte poctivú festivalovú drámu, ktorá sa nekončí záverečnými titulkami. RECENZIA.

Je to sympatický trend, že tuzemských dokumentaristov čoraz viac lákajú možnosti hraného filmu (Škopova Eva Nová, Vojtekove Deti, Remova Láska pod kapotou). Novinka Košičana Petra Kerekesa osciluje na hrane hraného dokumentu a hraného filmu. Film je paradoxne silnejší vo svojej dokumentárnej polohe než v dramaturgii tej hranej, príbehovej línie, ktorú vnímam ako nevyužitú. Každopádne, je to kvalitné artové európske kino a spolu s Piatou loďou (2017), stále aktuálnou drámou Nech je svetlo (2019) či Služobníkmi (2020) aj jeden z najlepších slovenských filmov za ostatné obdobie. Tie schody sú peknou, aj keď predvídateľnou bodkou...

Provokatívny observačný dokument o zasvätení svojich životov ideálnym predstavám o výchove dieťaťa. Provokatívny v zmysle, že nevynáša súdy, iba pozoruje (prirodzene, za pomoci „manipulatívneho“ strihu) a súdy necháva na divákovi. Snáď prvý raz v živote ma mrazilo, keď som počul zdrobneniny svojho vlastného mena (Mišik, Mišino, Miško)...

Festivalovka, ktorej sme s mojím sparring partnerom tak fandili... pokiaľ sa z toho, žiaľ, zhruba v polovici nestal úplne iný film. Scenár si zrazu nabral toľko rôznorodých vrstiev, že potlačil motor príbehu. Tak absurdná až magická romanca sa rázom vytratila a divák nevedel, na ktorú z neustále pribúdajúcich línií sa má sústrediť, pričom tá najpríťažlivejšia bola udupaná. Film jednoznačne silnejší v detailoch než v celku. Pasáž detského futbalu dokonalá! Škoda. V tomto prípade platí: menej je viac a toto určite nebola latka na 2,5h minutáž.

Miro i Remo proste vedia! Super práca s muchami. Tie slúžia ako metafora problémov. Mucha ako niečo otravné, ktoré by sme najradšej tu a teraz zlikvidovali. Často sa nám to však nedarí a ak áno, čoskoro príde ďalšia. Je to večný kolobeh. Presne ako situácia nášho protagonistu. Jeho problémy sú ako muchy. Stále sa vracajú a neraz možno aj tie isté. Muchy ako démoni jeho minulosti i prítomnosti. Vyrovnávanie sa s minulosťou, dobrý nostalgický soundtrack, už tradične umný strih a dobré postavičky zo života.

Kde jedna skončila, druhá pokračuje. Kde jedna zlyhala, druhá sa akosi podvedome poučila. Mystické, filozofické a zároveň tak civilné. Snová symbióza kamery a hudby, geniálne uhrančivá Iréne Jacob. Nedoceniteľné na jedno pozretie. 4,5*