Topco

Ako dráma to nefunguje (nereálna postava, jej nulový vývoj), ako komédia to pokulháva (trápne momenty vrcholiace stojkou na hlave v posteli). Ako satira to však funguje dobre.

Krásne expresívna adaptácia Shakespearea. Welles používa noirové prostriedky (klaustrofobické podhľady, tieňohru, siluety, zadné svetlo rozptýlené v dyme) k podčiarknutiu ľudskej temnoty; túžby po moci a pomätenej duše. Chutné predjedlo k dokonale štylizovanému Othellovi (1952).

Dialógy sú dobré, filozofovanie o morálnych dilemách mi sadlo, extravagancia postáv nevadila... ale ono to celé nedrží pokope. Postavy nemajú ani zďaleka potrebnú hĺbku, ich motivácie buď nie sú jasné alebo primálo uveriteľné (v prípade tej titulnej) a priestor je venovaný povrchným záležitostiam: detaily brutalít a sexuálne dráždenie (roznožka na prednom skle však potešila). Záverom, Scott vyrobil hviezdnu krimi, ktorá ide po výrazne povrchu, pritom za scenárom mala Cormaca McCarthyho a teda rozhodne na viac! K spokojnosti to nezachránila ani záverečná eskalácia násilia a posledná 15-minútovka, ktorá kúsok zaváňala noirovou atmoškou.

Jeden vieru stratil, druhý našiel. Teraz sa dvaja starnúci muži konfrontujú v jednom newyorskom byte po čerstvom pokuse o samovraždu. Stačia dva dobré výkony a jedna dlhá konverzačka na dobrý film? Divadlo by to bolo skvelé. 3,5*

„Chcem sa prebudiť a zistiť, o čom bol včerajšok. Premýšľať o zajtrajšku ešte nie som pripravená a dnešok mi akosi uniká.“  Nie je to tak elegantne vyskladané ako Mulholland Dr., naračná štruktúra je roztrieštená a doslova (digitálne) rozpitá, ale stále ide o ten nezameniteľný, lynchovský zážitok zo straty orientácie v časopriestore, aký umožňuje imaginácia zvaná film. Záverečná dvojitá katarzia (blúdenie filmovými ateliérmi/úzkymi zákutiami duše + titulková sekvencia) ma dostala.

„Trdlo“ Elliott Gould (šupácky Marlowe z The Long Goodbye), mladý a kvalitne desivý Christopher Plummer či začínajúci John Candy v 70´s, kanadskom „vianočnom“ neo-noiri o nenápadnom bankovom úradníkovi, ktorý odhalí chystanú lúpež a tesne pred tým, než k nej dôjde, si sám z peňazí odleje... Neošúchaná zápletka, takmer hitchcockovské napätie. PS: banka sídli v nákupáku presne oproti prevádzke Bata :-)

Retro-noirový thriller o vzostupe a páde falošného mentalistu. Del Toro servíruje vypiplanú atmosféru (plnú svetielok, dymu, dažďa a snehu) a krásnu obrazovú stránku, pričom v rámci noirových foriem nejde ani zďaleka na plný plyn: chýba výraznejšia tieňohra či neobvyklé uhly kamery, ktoré si prostredie cirkusu priam pýtalo. Oproti adaptácii z 1947 dáva nové spracovanie – aj vďaka 40 minút bohatšej dĺžke – hlavnej postave väčšiu hĺbku a ženským postavám viac odvahy. Moja recenzia.

Jeden z najlepších sequelov vôbec a Cameronov prvý štúdiový film. Suverénna sci-fi pecka v militantnom podaní s prelomovou postavou na poli akčných hrdiniek. Matka vs matka!

Pocta ženám (i keď s istou mierou vulgarizovania), Neapolu, Maradonovi, futbalu a sčasti aj talianskemu filmu. Kvitujem upustenie od opulentného, miestami videoklipného štýlu z Veľkej nádhery a Mladosti (aj keď tieto filmy zbožňujem) a návrat Sorrentina k jeho ranej tvorbe. A áno, Sorrentinov Amarcord.

Prvá polhodina bola príjemne nostalgická. Fajn nápad, že Matrix 4 si sám seba uvedomuje, ale nie ako trilógiu filmovú, ale videohernú. Neo ako autor matrixovskej hry (s merčom na stole) chodiaci k psychológovi – uveriteľný a aktuálny nápad, navyše s príjemne satirickým nádychom. Keď sa však Neo vráti do Sionu, štartuje neraz bezduchá, ľahko zameniteľná akcia a záchrany v poslednej sekunde. Ako hovorí jedna z postáv vývojárského tímu: „Potrebujeme nový bullet-time!“. A tu je problém. Kung-fu scény aj bullet time vyzerali lepšie v 1999 než v 2021. A romantická zápletka rozhodne nepotešila. PS: Kým Keanu s wickovským lookom zreje, Carrie-Anne Moss pôsobí vyšumelo. Veľká škoda, že sa to v prvej tretine zlomilo...