Topco

Zásadný neo-noir, ktorý ovplyvnil zástup žánrových pokračovateľov, a to minimalistickým prístupom k postave titulného antihrdinu a „konceptom cool“. Sústredený herecký prejav a jednu dejovú líniu si ako medzi prvými požičal dnes už tiež kultový Vodič (1978) Waltera Hilla. Postava Jefa Costella neskôr ovplyvnila i ďalších zabijakov s vlastným morálnym kódexom (The Killer, Ghost Dog, Američan). S nadsázkou: nebyť Delonovho stoického výkonu, ani mlčanlivý Ryan Gosling by v Drive nebol taký cool! Melville a Delon proste vytvorili pred 50 rokmi nadčasový prototyp štýlového mĺkveho antihrdinu. Oldschool, ale stále cool! http://www.kinema.sk/filmovy-clanok/35581/samuraj-50-rokov-vplyvnej-cool-kriminalky.htm

Panoráma nočného NY, blikajúci neón za oknom, vražda, následná cesta autom neónovou nočnou ulicou a otváracie titulky za tónov džezu. Noirové intro ako bič! Áno, je to dobré, je to miestami aj skvelé, ALE: je to studené ako psí čumák. Postavy sú dobre obsadené (Mature 16 rokov od I Wake Up Screaming, Howard zasa 10 rokov po They Made Me a Fugitive + krásna Anita), len sú slabo napísané: nepoznáme ich background, ich motivácie sú príliš jednoduché a jasné. Je to len o ich neustálom sledovaní a naháňaní sa po európskych metropolách. Tento neskorší noir si sám seba veľmi dobre uvedomuje. Viď dôslednú prácu s fetišami, okrem už spomínaných aspektov si noiristi ďalej užijú: tieňohru, skosené kompozície (pripomínajúce Tretieho muža), naháňačku po strechách, štýlové podhľady či vypočúvanie pod lampami. Kvôli vycibrenej vizuálnej stránke nemôžem nedať vyššie hodnotenie. Ak by to malo aj trošku lepší scenár a prepracovanejšie postavy, mohla to byť pecka.

Američan prichádza za bratom do Londýna, kde sa dozvedá, že je podozrivý z vraždy a čaká na rozsudok. Stáva sa z neho hľadač pravdy na vlastnú päsť a samozrejme nepohodlný... Príbeh slušne odsýpa, dej má správne noirové lokácie, Scott Brady správnu hard-boiled charizmu (zvládne aj troch chlapov naraz) a nočné scény neraz pripomenú spoluprácu A. Manna a J. Altona (zadné svetlo rozptýlené v hmle). Dej síce má hluché miesta a záver je trochu uponáhlaný, ale inak spokojnosť. Gillinga by chcelo napozerať, vyzerá na žánrového rutinéra. Noiristom rozhodne doporučujem. 3,5*

Skvelý neskorší noir z netradičného prostredia odevného priemyslu (odborov a výpalníkov). Okrem ozvláštňujúceho prostredia oceňujem aj šikovný názov! Herecky veľmi presné (a zďaleka to netiahne len noirový matador Cobb, o slovo sa hlási mladá krv a dobrý záporák), dejovo dynamické a odvážne (počet mŕtvych nie je nízky) a s veľmi peknou kamerou (čerešničkou je tieň stropného ventilátora vytvárajúci dusno či ukážkova, úzka nočná ulička). Nečakaná spokojnosť!

Áno, je to klasika, technicky skvelá (scéna v zábavnom parku) s dobrým záverečným (ako inak, ironickým) nápadom. Rok ´47 bol celkovo na poli britského noiru veľmi bohatý. Brighton Rock je určite lepší než It Always Rains on Sunday či Odd Man Out, ale o úroveň lepší počin považujem They Made Me a Fugitive. Pre nadšencov odporúčam z roku ´47 aj skryté klenoty ako: Take My Life, Dear Murderer či The Upturned Glass (ktorý so strihovou technikou v jednej pasáži predbehol Hitchov Povraz!).

Noirová zápletka (dvojníci a prevzatie cudzej identity), avšak bez noirového vizuálu. Navyše málo atmosféry, málo konfliktov medzi postavami. Škoda. Vyzeralo to na ďalší sľubný britský noir.

William Castle podľa Dashiella Hammetta. Medzi noiristami sa hovorí, že priemerný noir = stále dobrý noir. FAT MAN je lepší priemer, avšak s mnohými ozvláštneniami. Flashbacky sú zaujímavé, dynamizujú príbeh (dočkáme sa aj flashbacku vo flashbacku). Na vyššom hodnotení pridáva „žáner“ spestrujúca postava súkromného detektíva - tlouštíka a amatérskeho kuchára (a tanečníka) a finále v cirkuse (prostredie ktoré noiru prekvapivo sedí, len si spomeňte na scény z Nightmare Alley).

Ako sa vraví: aj priemerný noir, dobrý noir. Táto gotická vecička mala rozhodne na viac, najmä čo sa týka scenáru a postáv na priestore 90min (a to je pod scenárom podpísaný John Huston). Nie je to však vôbec márne a toto Bčko si zasluhuje pozornosť kvôli viacerým veciam: Elisha Cook v dobre divnej (ako inak) vedľajšej úlohe, atmosferické finále v bažinách a šikovná kamera s premyslenou mizanscénou. 3,5*

Noirové guilty pleasure! Zábavné a mysteriózne Bčko podľa rádiovej hry možno odporučiť len najskalnejším noiristom, ktorí si dokážu tento typ filmu užiť. Má to skvelé atmosferické intro (cesta vlakom, záhadný cestujúci, mystérium, expresívne nasvietenie) a napínavý záver. Prostredná tretina je trochu statická a konflikty medzi postavami sú dlho len letmo načrtnuté, ale na túto na pohľad stagnáciu zachraňuje celá plejáda vtipných figúrok domácnosti, do ktorej sa náš hrdina uchýli po tom, čo po vystúpení z vlaku zabije v daždi svoju snúbenicu. (PS: liquido26 má pravdu, obsah je blud). 3,5*

Noir, ktorý nadviazal na nenápadný noirový poklad The Window (1949), kde je detský hrdina takisto jednou z hlavných postáv a zároveň svedkom vraždy. V prípade Shadow on the Wall je však zápletka ešte obohatená o aspekt psychologického bloku a vytesnenia. Ide o skvelý príspevok do „detského noiru“ (Talk About a Stranger, The Night of the Hunter); malá Susan (dnes 79-ročná Gigi Perreau) je väčšinu filmu ticho, ale ak už zakričí – vedzte – že vám nabehne nefalšovaná husia koža!