Topco

Maltézsky sokol  (1941) ukradol prvenstvo, ak ide o „prvý noir“ nielen Stranger on the Third Floor (1940), ale de facto aj tomuto kúsku, ktorý mal premiéru iba 2 týždne po ňom a je rozhodne noirovejší než Hustonov slávny debut. Noirový vizuál je tu mimoriadne markantný hneď od prvých scén: výrazné tiene na stenách, vypočúvanie pod lampou, tváre zahalené v tme alebo neskôr posiaté tieňmi žalúzií. Dočkáme sa aj ďalších „žánrových“ chuťoviek ako napr. štýlového škrtnutia zápalkou. Úsmevnými čerešničkami sú kúpanie sa na plavárni či častý motív romantickej piesne Somewhere Over the Rainbow.

Tak tu to celé začalo: Akilandia, vízia krajšieho Fínska v podaní bratov Kaurismäkiovcov. Satirická zmes melvillovskej gangsterky, road-movie i sebadeštruktívnej/osudovej love-story. Predobraz Akiho neskoršej tvorby a jeho dialógovej poetiky lakonického absurdného humoru. Nechýbajú budúce trademarky ako krčmičky a živé vystúpenia kapiel. „Vyvrheli“ (1982) spolu s „Klamárom“ (1981) tvoria dvojičku, pri ktorej si Aki vyskúšal scenáristiku i herectvo, aby následne odpálil vlastnú režijnú kariéru s nezameniteľnou, smutno-veselou estetikou.

Krásne rozporuplný film. Uzrozumený s tým, že herecky a príbehovo nejde o najvydarenejší kúsok som mal za to, že ťahákom tohto farebného noiru bude kamera. Na moje prekvapenie hlavnou devízou napokon boli neskutočné pestré kostýmy Edith Head. Mary Astor z Maltézskeho sokola a Lizabeth Scott striedajú štýlové outfity ako modelky na móle a krásne ladia s interiérmi. Ako dialógy dokážu byť naivné a smiešne, tak vedia prekvapiť svojím odpichovým cynizmom („Svet je plný kožených rukavíc.“  či  „Som Tvoja mama, pamätáš si ma?“). Na miskách váh sa budú biť scenár a výkony hodné telenovely a dobrá kamera, kostýmy a občasné hlášky. PS: pripravený a vo festivalovej atmosfére (Noir Film Festival 2024) som si dokázal užiť práve tie pozitíva.