Swannie

Genoveseho námety "Čo by sa stalo, ak..." musia asi sadnúť každému divákovi osobitne a je v poriadku, ak ich niekto neprijme. Mne samy o sebe sedia a zároveň rozumiem, že je náročné ich spracovať. Tento film síce neprekonal Úplných cudzincov, bol však podstatne lepší ako jeho The Place. Dej bol pekne vystavaný a som spokojná aj so záverom filmu. Herecké výkony sú jednoduché, civilné a predsa famózne - Toniho spomínať netreba, mňa však očarila práve ostatná štvorica účinkujúcich a nesmierne ma dojímal najmä malý chlapec. Vo filmoch Genoveseho mám však zásadný problém skôr s formou, než obsahom a konkrétne s dvoma vecami, ktoré mi vadili ako u The Place, tak aj tu. Kamera Lucciho je síce nádherná, občas by však potrebovala ubrať na gýčovej malebnosti scén (čo sa týka aj réžie). Gýčovosť považujem za opakujúci sa problém, ktorý tu bol síce podstatne menší ako u The Place, ale stále sa niekoľkokrát objavil a vyrušoval ma. Zároveň musím spomenúť hudbu. Nie veľakrát sa mi stalo, že by som si pri pomerne dobrom filme povedala "tak toto je otrasná/nehodiaca sa hudba", ale u Genoveseho sa mi to stalo už druhýkrát a rušilo ma to natoľko, že to prispelo k strhnutiu hviezdičky. Objavili sa tam známe piesne, aj môj milovaný Ludovico Einaudi, ale neraz to bolo tak zle použité, zvláštne namixované a nesedelo to do celkovej atmosféry scény, že proste nie. Fakt nie. Takže občasná gýčovosť (a s ňou spojené hranie na city) a hudba sú pre mňa mínusmi. Niekedy by tu ozaj menej bolo viac. No inak celkom pekne spracované a ešte stále mi to víri v hlave.

Rada o sebe hovorím, že toho viem dosť o rozdieloch medzi literárnym a filmovým médiom na to, aby som bezhlavo nepoužívala vetu "kniha bola lepšia". Často som tou, ktorá obhajuje a vysvetľuje zmeny, ktoré sú vo filmových adaptáciách nevyhnutné. Dokážem pochopiť, ak ide film vlastným smerom. No po zhliadnutí troch filmov o Robertovi Langdonovi mám pocit, že tvorcovia týchto filmov nepochopili (alebo od prvého filmu postupne zabúdali), o čom vlastne knihy Dana Browna sú. Na Inferne, ktoré má z knihy tak akurát názov, mená postáv a polovicu hlavnej myšlienky, to vidno najviac. Robert Langdon nie je Ethan Hunt, John Wick, Jack Ryan ani nikto, koho hrá Liam Neeson. Tieto filmy nemajú vyzerať ako Mission Impossible alebo iné akčné trháky, ani nemajú byť určené ich fanúšikom. A to hovorím ako veľká fanúšička Mission Impossible. Filmy o Langdonovi však majú byť pre fanúšikov umenia a histórie. Sú to príbehy o provokatívnych konšpiráciách, ktoré sa dejú v najstarších a najkrajších mestách sveta. Majú divákov previesť týmito mestami, ktoré sú plné dejín umenia, známych diel a množstvom symbolov. Napínavé dobrodružstvo, vraždy a záchrana sveta tieto príbehy len rámcujú, sú druhoradé. Ron Howard však túto pointu prevrátil naruby. Celé Inferno je len o behaní sem a tam, strieľaní, postavy sú ploché a s knižnou predlohou majú spoločné asi toľko, koľko Ginny v Harrym Potterovi. Ani si nevšimneme, že sa počas celého deja preniesli cez tri najkrajšie mestá na svete, zato si v dvojhodinovej minutáži tvorcovia našli čas na trápnu romantickú zápletku (a to som ja tá, ktorá od prvého dielu vraví, že Langdon by mal mať manželku). No mohla by som si povedať - dobre. Nevadí. Predstava adaptácie tvorcov filmu sa nemusí zhodovať s tou mojou. To sa stáva a bola by som ochotná to (napriek tonám zahodeného potenciálu) prijať. Lenže to by Inferno muselo byť dobrý film. Muselo by sa aspoň z diaľky priblížiť kvalite Mission Impossible. Muselo by zobrať scénu koncertu v Instanbulskej cisterne a spraviť z nej kinematografický skvost, akým je scéna vo viedenskej opere v Mission: Impossible - Rogue Nation (2015). Lenže Inferno nemá ďaleko len od dobrodružných filmoch o dejinách umenia, má veľmi ďaleko aj od kvalitných akčných filmov. Je to fakt nepodarená sr**ka.

Film náročný na pozeranie a nie pre bežného diváka, ktorý by pred zhliadnutím ideálne potreboval akýsi úvod, vysvetlenie, ktoré ho pripraví na to, na čo sa ide pozerať. Hudobníci a filmári si však prídu na svoje. Napokon, ako lepšie predstaviť tvorbu socializmom vymazaného skladateľa, ak nie tým, že sa o ňom zloží opera písaná jeho štýlom tvorby, inšpirovaná jeho skladbami? V spojení s jeho archívnymi zábermi vzniká nové výnimočné, precízne spravené dielo, ktoré sa mi po druhom zhliadnutí páči ešte viac, pretože som lepšie stíhala vnímať všetky jeho kvality. Moja pochvala a poklona patrí režisérke za nápad, všetkým, čo sa podieľali na librete a hudbe a takisto strihačovi/strihačke, pretože poskladať súkromné archívne zábery do takto myšlienkovo súdržného celku chce obrovské množstvo práce. Jediná moja výhrada je, že by film pokojne mohol byť o pár minút kratší. Zároveň premýšľam, nakoľko boli potrebné "behind the scenes" zábery (tie, v ktorých boli speváci inštruovaní a pod.), ale... vlastne mi to tam v konečnom dôsledku nevadilo. || Videné prvýkrát na RIFF v Reyjkavíku, druhýkrát na POCITY v Prešove <3