Topco

Post-pandemický paranoidný thriller so skvelým hitchcockovským rozjazdom: Okno do dvora zasadené do (pretechnizovanej) súčasnosti. Škoda presunu mimo byt a najmä toho akčného, Bčkového finále.

Po Opitých láskou ide o ďalšiu netradičnú romancu, tento raz ozvláštnenú o aspekt dospievania, prvej lásky a 70tkovú atmosféru. Licorice Pizza pripomenie americkú indie scénu z Austinu a najviac asi kúsky samotného Richarda Linklatera (Omámení a zmätení, Chlapčenstvo). Nedá sa však zbaviť pocitu, že si ju Anderson ukuchtil primárne pre seba a svoju komunitu. V rámci jeho filmografie sa najviac blíži k Hriešnym nociam a Skrytej vade v zmysle, že nie je signifikantný príbeh, ani postavy, ale v hlavnej úlohe sa o slovo hlási atmosféra doby a pocity, ktoré na vás (možno) preskočia.

Vincent je tu vykreslený ako neurvalý, labilný mladík so sebadeštruktívnymi sklonmi. Škoda, že scenár odignoroval verziu (fakt), že bol postrelený. Na druhej strane kvitujem reálne exteriérové lokácie, v ktorých Vincent žil a maľoval. Krásne korešpondujú s jeho obrazmi. PS: horkokrvnému Kirkovi to nesporne sadlo, ale oscarový Quinn ťaží z minima maximum.

Snímka, ktorá nevyhnutne potrebuje kino, lebo doma na obrazovke pri nej možno zaspíte. Okrem iného (nejednoznačný príbeh, výkony, kostýmy, dunivá hudba, severské exteriéry) ma osobne výsostne potešili najmä lokácie, a to interiér hradu Křivoklát a horné nádvorie, kde v rokoch 2014-2020 Noir Film Festival uvádzal večerné projekcie.

Najnoirovejší Batman od Batman: The Animated Series. V Gothame nonstop leje, atmosférou neónových reklám nemôže nepripomenúť Blade Runnera, čoraz početnejšie však evokuje Fincherov temný detektívny kult Se7en, a to najmä pri obhliadkach miestach činu, bytoch podozrivých a svietení výhradne baterkami. Depresívny flow celých troch hodín ako bonus rámuje Kurtov hlas. Výhrady sa nájdu (napr. romantická línia), ale v celku ide o vydarenú vec, kde odstrašujúca minutáž rozhodne nevadí.

Kvázi 3hodinový dialóg. Otvorený, priamy, krutý. Kruto pravdivý. Napriek „papierovej“ divadelnosti prekvapivo nepôsobí ako divadlo. Láska, nenávisť, nenaplnené túžby a pocity, oddanosť i zrada. Vadilo mi však trošku odstrihnutie línie s deťmi (sú len dvakrát-trikrát spomenuté v dialógoch).

Film, po ktorom ešte dlho budete spracovávať, čoho všetkého ste boli svedkom... Láska a nenávisť, dobro a zlo, nevinnosť a skazenosť, úsmev a chmúry, detská fantázia a dospelácka realita, teplo domova a chlad uväznenia, pravda a lož, oddanosť a odlúčenie či život a smrť. Taký rozmanitý a zároveň vyvážený je Ingmar Bergman na vrchole svojich umeleckých síl.

Nikto nedokáže pretlmočiť toľko životných právd na priestore 1,5h filmu ako Bergman. Koberce, steny, kostýmy a tie „stmievačky“ (teda, prechody do červenej). Úžasná komplexná práca s červenou, symbolizujúcou blížiacu sa smrť. Alebo čokoľvek iné (vášeň, utrpenie, krv). Túžba po porozumení a odpustení na jednej strane je rovnako silná ako neschopnosť lásky a spolupatričnosti na strane druhej. Krátke flasbacky ako tiene minulosti, ktoré charaktery kde-tu prepadnú, sú kľúčom k frustrácii postáv. A zároveň interpretačnou hádankou...

Toto by chcelo kino! Krásne výtvarné kompozície: ako prírodné scenérie (snímané rýdzo staticky či cez oddiaľovačku), tak honosné interiéry vo veľkých celkoch. Ľahko satiricky poňatý vzostup a pád prispôsobivého oportunistu, ktorý tak veľmi chcel byť aristokratom. Presný Ryan O´Neal si po Paper Moon strihol ďalšieho hochštaplera, avšak už v inom, chladnom stvárnení.  4,5*

Nádherný film o pokore a plynutí prírody. O tom, akí sme oproti nej malí a malicherní. Lyrické, poetické. Kompozície sú hodné zarámovania. Meditácia obrazom i hudbou + hopperovský domček ako bonus.