Topco

Keď sa z amerického sna (preraziť v Hollywoode) stáva nočná mora, a vy si v hlave nakrútite váš alternatívny zostrih podľa vlastného scenára. Masterpiece Davida Lyncha je jeden z najdôležitejších počinov 21. storočia a jeden z najväčších mindfuckov vôbec. Nie je filmom o filme na prvú, ale sofistikovanou, tajuplnou kritikou Hollywoodu s jeho často sexuálnym pozadím a temnou satirou štúdiového systému („This is... the girl.“). Fajnšmekrov potešia odkazy na klasiky filmu noir ako Gilda (1946) a Sunset Blvd. (1950).

Starý česko-slovenský noir určený dnes už len fanúšikom. Matka čaká na návrat syna z väzenia a stráži kabelku ako oko v hlave (zaujímavý MacGuffin). Dobré noirové intro s ruchom mesta, rovnako dobrý fatalistický záver. Noirovú atmosféru dotvárajú blikajúci neón za oknom, kúdol cigaretového dymu či mraky pary. Ponurá atmosféra činžiaku a jeho panoptikum pripomenie blázinec...

Pôvabná retro-romanca, ktorá ku koncu prechádza do kriminálky s nádychom filmu noir (túlanie sa zmočenými, nočnými ulicami). Samotný záver so stromoradím v hmle nemôže nepripomenúť Tretieho muža (1949).

Intenzívna psychologická dráma s excelujúcim Ivanom Mistríkom. Badať zopár paralel s neskorším oscarovým Obchodom na korze. Videné na NFF 2021, kam titul pasoval so svojou bezvýchodiskovou atmosférou a príznačným, "noirovým" názvom... 4,5*

Neprávom zabudnutý raný Siodmak. Laughton je úplne presne obsadený a svoju úlohu – slizkého manžela, ktorý sa zbaví svojej  otravnej manželky, aby mohol byť s milenkou (Ella Raines je tu žiaľ iba za peknú tváričku). Dobový noir pripomenie veci Johna Brahma (The Lodger, Hangover Square) a ja si ho preto znova rád pozriem!

Raný Siodmak, ktorý svojím otvorením – útekom z väznice za treskúceho dažďa – zaváňa noirom. Postupnosťou námetov (osudové stretnutie, vražda, krivo obvinený muž, nepravdepodobní milenci na úteku) nemôže nepripomenúť Hitchcockov špionážny raný kúsok – The 39 Steps (a prvé použitie MacGuffinu). Rozumná minutáž a sympatická dvojka z toho robia príjemnú B-jednohubku.

Nevtieravá, festivalová severská artovka s dávkou kreativity. Piesne posúvajú príbeh a Uje je skvelá figúrka, ktorému veríte jeho všednosť aj následne fázy vyrovnávania sa s chorobou. Skvelý balans na hrane vážnosti a cynizmu. Feel good vecička.

Renoir, Zola a Gabin. Francúzska herecká ikona v úlohe strojvodcu hrá opäť raz osamelého antihrdinu zo spoločenskej periférie, ktorý sa nešťastne zamiluje a jeho osud je spečatený. Veľmi pekná kamera (ladné pohyby s premyselnou mizanscénou), orchestrálna hudba (miestami som sa cítil ako vo filharmónii) a poetické dialógy, ktorých nositeľkou je najmä postava femme fatale v stvárnení Simone Simon. Výborne vygradované, tragické finále. PS: osobne mám radšej Langovú noirovú verziu, aj keď predlohe bol vernejší Renoir a mal zmysel pre poetiku záberov.

Obliehanie bytu so zabarikádovaným Gabinom pôsobí ako predobraz amerického noiru. Flashbacky sú však už silne poetické a nostalgické. Veľmi fajn ukážka poetického realizmu, ale od tvorčej dvojky Carné – Prévert mám radšej Nábrežie hmiel, ktoré je výdatne atmosferickejšie. 3,5*

Osudové, existenciálne, pesimistické, tragické, ale aj nostalgické, romantické a poetické. Všetky parametre poetického realizmu tu krásne v symbióze fungujú. Vojnový zbeh a tulák uviazne medzi útekom, láskou a zločinom. Skvelý drsný Gabin, krásna snová atmosféra (prístav ponorený do hmly, svetielkujúce kolotoče) a tie existenciálne, poetické dialógy („Môj plavec je utopenec... Nie som dobrý plavec, ale doplávam ďaleko.“).