POMO

Štýlová hračka plná nudných babských kecov a ÚŽASNÝCH fyzických autonaháňačiek a kaskadérskych kúskov. V dialógoch by som od môjho oblúbenca Tarantina čakal viac, v akčnej (motoristickej) dynamike ma naopak (znovu) príjemne prekvapil. Kurt Russell je skvelý a režisérove vsuvky pre zainteresované publikum ešte lepšie (duo policajtov, ringing tone na mobile, Kurt mrkajúci do kamery, atď). Po vzore Russa Meyera ale Quentin mohol obsadiť trochu prsatejšie dámy, aby bol žáner feministického exploitation dotiahnutý k "dokonalosti". Uvidíme čo mi povie 110 minútová verzia, ale kvôli spomenutým dialógom, ktoré mu nemôžem odpustiť, zatiaľ ostávam pri 3*. P.S.: Rosario Dawson je moc pekná holka.

Technicky poloamatérsky (neúmyselne rozostrená kamera aj v banálnych dialógových scénach!) film o rodinke, ktorá si v baráku a na jeho záhrade rieši disfunkčnosť. Koncept nie je zlý, jedna z kľúčových postáv sa nakoniec ukáže byť niekým iným než za koho sme ju považovali a príbeh sa uzatvorí, no nie celkom zvládnutý. Chémia medzi postavami funguje, no režisér nevie podčiarknuť dôležité okamihy a snímka so stopážou Bláznivej strely pôsobí miestami fádne. Tak trochu bezvýznamná indie záležitosť.

Tak elegantne hodená hracia kocka, že hoci má na každej hrane rovnaké číslo, i tak je potešenie sledovať jej let až do zastavenia. Zábavná a sympatická štýlovka, ktorá ma potešila dokonalými kvádrami Brada Pitta, animálne príťažlivou MILFkou Ellen Barkin (nemáte niekto recept na ten parfém?!) a mrakodrapovo-hotelovým magnátom Al Pacinom. Plus k tomu na telo ušité role pre Andyho Garciu, Vincenta Cassela a Davida Paymera a večne nad vecou usmiaty Danny Ocean Clooney. Steven Soderbergh parádne ukočíroval desiatku veľkých kohútov, z každého vyždímal čo sa dalo a ešte si pri tom zarelaxoval. Síce nie až tak skvelé ako prvý diel (rýchlejšie prešumiteľné a "jednohubkovejšie"), ale na druhú stranu prehľadnejšie a uvolnenejšie než rozporuplná dvojka.

Duchársky thriller o mladých pre mladých, v ktorom absolútne nič nefunguje tak, ako by chcelo. Goyerova réžia sa dala prekusnúť v treťom Bladeovi, ktorý sa netváril ako niečo viac než dementná zábava. The Invisible však chce byť vážnou, napínavou a emocionálne odzbrojujúcou drámou, pričom na všetkých frontoch načisto zlyháva a vyvoláva akurát trpkosť, nedôveryhodnosť a miestami posmievačný úsmev. Produkčná hodnota filmu je solídna, rozhodne nejde o lacné béčko, a Justin Chatwin má kúzlo mladíckej osobnosti (a dostáva tu podstatne viac priestoru než v "technickej" Vojne svetov), no Goyer to všetko pochováva. Pri filmoch ako tento si človek najlepšie uvedomí, v čom spočíva umenie naozaj kvalitnej réžie... Dajte prednosť emocionálne funkčnému Butterfly Effectu alebo atmosféricky zaujímavému Donniemu Darkovi.

Dej je našlapaný, akcie sú perfektne nakrútené a občas dokonca scenáristicky NÁPADITÉ (tunel), a starec Bruce Willis je (prekvapivo) stále tým skvelým Johnom McClaneom, ktorý to všetko drží pokope a dodáva tomu správny nadhľad. Tretiu štvrtinu filmu by som prestihal a celok skrátil o 5 min, ale ináč nemám žiadne výtky. Teda až na ten spadnutý Capitol v traileri, ehm.

Starí majstri Jerry Bruckheimer a Tony Scott dávajú dokopy Van Dammeho Timecopa a Gilliamovych Dvanásť opíc. Skvelý Denzel Washington si hrdinsky prestrieľava cestu skrz filmársku precíznosť, ktorej nechýba rovnaké množstvo dobrých scenáristických nápadov, ako logických dier. Vrátane tej najväčšej, ktorá sa podriaďuje romantickému (ale emocionálne príjemnému) happyendu. Príjemná oddychovka, pri ktorej neradno premýšľať.

Akcia natoľko neprehľadná, že nevidíte čo sa v nej deje a kdo koho zlikvidoval zistíte až podľa toho, kto odchádza z boja živý. V časoch poetických a prehľadných bitiek a lá 300 je taký handicap neospravidlniteľný, obzvlášť pri filme, ktorý stavia predovšetkým na akcii. A rozprávanie príbehu a práca s postavami je pre Marcusa Nispela takisto španielskou dedinou. Čo vlastne tento tvorca vie? V tomto prípade iba zahaliť filmove plátno do emocionálne plochej temnoty. Príšerný film podľa scenára na inteligenčnej úrovni najhorších videoherných adaptácií, ktorý úplne pochovávajú záverečné cliffhangerovské scény, pripomínajúce filmárske postupy Eda Wooda (dlhé zábery na padajúcu lavínu, vzaté bohvie odkiaľ). Po dlhšom váhaní musím klesnúť na 1*. Toto nepatrí do kín.

Prekvapivo nielen premýšľavý, ale aj naozaj napínavý a nečakanými zvratmi poháňaný thriller, ktorý dynamicky spracováva veľmi komornú a citlivú tému. Povedal by som, že ide o divácky rovnako atraktívny námet ako Greengrassov United 93, akurát sledujúci opačnú stranu barikády. Snímke dominujú skvelé herecké výkony dvojice hlavných protagonistov. Samotný pohľad jedného z nich je najsilnejšou zbraňou filmu a tie oči sú nie náhodou tým posledným, čo vo filme uvidíme. K politickému postoju sa vyjadrovať nebudem, pretože pláva mimo moje obzory, no vzťahové linky medzi postavami (najlepší kamarát, milovaná žena, matka, mŕtvy otec) fungujú výborne. Škoda len, že logika sa občas tak drsne podriaďuje drajvu príbehu. Nebyť logických prešľapov, mohlo to byť za 5*.

Režisér nám v prvej polovici pohriechu nedovoľuje dotknúť sa postáv a podľahnúť emóciám príbehu, je rovnako nedospelý ako jeho ženská hrdinka. Tento handicap sa však časom uvolní a s umúdrením postavy Naomi Watts začína z plátna prekvitať pôsobivá komorná dráma o zbližovaní sa dvoch rozdielnych ľudí na konci sveta. Tiež škoda skratkovitého záveru, ktorý si zaslúžil hlbšie precítenie. V zásade ale ide o peknú filmovú pohľadnicu z exotických kútov, síce rýchlo prešumiteľnú a nedosahujúcu epickosti hollywoodskej veľkovýpravnej elity, vnútorne však dobrosrdečnú a autorskú. Podobne autorskú, ako sú posledné, domáce počiny Austrálčana Phillipa Noycea (Rabbit-Proof Fence). Naomi slúži dobre, ale hlavou a motorom filmu je (opäť) Edward Norton - hoci je na plátne podstatne menej ako ona. P.S. Ďalší krásny soundtrack hollywoodskeho nováčika Alexandra Desplata.

Svěží, trefná a inspirující komedie pro inteligentního diváka. Spousta skvělých nápadů, roztomilé momenty, které známe ze života, ale ve filmu jsme je neviděli. Ferrellovo seriózní herectví je snad až příliš minimalistické, parádně ho ovšem doplňují excentričtí Maggie Gyllenhaal a Dustin Hoffman. Doporučuji vzít si sebou do kina nějakou tu sušenku s lahodnou čokoládovou polevou.