tron

Jedno z najpríjemnejších (a najnečakanejších) seriálových prekvapení roka 2017. Nakrúcanie tohto seriálu som absolútne nesledoval a nezaujímal sa oň, nakoľko knižnú predlohu pokladám za jednu z najhorších vecí od Stephena Kinga. Seriálové spracovanie je však jeho presný opak. Plno vynikajúcich, strašne sympatických postáv. Samozrejme v čele s mojím miláčikom, dobráckym írskym macom Brendanom Gleesonom. Klobúkový Hodges na začiatku vyzerá ako vyhorený ex-fízel, ktorému zostáva ešte pár mesiacov života, kým sa neprepije do truhly. No s pribúdajúcimi epizódami ho vyčíňanie pomäteného psychopata paradoxne nakopne, začne sa cítiť psychicky i fyzicky lepšie a ukáže, že v sebe má ešte veľa sily. Nakoniec sa z neho vykľuje rázny týpek, ktorý by sa mohol vrátiť naspäť do policajného zboru a nerobiť mu hanbu. Je to tvrdohlavý buldog, ktorý dokáže veľmi zábavne používať nadávky v najnevhodnejších okamihoch a vie veľa o zle v nás. Napriek tomu vie, že existuje aj dobro. Ale VŠETCI sú perfektní (bývalí kolegovia-policajti, kosič trávy, roztopašná suseda). Zaujímavé je, že kým Hodges je obklopený samými sympatickými postavami, maniak má okolo seba len karieristov, pošukov, hajzlov alebo aspoň čudákov. No i tieto zväčša dosť nepríjemné postavy sú po psychologickej stránke kvalitne prepracované a vďaka tomu uveriteľné. Norman Bates by zatlačil slzu dojatia. Niektoré scény sú hardcore, drsné, nechutné a úchylné. Toto je fakt seriál pre dospelých. Napriek tomu sa doňho tvorcom, prevažne vďaka veľmi vtipnej interakcii medzi Hodgesom a ostatnými postavami, podarilo prepasovať funkčný humor. Ten parádne odľahčuje strašne temnú a krvavú atmosféru bez toho, aby ju ničil. Na produkcii sa síce podieľal i pán King osobne, ale predpokladám, že na brutálnych scénach má najväčší podiel iný producent a to nikto menší, než Dennis Lehane, autor takých kultových záležitostí, ako Zbohom baby, Tajomná rieka či Prekliaty ostrov. Našlo by sa pár mínusov (neuzavretá linka s dcérou a korytnačkou, trošku poslabšie finále), ale inak je to bomba.

Cronenberg nikdy nebol moja srdcovka, ale Príliš dokonalá podoba je fajn. Na 4* to nevidím, ale veľa jej dáva uveriteľný Jeremy Irons v dvojúlohe, silná atmosféra, režijná pečať a hŕstka úchylných momentov, oproti ktorým pôsobí celkový všadeprítomný konzervatizmus veľmi zaujímavo, až osviežujúco. Každopádne, trocha ma to nudilo a nakoniec som bol rád, že to skončilo.

„Je Michael v poriadku?“ – „Poviem vám to na rovinu. Asi je mŕtvy.“ Čože??? Veľmi divný lovecraftovský film, o ktorom neviem, čo si mám myslieť. Herecké obsadenie nesympatické (Julianne Moore a k tomu asi ako nejaký zvrátený bonus Fred Ward, ktorého som ochotný akceptovať maximálne tak v prvom Tremors), noirová atmosféra parádna, ale tento žáner ma nikdy nebavil. A scenár, tak o tom dvojnásobne neviem, čo si mám myslieť. Nepochybujem, že presne takúto strelenú wtf divočinu z toho chceli mať. Druhá strana je, že mňa tým určite neoslovili.

Kokos tak toto nie. Zo začiatku to bolo správnym spôsobom divné a nevedeli ste, čo si o neskutočne dlhých dialógových scénach, zmrznutých ovciach a trasúcom sa psovi máte myslieť. Ale boli ste zvedaví, čo z toho vypáli. Postupne, ako sa (134-minútový!) film preklápal do svojej druhej polovice, mi ale bolo jasné, že toto pôjde smerom, ktorý mi robí problémy. Myslím si, že zvládam aj tzv. divné filmy, ale čo je veľa, to je príliš. A ten, kto tu tomu priradil žáner thriller, by sa mal nad sebou zamyslieť.

Solídny džungľový survival. Taký mix Pádu do tmy a Ruín. Dobrý kasting, veľmi slušná príšera. Scenár jedno veľké klišé a postavy nuda, ale inak fajn.

Nepokladám sa za mizantropa, ale o ľudstve ako takom si myslím skôr horšie veci, než lepšie. Ale azda sa môžem nádejať, že ak medzi nami žijú takýto ľudia, nie je to s nami stratené.

Možno to bude znieť divne, ale verím, že keď si pozriete koncovú 20-minútovku, dáte mi za pravdu: z The Rental by sa pokojne mohla stať séria á la Piatok 13. To prostredie na to má. Lesy, megaluxusný dom uprostred nich, more, pláž, hlboké priepasti, temné noci plné hustej hmly a slnečné, ale napriek tomu studené dni. A „on“. Problém je, že sa z tohto séria nikdy nestane a zostane len pri jednom filme. Ale vydarenom. Finále na mňa zapôsobilo tak mocne, že som chvíľu uvažoval nad štvrtou hviezdou. Napokon ju však nedávam, na to je to predsa len miestami rozvláčna nuda. A, to najmä, po záverečných titulkoch si uvedomíte, že mnohé z toho, čo ste videli, azda ani pre príbeh nemalo význam. Kým neviete, o čo ide, čo sa hrdinom vlastne deje, tak si vravíte, že na konci do seba všetko zaklapne, ale ono to vlastne príliš nezaklapne a zo všetkého najviac mi to pripadá tak, ako keby Dave Franco natočil vzťahovú drámu a potom ho to prestalo baviť, vyhodil posledné strany scenára do koša a narýchlo dopísal hororový záver. Oceňujem kvalitnú prácu so sympatickými hercami, z nich aj najslabší má celkom slušne napísanú rolu (favoritom je ale pochopiteľne Dan Stevens z Legion a Apostle Garetha Evansa).

Mám slabosť pre dobré ostrovné horory. Problém je v tom, že tento dobrý nie je. Jednak scenár je priemerný, potom je tu extra nesympatický hlavný hrdina (v podaní príšerne nepríjemného Logana Millera), kvôli ktorému všetci umierajú, ktorému nedocvakne vec, ktorá divákovi docvakne dalo by sa povedať hneď a aby toho nebolo málo, z domaseda sa „len tak“ zmení na Dutch Schaefera kríženého s Rambom. Pritom ostrovná výprava nie je najhoršia a ústredné zlo je celkom slušné, ale tvorcovia ním šetria a na dôvažok to je okrem hororu aj (tak trochu) ostrovná teen telenovelová limonáda. A to je zle.

Jeden z tých slabších dielov, kde sa rieši absolútne nudný poker. Prípad s chorým chlapom je o čosi zaujímavejší, ale aj on dosť nudný a celkovo akýsi nezáživný. Jediné, čo robí túto epizódu aspoň trochu lepšou, je, že si Dr. House siahne na dno svojich síl, nakoľko tentokrát je to osobné (v minulosti už mal podobný prípad a ten dopadol tragicky) a dokonca sa zdá, že je mu pacienta ľúto (čo je ale klam, v prvom rade ich o Houseovo v minulosti zranené ego).

„Uvidíme sa ešte niekedy?“ – „Určite.“ Ako sa prejavuje skutočné priateľstvo? Keď po 5. spoločných filmoch s kolegom a zároveň kamarátom dobrovoľne hráte ešte v šiestom. Peklo Manitoby nemá peckový scenár, réžia je unavená, akcie je málo. Ale viete čo? Vôbec to nevadí, pretože na filme je krásne vidieť, akí boli Lex Barker a Pierre Brice veľkí kamoši a v ich spoločných scénach to medzi nimi parádne iskrí; stačí, aby sa na seba pozreli a už vidíte, akí to boli aj v reálnom živote, nielen pred kamerami, priatelia a ako si ľudsky sadli, našli sa. Musím priznať, že sa mi veľmi príjemne pozeralo na ich úsmevy, žmurkania atď. Obaja herci tú majú aj pár oddelených scén, v ktorých sú povedzme štandardní (u Bricea je osviežujúce nevidieť ho v úlohe diplomatického Indiána), ale akonáhle sa objavia bok po boku, doslova ožijú a vidno, ako si jeden druhého vážia a cítia sa v jeho spoločnosti úžasne uvoľnene. Fakt to nie je príliš vydarený film, ale práve vďaka chémii oboch hercov by som sa nečudoval, ak by Peklo Manitoby bolo pre niektorých divákov ich najobľúbenejším filmom, ktoré vznikli zo spolupráce Barker/Brice.