tron

„Nakazený by vás musel pohrýzť, aby vás nakazil.“ – „To znie lákavo.“ V podzemnom metre sa nikdy nič dobré nestalo (Mimic, Polnočný vlak, Metro s Frankou Potente) a inak tomu nie je ani v tomto americko-britskom horore z roku 1972. Z Death Line mám zmiešané pocity. Na jednej strane je to skvelá urban legend o zasypaných robotníkoch, prostredie UK skvele pochmúrne, je to drsné, ale nie za každú cenu a atmosféra je celistvá. Bohužiaľ sa to jednak ku koncu dosť rozdrobuje, jednak to trocha šumí do prázdna, jednak ústredný magor je na môj vkus napriek všetkým zverstvám, ktoré postvára, dosť slabý a jednak som sa cítil ako hlavný (Američan) hrdina, ktorý zavíta do cudzieho (anglického) prostredia, v ktorom sa síce dejú smrteľne vážne veci, ale miestni sa správajú natoľko absurdne, že som si ako on pripadal ako v nejakom wtf sne, ktorý vás otravuje keď si tesne pred spánkom dáte pečenú krkovičku a štyri pivá k tomu. Donald Pleasence je ako hlavný detektív famózny a neskutočne si to užíva, od opičiek (strašne sa mi páčilo, ako pekne, ľudsky, sa usmial na policajtku, keď mu doniesla čaj, musel som si to prehrať štyrikrát po sebe) až po odzbrojujúce hlášky, ale zároveň to hnal od drsného hororu k čiernej komédii (vydvihnúť musím aj jeho podriadeného v podaní Normana Rossingtona, ktorý určite mal čo robiť, aby pri ňom zachoval vážnu tvár).

Čauky mamky. Nebezpečná láskavosť je jeden z mála hollywoodskych filmov, ktoré existujú a objavia sa na scéne behom roka, v ktorých je scenár na prvom mieste a všetko ostatné je mu podriadené. To sa fakt nestáva často! Ak by som bol herečka a dostal by sa mi takýto materiál do ruky, podpíšem bez nároku na honorár. Pretože toto je typ príbehu, ktorý vás unáša ako dravá rieka. Je nepredvídateľný, ani zamak netušíte, aký zvrat na vás čaká za najbližšou zákrutou a keď príde, ste možno občas menej prekvapení, lebo ste ho čakali, ale potom je tam plno ďalších zvratov a tie už ste nečakali. O logickosti niektorých z nich mám pochybnosti, ale je to tak chytľavo natočené, že mi to nevadilo. Navyše to má špecifickú atmosféru, kedy máte dojem, že sledujete komédiu a potom sa dostavia veci, ktoré by v pohode obstáli v mrazivom trileri. Vo výslednom efekte neviete, aký žáner ste pozerali, ale viete, že je to jedno, lebo to bolo dobré. Scenár je natoľko dôležitý, že všetko ostatné ide bokom a to prekvapivo vrátane hereckých výkonov Blake Lively a Anny Kendrick. Obe sú síce perfektné, ale zároveň svojrázne. Pochybujem, že si tieto dve postavy obľúbite. Na druhej strane, sú presne také, aké mali byť. Nemali ste si ich obľúbiť. Možno škoda prestrelenej minutáže; skoro dve hodiny sú na konverzačnú vec predsa len o 15 – 20 minút viac, než bolo nutné. Inak mám z filmu pozitívny dojem. Ale zázrak to nie je. A teraz idem robiť gaspačo. Potom vám pošlem recept, oki?

Stúpenci vrany? Ehm! Inak ide ale o vernú adaptáciu Kingovej legendárnej poviedky Deti kukurice. Tento amatérsky kraťas pochádza z roku 1983. Známejšia kino verzia s Lindou Hamilton prišla o rok neskôr (tonu viac-menej príšerných sequelov pre dnešok radšej ignorujme, aby nás zbytočne nezačala bolieť hlava). Kraťas trvá cca 20 minút a nie je úplne márny. Jasné, na mnohých miestach je vidieť, že tvorcovia nemali patričný rozpočet, ale napriek tomu sa im podarilo vytvoriť solídnu, mrazivú atmosféru vyľudneného mestečka s pôsobivým poľnohospodárskym zameraním (okolo všade samé polia, príroda a ľudoprázdne cesty).

„Lidi neloví nikdo.“ Bravo. V našich zemepisných končinách odjakživa bolo ohromujúce množstvo hlbokých lesov. Naši predkovia ešte pomerne donedávna (povedzme začiatok 20. storočia) verili, že v nich žijú temné a zákerné mocnosti, tvory desivé a strašidelné, pred ktorými je najlepšie mať sa na pozore a vyhnúť sa im na kilometre ďaleko. Nemať s nimi nič spoločné. Bytosti, ktoré majú s človekom všelijaké plány, ale málokedy príjemné. Mladý český režisér Pavel Soukup to veľmi dobre vie a jeho Lesapán je dokonalou esenciou lesnej hrôzy. Zlovestná atmosféra miesta, na ktorom spolu s ľuďmi žije aj niečo iné, sa dá strieľať puškou. Scény sú perfektne natočené (plno záberov na nič netušiace ľudské postavy, za ktorými stojí „on“). Herci bez chýb. Výprava plus mínus úžasná. Kameňom úrazu v nízkorozpočtových amatérskych kraťasoch zvykne bývať ústredné monštrum, ktoré kým sa ukrýva v tieňoch, šere a tme, tak OK, no len čo ho tvorcovia ukážu v plnej kráse, spravidla býva nechtiac smiešne. Nie tak u Soukupa; Pavel mal pevne pod palcom aj túto časť svojho skvelého hororu. Jeho snímka vôbec nevyzerá nízkorozpočtovo, skôr naopak. Dobre, „on“ je ku koncu možno predsa len vidieť až príliš. Pravdepodobne mal byť predsa len trošku viac ukrytý v tôni konárov. Avšak tak či tak je dizajnovo pôsobivo zvládnutý.

Ja neviem, nejako som tomu nevedel prísť na chuť. Nejako sa mi nedarilo naskočiť do tohto vlaku. Trochu, čiastočne sa mi to podarilo až v drsnom finále, kedy to začalo byť správne nekompromisné. Ale to už bolo dosť neskoro a nezachránil to ani uchádzajúci kasting.

Ak sa v nejakom filme vyskytne sirota, môže to dopadnúť sem-tam ako komédia (prípadne ako Anna zo Zeleného domu), ale veľmi často to dopadne ako horor (Sirota, Mikey – dieťa zločinu, Prípad číslo 39, Mama, Dobrý synček s Culkinom). Potomok nie je zlý (mrazivý pokec s psychológom), herci sú vcelku fajn, niektoré scény poriadne OK a ani atmosféra nie je na zahodenie. Avšak proste ma to dosť nudilo a scenár mi pripadal odfláknutý. McCarthyho predchádzajúci horor The Pact bol oveľa lepší.

„Chlap musí mať svoje heslo.“ Miestami takmer až horor (a pekne drsný), inokedy buddy komédia s tomu odpovedajúcimi hláškami („Toto do životopisu nepôjde.“) a dialógmi („Ešte sme spolu neskončili:“ – „Radšej áno.“). Myslel som si, že neporaziteľne nezničiteľný Chuck Norris bude WTF, ale nakoniec hladko a sympaticky do toho celého zapadol. Negatívne vnímam príšerne hysterické ženské postavy; od istej chvíle som mal po krk ich ustavičného vrieskania a začal som z neho byť hnusne nervózny. Alibisticky dávam 60%, vôbec neviem, čo mám s takýmto filmom robiť a ako ho brať/vnímať.

„Viete, čo urobia plyšákovi v base? Vyberú z neho plyš, strčia doňho ryžu a potom ho ošukajú tak, až z neho bude ryžový nákyp.“ Tento film už z trailerov budil dojem, že jeho najvýraznejšou zložkou budú vulgárni mupeťáci. A to sa potvrdilo. Nadávajúci, sexujúci a iné „protirodinné“ veci veselo stvárajúce potvorky sú najzábavnejšou zložkou snímky... ktorá však bohužiaľ čoskoro upadne do stereotypu. Pri 80. nadávke a 15. sexuálnom fóre sa prestanete chechtať a začnete letargicky pozerať na hodinky. Melissu McCarthy mám rád a páčila sa mi aj tu. Stavila na takú tú svoju klasiku, neprekvapujúcu, ale (minimálne na mňa určite) stále fungujúcu. So svojim mupeťáckym parťákom vytvorila dobrú dvojku a niektoré scény sú fakt drsné. Potešia aj zábavné hlášky („Nažer sa cukru, debil!“) a dialógy („Možno na to nevyzerám, ale som sexuálna dračica.“ – „A to znamená čo?“). Ale scenár je prekvapivo nezáživný, nudný a plný buddy klišé. Tvorcovia si asi mysleli, že keď „typický“ buddy movie noir scenár našraubujú na mupeťákov, nebude to vadiť, no ale ono to vadí a to tak, že dosť. Napriek tomu prižmurujem oči a dávam VEĽMI opatrných 60%, pretože zbožňujem, keď sú podobné kofotiny robené so smrteľne vážnou tvárou a ide sa do nich naplno.

Keď mali v roku 1975 premiéru skvelé Čeľuste a stali sa mega-trhákom, priplávalo okamžite množstvo kópií. A prekvapivo nielen vodných. Grizzly dobehol len o rok neskôr, vzal scenár Čeľustí, jemne ho prekopal a trochu pomenil postavy, ale inak je to „klasika“: na scéne, kde ho nikto nečakal, sa šokujúco zjaví beštiálny zvierací útočník, po ktorom chce vyraziť skúsený muž zákona z danej komunity, ktorý to myslí dobre, ale narazí na odpor vyššie postavených, ktorí mu začnú hádzať polená pod nohy, lebo to ohrozuje ich komerčné/finančné záujmy (+ nesmú chýbať po krvi bažiace média, ktoré filmári zvyknú zobrazovať ešte negatívnejšie, než ústredného zvieracieho predátora). Bizarné je, že hoci grizly nie je prvú hodinu skoro vôbec vidieť (!), útoky na ľudí sú drsné, naturalistické a kruté. Výprava hlbokých lesov má i po desaťročiach niečo do seba a hlavný hrdina sa podobá na Hugha Laurieho, čiže fajn. Naopak, fajn nie je to, čo predchádza útokom – také monštrum by sa tak nenápadne a potichu pohybovalo len ťažko. Niekedy ako keby až doslova vyrástlo zo zeme behom sekundy pri svojej budúcej obeti (a zahrabávanie jednej z nich bolo wtf). Samotný grizly, ak sa vôbec raz za čas vyskytne v priamom zábere, je živý, čo oceňujem. Ale hoci medveďa pokladám za reálne nebezpečné zviera, ktoré by som absolútne v žiadnom prípade nechcel stretnúť v lese, nevnímam ho ako príliš vďačné, atraktívne pre horor (je len minimum filmov, v ktorých u mňa budil rešpekt - Na ostrie noža, Backcountry). Režisér o rok neskôr prišiel s pokusom o ultimátny zvierací ekologický horor (a opäť s „Hughom Lauriem“ v titulnej úlohe), ale Deň zvierat už bol béčko. Grizzly ani nie.

Kto si ako prvý pozrie remake z roku 2006 a až potom originál z roku 1979, bude asi značne prekvapený, nakoľko scenáre sú veľmi odlišné. Kým originál (ktorý sa mi nepáčil) je o pátraní po šialenom vrahovi a úvodnému home invasion teroru patrí len prológ, remake (ktorý sa mi páčil) túto skvelú pasáž natiahol na celovečernú minutáž – a urobil dobre. Teror babysitterky šialeným anonymom je určite stokrát pôsobivejší, mrazivejší a šťavnatejší, než nudné pátranie po vrahovi na úteku. Remake sa ďalej mohol pochváliť parádnou atmosférou, sympatickou hrdinkou, solídnym magorom, viacerými pekne hnusne napínavými momentami a v neposlednom rade úžasným domom a jeho okolím. Originál nič z tohto nemá (až na odporný moment, v ktorom policajt babysitterke prezradí, že anonym telefonuje priamo z domu). Horko-ťažko 40%.