tron

Vybuchujúce ľudské hlavy sú absolútne vydrb*ný, šialený, geniálny, absurdný, úžasný, perfektný hororový (alebo aký) nápad. Bohužiaľ, Scanners ma nikdy nechytili a ich údajnú kultovosť som nepochopil. Cronenberg nikdy nebol moja šálka kávy, ale viaceré jeho filmy sa mi páčili (Mŕtva zóna a hlavne Mucha, ale aj jeho neskoršie civilné veci ako História násilia a Pavúk). Ale Scanners ma nezaujali. Scenár nie je zlý, ale zároveň je strašne nudný a kasting mi pripadá priemerný (samozrejme až na nechutného Ironsidea) a aby som pravdu povedal, vo filme o vybuchujúcich hlavách mi pripadá dosť nemiestne riešiť čokoľvek iné, než vybuchujúce hlavy.

„Modlím sa, aby ste našla Ježiša.“ Tam, kde sa Kingova knižná prvotina topila v mori pseudo dokumentárnej žurnalistiky (mňa strašne nudila, kebyže knižky hodnotím rovnakým spôsobom ako filmy, čo odmietam, dal by som Kingovmu knižnému debutu ledva 40%), tam perfekcionistický Brian De Palma víťazí brilantnou technickou stránkou (kamera, hudba, strih, efekty, jeho milované „rozdelenie plátna“), kvalitným hereckým obsadením (obidve Whiteové boli nominované na Oscara) a výborným budovaním napínavej atmosféry (do prasknutia nervov predlžovaná scéna „pohľad na vedro s prasačou krvou“), ktorá vrcholí totálnou deštrukciou. Z čajového stredoškolského príbehu dokázal režisér vyťažiť niekoľko pôsobivých, ale i vtipných a dojemných scén. Viac v mojej recenzii na Studna.net: http://www.studna.net/reviews/955/

Ako diváci talianskych hororov vedia, scenár a herecké výkony nie sú veci, ktoré by sa bežne v tejto časti hororového sveta nosili. Inak tomu nie je ani v DOME PRI CINTORÍNE. Ako ale tí istí diváci vedia, spravila ak dôjde reč na plnokrvnú žánrovú atmosféru a na gore, sú Taliani slávny hororový národ. A inak tomu nie je ani teraz. Obrovský dom s desivým tajomstvom, jeho fotka, na ktorú ak sa lepšie pozriete, uvidíte za záclonou jačať záhadné dievčatko, obďaleč v sychravom lese anonymný cintorín a rozľahlá pivnica, v ktorej sa niečo stalo. Je tu toho dosť, od vraždiacich zvierat po niečo ako zombíkov a duchov, ale všetko to spolu pekne brutálne funguje. Viac na mojom ex-blogu: http://ivokucera.blog.sme.sk/c/147110/Dom-pri-cintorine-80.html

Spoilery. Päťka sa na scéne zjavila len rok po štvorke a teda zázrak sa nekoná. Samozrejme je logické, že sa vracia Michael Myers (hoci po skúsenostiach z trojky...), ale fakt je, že v jednotke a dvojke a štvorke prežil také šialenosti, že už sa z pokusov o jeho likvidáciu stáva neuveriteľná (a najmä zbytočná) fraška. Naopak, kým jeho je prakticky nemožné zneškodniť, on zneškodňuje každého a ako je v jeho zvyku, i tentokrát razantne brutálnym spôsobom. Obetí je ako na bežiacom páse, je to proste už len klasická osemdesiatková krvavá bezduchá vyvražďovačka. Toho vinou je nám jasné, že neprežije skoro nikto. Takže napätie je prakticky nulové. Päťka zároveň sklame každého, kto sa na ňu tešil po prekvapivo drsnom konci štvorky, kedy Myersova neter Jamie vykročila na podobnú cestu, ako on v 70. rokoch. Päťka túto dejovú linku síce úplne neignoruje, ale ukáže sa, že Jamie dá sa povedať ovládal jej ujo, takže krv na rukách nepatrí ani tak jej, ako skôr jemu. Juj bisťu, to je ale šalamúnske riešenie! Takže naďalej je hlavným zlom Myers a Jamie úbohá, nešťastná obeť. Novinkou v sérii je jednak jej telepatické napojenie na uja (vidí, čo práve robí a ak sa chystá zabíjať, dostane Jamie nervový záchvat) a jednak príchod Muža v čiernom. To je slepá ulička (treba dodať, že jedna z mnohých), do ktorých séria behom desaťročí zabŕdla a ktorá naplno vyvrcholila až v nasledujúcej časti, v ktorej sa ukázalo, že Michael bol pod vplyvom sekty zastupovanej práve Mužom v čiernom. Ten sa postará o absurdné finále, kedy vystrieľa policajnú stanicu (čo vtedy bolo v móde – Terminátor, Stopár) a následne prinúti nič nechápajúceho diváka kuriózne civieť na záverečné titulky. Plusom je tradične Dr. Loomis, aj keď Pleasence bol v danej úlohe natoľko doma, že už to preháňa a miestami je skôr otravný, než charizmatický. Haddonfieldský policajný zbor tentokrát pozostáva z extra tupcov v čele s (pseudo)komickou dvojkou, čo je našťastie jeden z minima pokusov o odľahčenie temnej atmosféry nielen v päťke, ale všeobecne v komplet celej ságe.

Temný škriatok, nevera potrestaná prechádzkou po rímse uprostred noci na výškovej budove a svojská odvykačka od fajčenia. Poviedkového filmu podľa Kinga sa chopil zručný a vcelku obľúbený béčkar Lewis Teague (Aligátor, Cujo, Námorná pechota, Obojok). Žiadne veľdielo, ale inak fajn. Troška hravé, troška temné, troška vtipné, dokonca príjemne strašidelné (posledná epizóda je poctivý horor, nepríjemné sú však i mokré gumáky v šatníku z nikotínovej poviedky). Fanúšikov Kinga, ktorý sa podieľal na scenári, poteší pár žmurknutí (Christine, bernardín). Jednotlivé príbehy spája motív mačky. Viac v mojej recenzii: http://www.studna.net/reviews/973/

„Preboha, ty sa kúpeš s guľovnicou?“ – „Kačičku som stratila.“ Neubehne ani šestnásť minút a už je tu Patrick Stewart s fúzmi, Christopher Lambert je zmlátený ako predposledné prašivé psisko v dedine, krčmár z DESPERADA skončí s guľkou medzi očami, dievčatko sa stane svedkom popravy svojich rodičov a niekomu ďalšiemu je (síce omylom, ale aj tak) amputovaný jazyk... tvorcovia príjemne béčkarsky ladených PIŠTOĽNÍKOV sa veru s nikým a ničím nezdržujú. A potom sa to rozbehne: džungľa, hady, zbrojné sklady, helikoptéry, naháňačky, prestrelky, ručné bitky, bozkávanie sa dvoch driemucich chlapov, vodopád, jedenie chrobákov, buddy komédia... Scenár: Stephen Sommers.

Ďalšia parádna jazda s miestami až neuveriteľne zosynchronizovanou buddy dvojkou Bud Spencer a Terence Hill. Tentokrát ladená do vydareného špiónskeho obleku, s množstvom scén, na ktoré nezabudnete ("To nie je môj kamión!" - "Ale ani môj!").

V polovici 90. rokov Van Dammemu začínalo byť jasné, že obdobie hojnosti (Univerzálny vojak, Levie srdce, Kickboxer) sa chýli ku koncu a keď nevyšiel jeho režijný debut Súboj cti, vrátil sa ešte v ten istý rok do kín s už podstatne „čistejším“ a dalo by sa povedať klasickejším akčniakom Maximálne riziko. V ňom jednak opäť spolupracoval ako s ázijským režisérom (po Johnovi Woo prišla rada na Ringo Lama, s ktorým neskôr dal dokopy ešte béčka Replikant a Peklo) a producentom Moshem Diamantom (Timecop, Náhla smrť, Súboj cti). Zaujal ho scenár Larryho Fergusona (Highlander, Policajt v Beverly Hills 2, Votrelec 3), vďaka ktorému mu opäť (po Dvojitom zásahu a pred Replikantom) bolo umožnené stvárniť dvojičky. Treba povedať, že je to fajn akčná jednohubka s poctivým kastingom, jednou vcelku otvorenejšou erotickou scénou a množstvom akcie. Vyzerá to dobre (stálo to 25 miliónov), odsýpa to, má to štýl. Ale vandammeovky, česť výnimkám, nikdy neboli mojou srdcovkou. Celosvetová tržba 51 miliónov však dokázala, že nastával súmrak akčných dinosaurov.

„Antonio, vystúp prosím ťa z auta a pozdrav dobrého pána dôstojníka.“ – „Dobrý deň, dobrý pán dôstojník.“ Bud Spencer a Bud Spencer a Terence Hill a Terence Hill v jednom z mojich najobľúbenejších projektov Buda Spencera a Terencea Hilla, z ktorého mi vždy na plecia skočí nálada. Trieštivá bláznivá talianska škola 80. rokov 20. storočia a skvelé akčné scény. Tentokrát sa však výnimočne podaril i pôvabný „zámenný“ scenár; vidieť Hilla a Spencera, jednu z najskúsenejších buddy dvojíc svetovej kinematografie, ako uhihňaných a precitlivených metroseuxálnych papkáčskych horenosov, je na roztečenie pôvabné ("To je letectvo???" - "No, jazdectvo to nebude.").

Ďalší príbeh malého Gerlada McBoinga, kedysi slávnej kreslenej americkej postavičky. Nechoďte na YouTube s tou jej "kvalitou", radšej si zožeňte DVD HELLBOYA, kde medzi bonusmi okrem troch krátkometrážnych McBoingov nájdete i jedno slávne kreslené poeovské prekvapenie o zradnom srdci...