gulista

Predom napíšem, že čím menej divák pred filmom vie, tým lepšie. Tma. Nič nevidieť, iba počuť zvuky... Na začiatku mi prišlo zvláštne, prečo si Glazer vybral za námet svojho ďalšieho filmu práve vojnu. Tento pocit však trval až/len do momentu samotného sledovania, kde po úvodnom oboznámení sa s postavami, začína pomalý prepad do útrob ľudskosti. Ide teda o ďaleko širší rozmer ako ten historický. Pred divákom sa nenápadne vyobrazuje ľahostajnosť, až nevšímavosť, ktorá môže, a často aj má parametre skazy. Človek sa mnohokrát nachádza vo svojom vymedzenom priestore, pestujúc si svoj uhladený život s nezáujmom o ten zvyšok... The Zone of Interest predstavuje jedinečné, stiesňujúce, a zarezávajúce sa zobrazenie zla z druhej strany skrz podprahovosť a to, čo sa deje v pozadí. Zlo sa postupne stáva štandardom. To všetko geniálne podtrhuje kamera a hudba. Zvuková stránka tu naviac tvorí samostatnú jednotku, kde sa scény ktoré vidíte kontrastne bijú s tým, čo počujete. Nie je teda dôležité čo, ale ako to natočíte. K bezchybnosti čo to chýba, Glazer ma ale opäť dostal a už pár dní rezonuje. 90%

Priamočiary mix rôznych subžánrov ako home invasion, survival horor a predovšetkým slasher, ktoré tomu dodávajú vcelku stráviteľný, nenudiaci, ba až napínavý náboj. Hlavný motív jemne pritiahnutý za vlasy, po odhalení záporných postáv trochu opadne napätie, no napriek tomu z toho srší nie tak dávna dobová paranoja. 55%

Lanthimosov ďalší zárez do područia ľudského spektra zaužívanosti a rolovej zakotvenosti. Tentokrát možno viac divácky, ale stále dostatočne jatriaci. Pritom v jadre ide o výnimočnú a svojskú odyseu za hľadaním autonómie a návrat k akceptovaniu svojho starého ja v štýle pochmúrneho frankensteinovského zrodu spolu s farebným svetom dobrodružstva Alice v krajine zázrakov. 80%

Je neuveriteľné, že tento snímok bude mať aktuálne sto rokov, a aj napriek prvotnému znechuteniu to dokázalo pobaviť a stíšiť inak hlučnú triedu. Dĺžkou absolútne ideálne, vizuálne inovatívne a herecky baviace. Na konci sa prebudíte z jednoduchosti a uvedomíte si, že ako ľudia neustále preberáme to videné od ostatných. 85%

Stačí akceptovať tú obrovskú dávku bizarnosti, nechať sa pohltiť nadnesenosťou jednotlivých scén, a bez problémov ustáť aj prosté až triviálne postavičky, a možno vám Leprikón doručí ďaleko viac vtipných momentov, než vyleštených topánok. 60%

Payne a jeho ďalšie konverzačné a emočne fungujúce praskanie krehkých ľudských schránok, tentokrát medzi učiteľom a žiakom počas vianočných sviatkov vzájomne pretvárajúc nepriaznivé okolnosti na osobné výhry hlavnej dvojice. 75%

V podobnom duchu ako minulého roku dorazil historicky ladený RRR, tentokrát Jawan svojim socio-politickým hrdinom prináša ďalšiu hyperjazdu zhadzujúcu a búrajúcu aj také značky ako Marvel. Dĺžkou indicky prepálené, avšak nenudí to ani sekundu a všetky akčné súboje, tradične prerušované tanečnými číslami, v ktorých je vopred jasný víťaz, smerujú až k finálnej sekvencii naháňačky s tým absolútne najlegendárnejším momentom tohto roku. Neuveriteľne zábavná a prostá cesta za spravodlivosťou a nápravou plná absurdných momentov, na ktorú sa treba jednoducho správne naladiť. 80%

Vydarený príspevok rozširujúci počtom skromnú kategóriu život vysávajúcich firemných teambuildingových konferencií, ktorá sa doslova otočí v boj o holý život. A po dlhšej dobe hororová komédia, ktorá idúc v stopách slasheru pobaví svojou jednoduchosťou v priamej konfrontácii zabijaka proti kapitalistickej expanzii zasahujúcej do života bežných ľudí, pričom tí najskorumpovanejší sú zároveň najviac ohrození. 65%

Vyslovene o bezchybný prírastok v rodine hororov o posadnutosti asi nepôjde. Druhá polovica slabne, rozbiehajúci sa dej naberá chaotickosť až úsmevnosť, a záver emočne nezafunguje. Rugna ale priniesol do hororového žánru čerstvý závan, má svoje pravidlá, a kde väčšina tvorcov končí, tu sa začína a prekračuje miera zaužívanosti. Na pozadí sa pritom odohráva rodinná, možno až spoločenská dráma o strate dôvery a následnom rozpade. 60%

Možno tu nájsť dve vzájomne sa prelínajúce a dopĺňajúce sa roviny. Tá prvá predstavuje (ne)naplnenosť dávno stratenej no nezabudnuteľnej prvej lásky kvôli veľkej vzdialenosti rôznych miest a uprednostneným pracovným príležitostiam. Tá druhá ju rozvíja o hlbší vzťah ku rodnej krajine s vnútorným pocitom clivosti hlavnej hrdinky. Mimo to ide o pokojný, pomaly plynúci, citlivý, jemne sentimentálny film o migrujúcich ľuďoch, ktorí kvôli presťahovaní pociťujú, že patria na dve miesta súčasne. Miesto, kde postavy vyrastali tvorí ich významnú súčasť života a zároveň vzájomné spomienky na toho druhého. Postavy sa zamýšľajú, aké by to bolo, keby sa ich cesty nerozdelili, vzájomne sa chápu, ale míňajú. Ich vzájomné porozumenie sa dostáva až do nádherných záverečných pätnástich minút, ktoré skryštalizujú predchádzajúce dianie. Posledná tretina vzájomného stretu a jeho jedinečnosť vytvára medzi ústrednými postavami zvláštne trenie. Film ďaleko viac prehovára postojmi a pohľadmi, než samotnými dialógmi. A aj napriem uvedomelosti a vzájomnému porozumeniu máte pocit nepochopenia, prečo tí dvaja neskončili spolu. Smútok tu ale vytvára porozumenie a lásku pre nadchádzajúce vzťahy. Kórejské in-yun tu zasa prezentuje to, ako nedokážeme kontrolovať, kto sa objaví a zostane v našom živote. Jednoduché, čisté, a za mňa fungujúce a divácky uspokojujúce. I think there was something in our past lives. Otherwise, why would we be here together right now? 80%