GTS_PUNK

Mrazivo brutálna záležitosť okorenená priam hnusným východoeurópskym prostredím ukrajinskej internátnej školy. Všetko staré, ošarpané, rozbité, počmárané a hlavne tiché. Sledovať tento film a nebyť niektorými scénami priam zaskočený, to ani nejde. Hlavne keď ste vystavený ukážkam živorenia hluchonemých teenagerov - prostitúcia, krádeže, bitky. Ich snaha nájsť samých seba vo svete večného ticha sa divákovi rozpadá počas filmu pred očami. S napätím očakáva ako ďaleko ho Kmeň ešte zavedie. Bude to ďalej ako na starý internát s modrými stenami? Ďalej ako na parkovisko kamiónov? Ďalej ako do domácnosti ženy, ktorá potajme praktikuje potraty? Áno, Kmeň vás zavedie omnoho ďalej, len vám tie ostatné miesta neukáže. Sú totižto skryté v hlavách každej jednej z postáv. Ich tajný svet, ktorý sa bije so svetom skutočným. A skutočný svet si chce každý upraviť natoľko, aby sa aspoň priblížil tomu svetu, ktorý si predstavuje v hlave. Aby sa tak stalo, musia niektorí zmiznúť. Mrazivo. Brutálne. Potichu. Efekt celému filmu nedodávalo iba to, že v ňom nepadlo jediné slovo, ale aj veľmi dobrá kamera striedajúca dlhé statické zábery so zábermi rýchlymi a dynamickými.

Príbeh lovca v post-apokalyptickom svete, ktorý sa stane loveným. Na krátku metráž slušné a na monológ "Wait!" budem ešte dlho spomínať.

Film som púšťal s väčšími očakávaniami a hlavne kvôli Ellen Page, a po jeho skončení som sa vlastne sám seba pýtal, čo vo mne zanechal. Ľútosť? Šok? Znechutenie? Zrejme z každého niečo, keďže to bol film na motívy reálneho ohavného zločínu, a človek sa nestačil diviť, aké zverstvá dokázali rovesníci Sylvii robiť. Počas celého trvania filmu som sa nevedel rozhodnúť, ktorú z postáv najviac nenávidím. Zo začiatku asi Paulu, ktorá sa chcela Sylvii pomstiť, neskôr Paulinu matku, that ugly woman with ugly name, Gertrudu. Avšak nakoniec mi ako najväčší bastard zo všetkých prišiel ten malý zmätok Johnny, ktorý mal jedno oko do dvora a druhé do kuchyne, a mal som sto chutí ho zmlátiť ako hada. Samozrejme aj všetkých tých ostatných, ale jeho najviac. Na konci sa mi veľmi páčilo spracovanie, akým režisér stvárnil Sylviinu smrť. Divák bol už presvedčený o tom, že sa jej podarilo ujsť za rodičmi, no keď sa vrátia do domu jej väzniteľky, Sylvia zmizne ako predstava, keď samú seba uvidí nehybne ležať na podlahe. Ako predstava sa ešte objaví Gertrude vo väzení. An American Crime by som zaradil medzi filmy pozerateľné aj viackrát, určite však nie svetoborné. Ellen Page je v roli skvelá, rovnako musím vyzdvihnúť aj Hayley McFarland, ktorá hrala jej sestru. Viac času na plátne by som doprial Jamesovi Francovi.

When Hesso Jašterák meets Kakao in the middle of zombie apocalypse. Na slovenské pomery kvalitne spracované efekty, zvuk, a malo to aj nápad. Škoda len, že u nás niečo podobné nevieme spracovať vo väčšom formáte, ako len v krátkej metráži na 3 minúty. 75%

Doktor Andover (Robert Englund) vedie kliniku, v ktorej vďaka svojmu špeciálnemu prístroju lieči ľudské fóbie. Aspoň sa o to pokúša. Doteraz viac menej úspešne, ale keď sa mu vo veľkom vracajú predošlí pacienti, nechce sa do ich preliečenia znovu púšťať. Nakoniec tak však učiní a spraví zrejme najväčšiu chybu v svojom živote, keď vypustí z prístroja na sveta samotný strach. Ako najjednoduchšie opísať tento film? Asi ako tradičný novodobý americky štylizovaný druh hororu, vyhýbajúci sa hollywoodskej veľkoprodukcii. S jedinečným, ale zato nie veľmi presvedčivým námetom, sa snaží u divákov zabodovať. Môžeme povedať, že sa mu to darí? Bohužiaľ nie. Celá dejová línia, od začiatku až do konca, pôsobí pomerne chaoticky a dojmom, ako keby v nej chýbalo niekoľko podstatných scén, ktoré by doplnili a vysvetlili celú filmovú podstatu. Dokonca aj tá najhlavnejšia, a síce to, ako sa darí strachu prenikať do hmotného sveta. Nápad celej veci rozhodne nemožno uprieť, ale jeho funkčnosť je viac než diskutabilná. Odhliadnúc od slabého a viac-menej nefungujúceho príbehu, ostatné filmové aspekty nepôsobia o nič lepšie. Napríklad také efekty síce na pohľad nevyzerajú najhoršie a zhmotnený strach môže aj trochu naháňať hrôzu, ale treba podotknúť, že vo veľkom pripomínajú iné filmy, ako napríklad tretiu časť Spidermana, sériu Votrelec a určite by sa ešte niečo našlo. Samozrejme, že tieto diela priamo nevykráda, ale podobnosť je zreteľná. Čo sa postáv týka, ani jedna z nich nie je veľmi presvedčivá a herecké obsadenie je skôr toho nižšieho kvalitatívneho ranku. Za zmienku stoja snáď len Robert Englund, známy vďaka sérii A Nightmare on Elm Street, a Corey Taylor, frontman metalových skupín Slipknot a Stone Sour. Skladbu "The Dark" druhej spomínanej skupiny možno počuť počas záverečných titulkov. Fear Clinic ako veľké množstvo jemu podobných filmov novodobej produkcie dokáže zaujať svojim námetom. Bohužiaľ, možno aj kvôli možnostiam, ktoré jednotliví filmári majú, tak potom vznikajú takéto snímky, spadajúce snáď až do kategórie "C" a nižšie. Aj keď sa v tomto prípade nejedná o ten najhorší žánrový či celkový filmový zážitok, je na ňom minimum toho, čo sa dá divácky si užiť. Metaloví fanúšikovia možno ocenia akurát tak účinkovanie Coreyho Taylora. V rámci žánru, a dokonca aj kvalitatívnej skupiny, ale možno nájsť aj o dosť lepšie kúsky.

Prvý kontakt prezidenta s mimozemšťanmi je nezabudnuteľný :)

Dá sa zhodnotiť iba jedným slovom - detstvo. Množstvo jedinečných postáv s absurdným životom z prostredia malého (švédskeho?) mestečka. Až keď si teraz seriál občas pozriem spätne, zisťujem, že tam je dosť narážok na "dospelácky" humor, ktorému sme ako deti ešte nerozumeli.

Pokračovanie von Trierovej dilógie nadväzuje priamo na otvorený koniec prvej časti. Tá sa niesla v relatívne kvalitnom filmovom duchu a preto divák očakáva niečo podobné aj od tejto časti. Akonáhle sa však v tomto prípade viac rozbehne minutáž, musí byť každému jasné, že s kvalitou to jednoznačne ide dole. Hlavná postava nymfomanky, Joe (Charlotte Gainsbourg) rozpráva ďalej príbeh svojho života, z dievčenských rokov postupne prechádza k ženskosti a čím ďalej, tým viac sa približuje súčasnosti, do momentu, kedy rozpráva svoj príbeh tak povediac neznámemu človeku. Divák v tomto prípade už menej naráža na von Trierovu snahu skrývať veci za symboliku, hoc sa dokáže značne vyjadrovať metaforicky aj v tomto filme. V porovnaní s prvou časťou už neprevláda spomínaná symbolika, ale dominuje tu surové vyobrazenie ľudských pudov, na ktoré sa možno mnohí dívajú cez roztrieštené mravné zrkadlo. Praktiky BDSM či domáca forma potratu vešiakom - v tomto zrejme ťažko hľadať skryté posolstvo, hoci sa dialógy môžu snažiť presvedčiť diváka o opaku. Minimálne mňa určite nepresvedčili. Oproti prvej časti, v ktorej sa dá do značnej miery užiť si filozofie nielen o živote, ide v tomto prípade dolu vodou absolútne všetko. Od filozofickej stránky, cez kvalitu scenára až po celkovú dĺžku. Zatiaľ, čo prvá časť je síce len o polhodinu kratšia, jej dejový spád je omnoho lepší a preto sa zdá, že prejde rýchlejšie. Tuto sa divák miestami priam až trápi a dĺžka niektorých scén je až úmorná, neskôr dokonca nudná. Čo je však úplne najhoršou vecou na celom tomto filme je to, ako končí. Nechcem nikomu pokaziť možný "zážitok" spoilerom, ale ak strávite vyše päť a pol hodiny pri "Director´s cut" verziách filmu, koniec druhej časti je prinajmenšom pľuvancom do divákovej tváre. Pokazený celý dojem z obidvoch dielov. Nymph()maniac: Volume II je dlhým, zle napísaným filmom. Pozitívne stránky prvého dielu nalákajú diváka k pozretiu pokračovania, aby nakoniec ostal maximálne sklamaný, ba možno až znechutený. von Trier sa tu už neunáša toľko v depresiách, nefilozofuje, ale tvrdo zobrazuje. Ono by to na jednu stranu aj mohlo fungovať, len nie takto a pri takejto dĺžke. Je dosť ťažké stále neporovnávať túto časť s tou prvou, lenže keď tu je tak málo dobrého, čoho by sa mohol divák chytiť. Už je to celé iba o pokrivenom pohľade na svet sexu a na to, že vlastne všetci sme len ľudia. Rovnako prichádzame na svet, rovnako z neho aj musíme odísť. To všetko medzi nás rozdeľuje a zároveň až nebezpečne spája. Veľkolepé trojhodinové sklamanie.

Budovanie Chiefovho charakteru počas filmu bola lahoda sledovať a záverečné scény boli len takou čerešničkou na torte tejto postavy. McMurphy a ďalšie postavy takisto paráda, ale indiánska "hora" je jednou z filmových postáv, ktoré jednoducho nemôže nenávidieť.

Spoiler Neviem, čo si mám presne o tomto filme myslieť. Inšpirácia, námet a v konečnom dôsledku aj spracovanie nevyznelo zle, ale so storytellingom by sa dalo popracovať trochu viac z dvoch dôvodov. Alexove činy by sa pochopiť dali (šikana apod.), ale tie Ericove, hoc boli zrejme rovnaké, neboli vôbec vysvetlené a divák si v tomto prípade môže iba domyslieť skutočnosti. A druhá vec je otvorený záver filmu, ktorého nie som fanúšikom. Čo sa stalo s Alexom po udalostiach v mrazáku? Bam, domysli si. Aj keď tých možností zas nie je tak veľa, ale aj tak. Nedopovedaný príbeh - nič pre mňa. Ak mám porovnať s Two Thirty 7, ktorý bol natočený po vzore tohto filmu, je austrálsky snímok určite lepšou variantou. V konečnom dôsledku hrá na city diváka určite viac a takisto viac priblížil príbehy jednotlivých postáv. Van Sant sa o to v Elephantovi snaží tak isto, ale z môjho pohľadu sa mu to až tak nepodarilo. Najsilnejšou scénou filmu považujem určite moment, keď strelci vojdu do knižnice, zastrelia Michelle a rozpútajú peklo. Ale okrem tejto scény tam nič silnejšie nie je. Snímok inšpirovaný skutočnosťou, kvalitný výkon nehercov, len s tým príbehom by to chcelo trochu viac popracovať. 60%