GTS_PUNK

Kvalitné animované spracovanie z roku 1939 so silným protivojnovým odkazom. Príbeh o tom ako starý otec rozpráva svojim vnúčatám-veveričkám o "ľuďoch", ich hlúposti a zasievaní smrti na poli zvanom Svet, až na ňom nezostal okrem zvierat jediný živý tvor. Peace on Earth, goodwill to men.

Možno pomenovať iba jediným slovom - genialita. Šalejúci Argentínci na tribúnach štadióna River Plate nasávali každý kúsok tejto skutočnej hudobnej geniality. Geniality v každom slova zmysle - začínajúc hudbu, končiac snáď predajcom popcornu. Pekelne-nebeský hard rock. Hudba, ktorú nemožno žiadnym spôsobom prekonať. Angus Young a jeho austrálska družina vo forme, v akej by chceli byť aj naši dôchodcovia. AC Blesk DC je iba jeden.

Aj keď sa nepohybujem vo svete fotografie a nezaujímam sa o ňu, pri sledovaní dokumentu o Annie Leibovitz mi došlo, že mnohé známe fotky, ktoré veľa z nás pozná, sú jej. Svojou prácou sa počas desaťročí táto fotografka vypracovala medzi fotografickú svetovú špičku. Vyobrazený kariérny postup, krôčik po krôčiku, tvorba portfólia, drogové obdobie 60s, Rolling Stone, fotenie najväčších svetových celebrít a politikov. Schopnosť zachytiť osobnosť a príbeh v každej fotke - žiadne prázdne novinové fotky bez výpovednej hodnoty. A keďže dokument tvorila sestra Annie Leibovitz, Barbara, divák nemal možnosť vidieť iba objektívny prierez kariérou tejto fotografky, ale takisto veľmi osobný pohľad do jej života. Life Through A Lens je uričte zaujímavý dokument o svetoznámej fotografke určený nielen pre ľudí znalých vo fotografickej brandži, ale aj pre tých, ktorí o nej nikdy predtým nepočuli. Pre ľudí ako som ja.

Silný príbeh malého chlapca, ktorý počas filmu dospeje v partii ľudí, o ktorej má aj dnes veľa ľudí skreslené predstavy - v partii skinheadov. Tí pôvodní berú každého, aký je. Nepozerajú na pohlavie, farbu pokožky alebo vierovyznanie, ctia pôvodnú myšlienku skinheadstva. A tí druhí - tí nenávidia všetko, čo tolerujú tí pôvodní. Anglicko, 80. roky, zvláštna éra britských dejín ukázaná taká, aká naozaj bola - pochmúrna, depresívna, chladná. A život malého Shauna, poznačeného stratou otca vo vojne o Falklandské ostrovy, je presne taký istý. Mesto, kde žije s matkou ho nebaví, rovnako ako ľudia v ňom. Až do dňa, kedy stretne partiou skinheadov, ktorí ho privedú medzi seba a ukážu mu život tých, ktorí spoločnosť, hoc je akákoľvek, berú s nadhľadom a žijú rovnako bez ohľadu na to. Každá minca má však dve strany a každý ideologický smer takisto. Shaun ešte nechápe, o čom je ten druhý ideologický smer skinheadstva, vedie vlastný vnútorný boj a až po udalostiach, ktoré nim zatrasú možno tak silno ako strata otca, si uvedomí, že niečo ako láska k vlasti by nemala viesť cez krvavé prznenie ľudí vzhľadovo "iných". A na to by sme dnes mali myslieť aj my v dnešných dňoch a pri udalostiach, ktoré sa dejú okolo. Veď scéna, keď Combo vzal svoju partiu na prejav akejsi Lennyho strany sa až nebezpečne podobala tomu, čo hovoria dnes hovoria mnohí "politici" a "aktivisti" aj u nás.

Opäť film, ktorý mohol z námetu vyťažiť omnoho viac, ale svojim finálnym spracovaním skončil na smetisku filmových dejín. Drámy s prvkami psychológie zasadené do školského prostredia milujem, ale Afterschool bolo zatiaľ to najhoršie, čo som z tejto kategórie filmov videl. Campos schováva všetko napätie a možnú finálovú gradáciu veľkého psychologického filmu za sexuálne fantazírovanie hlavného hrdinu Roberta a tak sa dosť vyhýba pôvodnej filmovej myšlienke. Alebo chcel poňať ako hlavnú myšlienku práve toto "fantazírovanie"? Ak hej, podarilo sa mu to, ale ja som toto videl ako niečo z druhej koľaje a za hlavnú ideu filmu považujem niečo úplne iné. Talbert Twins. To najpodstatnejšie, čiže ony a ich smrť ani nebola objasnená. To, že v tom boli drogy mi ako odpoveď nestačí. Zrejme som náročný divák, asi áno. Ale chcem vedieť od koho ich mali, a čo sa dialo tesne predtým ako padli na školskej chodbe k zemi. Celé to bolo akosi zvláštne domotané a akoby zle dokončené. Akoby si tvorcovia pred koncom povedali: "Záver urobíme úplne o niečom inom." Tak vznikol Afterschool - "zlátanina" z rôznych fragmentov príbehu, ktoré ale nedávali v konečnom dôsledku väčší zmysel, a nemohli vzbudiť u diváka záujem nad filmom po jeho skončení rozmýšľať. Bola to slabá záležitosť a jednohubka, ktorá mi divácky nechutila.

Zvrátené, nechutné, agresívne, skvelé. Pohľady na začiatok kariéry najväčšieho metalového monštra v histórii. Doba, kedy sa Sid spolu s Clownom na pódiu púšťali do bitiek. Doba plná strmhlavých stagediveov. A to všetko za zvuku toho najlepšieho z prvého albumu, ktorý je "self-titled", čiže nesie rovnaký názov ako táto deväťčlenná mašinéria z Des Moines v Iowe. Okorenené o stručné, ale skvelé a svojské odpovede členov kapely a doslova povinnosť pre každého "maggot".

Another monster attacked the same city again. Vážne, prečo všetky podobné filmové kúsky situujú do New Yorku a snažia sa diváka presvedčiť o tom, že monštrum by sa ľahko skrylo medzi manhattanskými mrakodrapmi? Nie že by som Cloverfield nejakým spôsobom zásadne kritizoval, len ma to zaujíma. Ako found footage nájdený americkými vojenskými zložkami a premietnutý divákovi to bolo pojaté fajn. Povedzme, že určite lepšie, ako keby sa celý film natočil "klasickým spôsobom" za použitia mnohých kamier, found footage vždy dodáva na uveriteľnosti príbehu, hoc sa jedná aj o podobný filmový sci-fi kúsok. Človek tak má možnosť ponoriť sa do deja ešte viac. A v tomto film naozaj nešetril, nielenže je divák stále v centre diania a do sýtosti si užije aj Monštra, ale chvíľkové zábery z kamery, na ktorých sa objavujú Rob a Beth sa snažia vytvoriť v celej surovosti snímku aj kvázi romantické pasáže, a poukázať na to, čo by možno bolo, keby nieto Monštra ... Za to malý palec hore. Ak hľadáte časovo ľahko stráviteľné sci-fi a nechce sa Vám veľmi rozmýšľať nad príbehom, siahnite po Cloverfielde. Nenadchne, ale ani neurazí a posledných pár minút aj so záverečnými titulkami sa oplatí s nastraženými ušami pozorne sledovať.

Námet ojedinelý a zabalený do dobrého komorného prevedenia v podaní nie veľmi sympatickej Maisie Williams. Nech už sa mi ako osoba vôbec nepáči, za tento zaujímavý snímok a stvárnenie mladej teenagerky vystavenej ťažkým morálnym rozhodnutiam ovplyvňujúcim nielen jej život, má u mňa malé +. Ako Casey, ktorú stvárňuje, je vystavená faktu, že na internete sa neschová ani pod nickmi, falošnými menami a identitami. Túto "hru", ktorú hrala doteraz ona, s ňou však začne hrať neznámy "ochranca" tých, ktorým cez sociálne siete ublížila. Vytiahne na ňu zbrane najťažšieho kalibru, "hru" povýši na úplne nový level, a prinúti ju konať tak, aby to malo fatálne následky. "Ochranca" o nej vie všetko, ona (a rovnako aj divák) o ňom však nič nedozvie. A to ani po 62 minútach stopáže filmu. Har har.

Parádne natočená thrillerovo-psychologická snímka pohrávajúca sa s teóriou chaosu, otvárajúca alternatívne svety ovplyvnené relatívne malými rozhodnutiami, avšak s veľkými následkami. Film nám zo začiatku ukáže mnoho scén z Evanovho detstva, necháva diváka rozmýšľať nad možnými scenármi, a až retrospektívne mu skutočne ukazuje, čo všetko sa v každom v mnohých alternatívnych okamihov udialo. Po dvoch-troch denníkových cestách do minulosti ste k filmu pripútaný a neviete sa od neho odtrhnúť, so zatajeným dychom sledujete aké skvelé alebo aké zvrátené a hrozné môžu byť dôsledky činov z minulosti. Malých, mnohokrát možno zanedbateľných činov. Pre budúcnosť však veľkých a fatálnych. Snažíte sa uvažovať, čo by ste urobili vy, aby ste budúcnosť spravili pre všetkých lepším miestom, až si uvedomujete, že pôvodná realita možno nebola ideálna, ale tie alternatívne môžu byť omnoho, ale omnoho horšie. Snaží sa film diváka morálne poučiť, aby konal najsprávnejšie ako vie? Lenže, čo je pre budúcnosť to najsprávnejšie? A ako v budúcnosti budeme vedieť, kde sme v minulosti urobili chybu? Jedine tak, že sa do nej vrátime, niečo zmeníme a uvidíme, či je to lepšie. The Butterfly Effect je pre diváka naozajstným filmovým zážitkom, ktorý možno porovnať len s máloktorým filmom. Svojim jedinečným nápadom a spracovaním je medzi (nielen žánrovými) filmovými kolegami unikátom a niečím špeciálnym. A možno, že sa tým niečím špeciálnym inšpirovali aj tvorcovia Life is Strange, hry, ktorá sa takisto pohráva s teóriou chaosu a alternatívnymi budúcnosťami ovplyvnenými minulosťou. Nezabúdajte, for every action there´s a reaction ...

Opäť veľmi nerád budem musieť napísať, že film s veľkým potenciálom zo seba nedokázal vydolovať možné maximum a tak vďaka svojmu spracovaniu spadne do kategórie priemerných filmov. Aj napriek počiatočnej snahe stavať na schopnosti silnej mentálnej manipulácie hlavnej hrdinky, ktorá dostala svojho priateľa pod absolútnu moc a psychicky ho ovláda, sa dianie niekde po udalostiach na pláži, na ktorých celý film stavia, skĺzlo do spádového žľabu a až do konca sa ním veľmi rýchlo rútilo. Druhá hlavná postava zmizla z obrazu a až na jednu scénu sa na ňom ani do konca filmu neobjavila. To síce môže z hľadiska istého dejového ponímania dávať zmysel, divák si má možno z časti domýšľať myšlienky a pocity tejto osoby, ale tak surovo a nasilu ju vytrhnúť z dejovej linky, v ktorej zohráva vlastne hlavnú úlohu bolo prinajmenšom veľmi zvláštne. Z najdôležitejších postáv nám tak zostane len jedna. Tá zatĺka, o ničom nevie, popiera. Vám sa robí zle, keďže vidíte do jej "twisted" mysle, v svoj prospech hrá všetky "mind games". Celú a úplnu pravdu vie len jej priateľ, ten ju však neudá, na to je pod jej veľkým mentálnym vplyvom - dostala sa mu do hlavy a on nevidí nič iné, len ju. Keď je zavretá v dočasnej väzbe, pravdu dokáže vylíčiť len svojmu otcovi, ten však odchádza ešte pred jej prepustením a hlavná (anti)hrdinka sa vracia do sveta, v ktorom možno nebude vítaná. Obietnica na začiatku veľmi pekne balancuje so stavaním na myšlienke silnejšieho psychologického zážitku, ten sa však časom rozplýva a film spadne žánrovo do priemernej drámy. Do priemernej drámy z ktorej sa dalo zobrať omnoho, omnoho viac.