GTS_PUNK

"After all that you really do have to ask yourself if it was a worth it." "Course it fuckin' was." Skvelá typicky anglická pochmúrna dráma o rowdies Chelsea - pochmúrna rovnako ako anglické počasie. Príbeh o ľuďoch z rôznych spoločenských vrstiev žijúcich pre svoj futbalový klub, pre víkend a preto, aby na svojich výjazdoch za fanúšikmi súperov rozbili čo najviac ľuďom hubu. Ich hnacím motorom je hlboko zakorenená nenávisť a spolu s pivom a cigaretami aj tvrdé drogy, na ktorých fičí celá firma Chelsea. Pocit nadšenia zo surových bitiek, ktoré film zobrazuje, však u hlavného hrdinu Tommyho postupne upadá a halucinácie spôsobené drogami, mu spôsobujú dilemu. Dilemu o živote, ktorý vedie a o tom, či je to, čo robí, naozaj správne. Vnútri bojuje so samým sebou a na londýnskych uliciach s každým, kto nefandí Chelsea. Kríza a vnútorné rozbroje však prebiehajú aj vnútri tvrdého jadra vedeného Billym Brightom, no tie musia ísť bokom, keď ďalšiu sobotu prichádza na rad boj s fanúšikmi Millwallu. Vyobrazená nenávisť a boj s ňou plynie naprieč dejom, nielen pri bitkách, ale aj pri zobrazení životných príbehov a filozofii jednotlivých postáv, pričom niektorí nakoniec dopadnú horšie ako iné, prekvapivo nie kvôli futbalu. Football Factory je povinnosť pre každého fanúšika anglického futbalu, rowdies na ostrovoch si držia úroveň aj v dnešnej dobe (čo sa aj vzhľadu týka - narozdiel od chuligánov v našich končinách) a tento film je toho len ďalším dôkazom. Aj napriek tomu, že o rok neskôr natočený Hooligans boli spracovaním lepší a o lepšom klube (Come on you irons!), tak film určite stojí za to vidieť. Rôznorodé anglické ksichty, solídny príbeh a nenávisť voči Millwallu, ktorá spája snáď celé Anglicko.

Veľmi dobrá nízkorozpočtovka s príbehom o kométe, ktorá vám dokonale zamotá hlavu, pričom po jej dopozeraní budete chodiť s pocitom, že niekde za rohom natrafíte na svoje druhé ja. Všetko začína ako nevinné stretnutie, večera priateľov, no postupom času sa okolo domu, kde sa stretli začnú diať naozaj zvláštne veci. Náhodne praskajú displeje mobilných telefónov, nikto nemá signál a na dverách sa objavuje odkaz, ktorý sa chystal práve jeden z nich napísať. Každému je od tejto chvíle jasné, že tu niečo nehraje - a na svedomí to má mať Millerova kométa práve prelietavajúca nad Zemou. A kolobeh udalostí, ktorý sa spúšťa sa len tak ľahko nedá opísať, preto sa o to ani nepokúsim, lebo viem, že by som sa v tom celom stratil. Jediné, čo k tomu môžem dodať je to, že sa jedná o päťhviezdičkový mind-fuck (ktorý som ohodnotil štyrmi hviezdičkami) s kompletnou zámenou vlastných identít postáv, pričom neviete, či sú ľudia zo začiatku filmu stále tí istí. Ak áno, tak len výzorovo. Ak by vám to však nestačilo na zamotanie hlavy, počkajte si na samotný koniec filmu, keď sa zdá, že všetko už je tak, ako má byť. Coherence je prvotriedny "jaw-dropper" bez odpovede, bez akéhokoľvek vysvetlenia a bez veľkých filmových hviezd, ktoré si však zapamätáte vďaka tomu, že ak ich uvidíte v nejakej inej produkcii, budete sa pýtať samých seba, či sú to naozaj oni.

Ťažko hodnotiť toto dielo novodobej srbskej kinematografie. Srdan Spasojevic sa tu snaží zachytiť obraz rozvrátenej (nielen) srbskej spoločnosti, prehnitej až do morku kostí, morálne skazenej a zúfalo volajúcej po uspokojení prirodzených pudov, že siaha až na tie najextrémnejšie možnosti, aké dokáže ľudská myseľ pomyslieť. Teda, myseľ niekoho, koho snáď ani za ľudskú bytosť nemožno označiť. Snaha nahliadnuť do hláv sexuálnych deviantov, sa však otočila proti režisérovi, o ktorom si teraz celý svet myslí, že má takéto chúťky aj on. Môj osobný názor je ten, že to nie je pravda, a že jediné, čo sa snažil ukázať bolo to, čo si tieňovo objednáva špeciálna klientela po celom svete a niečo, čo sa vyskytuje snáď len na najtemnejších zákutiach dark webu. Aj keď sa vraj jedná o "najodpornejší film všetkých čias", musím oponovať. Výkony hercov boli veľmi slabé, srbčina počas celého filmu znela veľmi monotónne, dej sa rozbiehal pomalšie ako slovenský rýchlik a keď už sa ako-tak rozbehol, opäť ho niečo pribrzdilo. Takisto veľmi slabé gore prvky. Od nich som očakával, že mi príde zle, ale nič. Niekedy je človeku na zvracanie z prepracovanej psychológie omnoho viac ako z litrov krvi a odseknutých hláv, ale ani náznaku toho, aby divák myslel, sa tu nedočkáte. Časť deja bola po istej chvíli predvídateľná dopredu a snáď jediný moment, ktorý prekvapil, bol absolútny záver. Vtedy som si pomyslel, prečo takto nemohol prekvapovať celý dej. Srpski film - "To je film." Veru, pre niekoho hnus a výlev mozgovej stoky Srdana Spasojevica, pre iných zasa drsnejšie porno okorenené príchuťou dark webu. Slabá záležitosť, nešokovala, no ani neurazila. Zachraňuje to viacero kvalitne napísaných výstupov Vukmira so zaujímavými vyslovenými myšlienkami.

Internet je miesto, kde aj takto môžeme slobodne vyjadrovať svoje názory, myšlienky a pocity. Akú hranicu má však táto možnosť a prekračujeme ju aj my sami? Ak vstúpite do chatovacej miestnosti ako Chelsea Teens! (dôraz na výkričník), tak určite áno. Päť ľudí, päť príbehov, päť problémov. Na začiatku všetko vyzerá tak, že sa práve sformovala partia nových online priateľov so svetlou budúcnosťou. Čím viac času však spolu trávia na sieti, tým viac vidia jeden druhému do mysle. Dvaja z tejto pätice však k sebe majú bližšie, než ostatní - William a Jim. Vyzerá to tak, že druhý menovaný sa vďaka novému "priateľovi" dostáva zo svojej depresie, dokonca mu odporúčil vysadiť prášky a po príbehoch, ktoré mu Jim povie, to začne využívať proti nemu a tlačiť na ňho s tým, že jediná cesta z tohto utrpenia je samovražda. Ostatní v chatovacej miestnosti sa tomu snažia zabrániť a sled udalostí vrcholí do dramatického konca v uliciach britskej metropoly. Chatroom je veľmi dobrá dráma s jemným psychologickým nádychom, na ktorý má dobrý nábeh. Aj keď priamo nevstúpi do hlbokých psychologických vôd, veľmi pekne sa pohybuje na ich brehoch a sem-tam to dá divákovi pocítiť s tým, aby mu ukázala, že všetko, čo vidí, sa v skutočnosti niekde na internete deje. Minimálne scenáre, akým bola scéna s teenage Tinou. Konštatovanie na záver? Určite pozitívne. Samozrejme, aj keď to nie je žiaden kasový trhák, jedná sa o kvalitnú drámu o (ro)zvrátených tínedžeroch vo svete, kde sa niečo ľahko zrodí a ľahko umiera - v online svete. Pútavejšie ako Sala samobójców natočená o rok neskôr.

Ten najextrémnejší pracovný "pohovor", aký v živote absolvujete. 80 minút, ktoré sa najprv zdajú ako večnosť, no neskôr sa z nich stáva piesok v presýpacích hodinách padajúci tak rýchlo, že ho ani nestihnete zaregistrovať. Podobnosť Exam s Cube bola pozorovateľná už od samotného začiatku filmu - do neznámeho priestoru umiestnite ľudí, ktorí sa nikdy predtým nevideli a postavíte pred nich neuveriteľne ťažký logický rébus. Ten dokážu vyriešiť iba vtedy, ak budú spolupracovať, ale mentálna záťaž postavená na zdanlivo malých detailoch hraje v konečnom dôsledku rozhodujúcu úlohu a jednotlivé charaktery, na ktorých psychiku hrajú aj veľké analógové hodiny, sa "zasekávajú", mozog prestáva pracovať racionálne a začína konať spontánne. Prirodzená reakcia v záťažovej situácií (nechcem znieť, že sa hrám na psychológa ... alebo psychiatra, teraz som zabudol). Človeku ide v tomto prípade o svoje vlastné dobro a tak sa chce čo najrýchlejšie a najľahšie zbaviť konkurencie, ale tá väčšinou uvažuje rovnakým spôsobom. Divákovi sa tak vytvára presne typ filmu, aký chce vidieť - komorná dráma v centre s enormne ťažkou skúškou, na ktorú neexistuje odpoveď, pretože neexistuje ani žiadna otázka. Chápete? Nie? Tak to je dobre, pretože filmy typu akým je Exam vám majú zamestnať mozog, prehriať ho a dohnať až na kraj jeho možností. Exam sa s divákom hrá, možno nie až tak ako iné filmy tohto žánru, ale stále dostatočne a vedie ho cez psychológiu, napätie a čiastočne nastavené morálne zrkadlo, pri hľadaní odpovede na neexistujúcu otázku.

Metalová deviatka z Iowy aj na tomto zázname koncertu z festivalu Download dokazuje, že všade kam príde, tam to zrovná so zemou. Masívna a agresívna energia najlepšieho svetového metalového monštra dokáže umlčať všetkých, ktorí sa postavia proti nim a ich armáde maggots, ku ktorej sa hrdo hlásim aj ja. Vymakané masky a texty odzrkadľujúce, že život nie je prechádzka ružovou záhradou - to je Slipknot. Areál Downloadu padol, 80 000 červov sa zbláznilo a vďaka tomuto záznamu to uvidia aj tvoje vnúčatá, ktoré budú fucked up in the head. Okrem skvelej hudby, slečien odhaľujúcich svoje poklady z pod trička a slovenskej vlajky, ktorú možno v dave vidieť, je to jeden z posledných záznamov koncertov s Paulom Grayom. Nech mu je zem ľahká.

Ako vidím, The Strangers rozdeľujú divákov na dve polovice (nie nožom, ale hodnotením), a tak dovoľte, nech sa vyjadrím aj ja. Budem patriť ku kritickejšiemu krídlu lokálnych komentátorov, ktorý musí podotknúť, že sa jednalo o zatiaľ to najhoršie, čo v rámci žánru "home invasion" videl. Snaha Bryana Bertina sa cení, o tom žiadna, ale vytvoriť na 85 minút toto je prinajmenšom nepodarok. Film sa snaži už od začiatku o nejaké to budovanie atmosféry odľahlého "domu u lesa" a príbehu ako takého, ale celá podstata uniká. Milí diváci, Jamieho odmietla Kristen pri požiadaní o ruku, tak sa teraz hodinu pozerajte ako ich psychologickými hrami oblbujú traja maskovaní maniaci motajúci sa okolo domu bez toho, aby nepovedali čo i len jediné slovo. V celom kolobehu všetkých týchto udalostí mi chýbala hlbšia pointa toho, prečo vlastne "Oni" robia, to čo robia. Večné klopanie, búchanie, čmáranie rúžom po oknách, krik Liv Tyler a záver, aký sme videli, možno niekomu snaží k filmovej satisfakcii, ale ja takým divákom určite niesom. Potenciál na vybudovanie omnoho, ale omnoho hlbšej psychologickej zápletky film určite mal, ale teraz je už neskoro nad tým polemizovať. The Strangers by mohli byť veľmi kvalitným "home invasion" snímkom, ak by sa z hodinového maratónu okolo rodinného domu stalo dielo, kde sa trochu viac rozpráva a divák len nemusí sedieť, nudne sledovať dianie a zaspávať pri tom, kým čaká, kedy sa "Oni" stretnú so svojimi obeťami tvárou v tvár. Aj keď v tomto prípade je obeťou aj divák.

Pohľad na desaťtisícky ľudí bez mena, desaťtisícky protestujúcich proti systému, ktorý zdiera nielen krajiny tretieho sveta, ale aj nás všetkých - nás bez mena, nás malé ryby v tomto oceáne, kde bohužiaľ vládnu tí, ktorí majú peniaze. Reálne seattleské udalosti z jesene 1999 sú v snímku Stuarta Townsenda vyobrazené z viacerých uhlov pohľadu. Tými prvými sú samozrejme odvážni protestujúci stavajúci sa na odpor, ďalej sú to policajti bojujúci so svojim vlastným presvedčením, či je skutočne to čo robia správne a politici ťahajúci za nitky tak, ako sa im to momentálne hodí. Popri akčným záberoch dobovej rekonštrukcie diania v uliciach mesta, film ponúka aj reálne zábery a dokumentaristickou formou približuje divákovi dej ešte viac, aby sa cítil tak, že s protestujúcimi - či už tými umiernenými alebo s anarchistami z black blocku, kráča seattleskými ulicami a bojuje proti WTO, "o ktorej síce nič nevie, ale dôležité je, že vie že sú to tí zlí." Battle in Seattle je okrem toho, že ten názov znie ako show monster truckov, filmom určeným pre menšinové publikum, čo dokazujú aj celosvetové tržby v porovnaní s nákladmi na jeho výrobu. Jeho hlavnou myšlienkou je však to, že aj napriek tomu, že obyčajní ľudia ako som ja a ty sami nemajú žiadnu silu, no dokážu veľké veci keď sa spoja a ukážu svoj hlas odporu. Vtedy sa ich aj najvyšší politici boja ako malé deti a aj keď dosahujú iba čiastočné víťazstvo, treba si pamätať, že najpomalší vždy vyhrá. Vox populi nemožno umlčať.

Ťažiť z úspechu legendárnych Cars, začali spoločnosti hneď v roku 2006 a ďalej len nabaľovali ďalšie a ďalšie produkty, ktoré by mohli pod touto značkou predávať. Veď šťastné dieťa = finančne zruinovaný rodič. Nečudo, že prišiel druhý diel Cars a za nimi aj Planes. Tie prilietajú takisto s jedným jediným cieľom a síce finančne sa priživiť na úspechu príbehu z roku 2006. To filmovým spoločnostiam nemôžeme mať za zlé, živí ich to, ale čo si v tomto prípade mohli odpustiť, bolo to do očí bijúce, vykrádačské kopírovanie deja. Akurát spracované reverzným spôsobom. Dusty Crophopper sníva stať sa z práškovacieho lietadla profesionálnym pretekárom, rady mu dáva staré vojenské lietadlo Skipper a príbehom plným "nečakaných" zvratov ho takisto (okrem iných) sprevádza jeho kamarát, ktorý má o nejaké to koliesko menej, Chug. Nepripomína vám to niečo? Samozrejme, že nesmie chýbať nejaký ten "úhlavný nepriateľ" a šťastný koniec nesúci so sebou nejaké to morálne ponaučenie. Od strmhlavého začiatku predvídateľné ako facka. Pozerateľné? Áno. Prinášajúc niečo nové? Nie. Je možno trochu kruté takto "potopiť" Planes, keďže sa jedná o film určený primárne pre vekovú skupinu "do 10 rokov", ktorá sa nezaujíma o to, že v tomto prípade dokázalo Disney vykradnúť samých seba a utvrdiť diváka v tom, že lepší animovaný film ako Cars už pravdepodobne nebude nikdy natočený. V 2006 uchvátili svet a ostanú "one and only". Planes sú ďaleko za nimi a akokoľvek sa snažia, nemôžu ich dobehnúť ... teda doletieť. Dokonca ani tie kvázi "narážky" na športové a televízne vysielania tu nemajú ten šmrnc. Nič nové, snaha bola, Planes obleteli svet a tvrdo narazili do diváckej kritiky.

Pohľad na skutočný príbeh dvoch lesbičiek skúšaných ťažkou chorobou a bojom proti miestnemu zastupiteľstvu. Stacie a Laurel síce oddeľuje značný vekový rozdiel, pracovné prostredie, v ktorom sa pohybujú, ale to, čo ich spojí je láska. Láska, ktorá si nevyberá pohlavie, nevyberá si vek a bohužiaľ si nevyberá ani to, či budú obidvaja partneri zdraví. Ak dôjde na tú najhoršiu z najhorších chorôb, až vtedy sa uvidí, aká však dokáže byť láska slabá či silná. V prípade tejto zamilovanej dvojice je jasné, že spolu sú odhodlané poraziť všetko, aj keď je zďaleka zrejmé, že tento ukrutne ťažký zápas sa, bohužiaľ, vyhrať nedá. Laurel chce pre svoju partnerku aspoň finančné zabezpečenie, no cesty k ich získaniu vedie cez miestne zastupiteľstvo, ktoré sa nechce nechať zlomiť a niečo také povoliť. Hereckým výkonom niet čo vytknúť, popri herečkách, ktoré hrajú svoj vzťah viac ako uveriteľne, hviezdi aj Michael Shannon, ktorý zatiaľ vo všetkých filmoch, ktoré som s ním videl, dokázal premeniť soľ na zlato, pán herec. A ak by ste si mysleli, že do vážnej drámy podľa skutočných udalostí nemôžete vtesnať humor, Steve Carell vás ako homosexuálny židovský aktivista vyvedie z omylu. Ten človek "ukradol" film a aj keď to tak nemá byť, film si budem pamätať práve vďaka nemu. Inak na Freeheld pravdepodobne spomínať nebudem. Aj napriek skutočným udalostiam ma to nedojalo k slzám a k týmto 103 minútam, ktoré ma svojim spracovaním sklamali, sa vracať nebudem. Jedine ak, tak kvôli Carellovi.