Arsenal83

Už mi to prišlo také, že čím je tá Kórejka staršia, tým je detinskejšia. Ona rastie, no správanie sa stále na úrovni stredoškolskej prváčky, čo mala len nedávno prvé mesiačiky. Postupne sa to ustáli len na jednej rovine, a to môžem študovať od svojho frajera 5000 km ďaleko a udržať vzťah? A toto sa rieši v podstate hodinu a pol. Pritom odpoveď pre reálny život je jasná – nie, neudržíš si ho a navyše na neho zabudneš. Ale film sa samozrejme vybral tou romantickejšou cestou, od reality odtrhnutou. Pozitívom boli opäť pasáže z moderných hitov, z ktorých najlepší bol Oasis – Don’t look back in anger.

Nerozumiem, prečo si natočíme filmu z vojnového Slovenského štátu a do všetkých popredných rolí dáme severanov. Možno aj preto, že zo začiatku akoby sa tvorcovia ešte neprebudili z nejakých ság, nakoľko v úvodných scénach film nevyzerá ako zo Slovenska, ale rovno z Vikingov. Niet sa čo čudovať, hlavnú rolu dostala Alicia Agneson, ktorá sa "preslávila" len posteľnými scénami s Ivarom Bezkostným a v tomto filme je vidieť, že keď jej dajú dobový účes, tak atraktivita kĺže dolu rýchlosťou ľadopádu. Film prinesie celkom dobrý nádych vojny a vzťahovej drámy, len sa posúva dosť pomaly a keď príde na rozuzlenie, v podstate neprinesie nič, čím by diváka zasiahol.

Veľmi slušná kriminálka najmä vo svojej prvej časti. Má dobre založenú kriminálnu aj osobnú rovinu, Švehlík je sympaťák. Tá druhá časť sa potom už tiahla v jednej línii a neprišlo k veľkým zvratom, či prekvapeniam, a záver sa mi zdal taký zbrklý, veľa vecí ostali nevyriešených a to hlavne v spomínanom osobnom živote. Každopádne pozornosť diváka si film ako taký zaslúži. Mohla to byť aj kriminálka škandinávskeho typu, lenže tvorcovia zabudli zapojiť do deja atmosférickejšiu hudbu a tak aj tento aspekt poslal film do lepšieho priemeru.

úplný súhlas s kolegom Jarom.Krafcikom. Mám pocit, akoby niektorí ľudia teraz objavili teplú vodu alebo čo, ešte horšie, asi len teraz objavili internet. Pretože takýchto meditačných rád, programov, videí je už dlhé roky na rôznych kanáloch desiatky, ak nie stovky. Takže nerozumiem, prečo má dokument 90%, čím je výnimočný?

Romantiku z jednotky nahradili vzťahové problémy, hlasy v hlave hlavnej predstaviteľky a jej ženské problémy. Už to nie je také vyrovnané ako v prvej časti. Už je to len čisto o nej, čo si ona myslí, navráva, čo jej šuští v hlave a neprestajné riešenie dilemy, mám prísť o panenstvo alebo nie? A chcem svojho chlapca, veď sa mi páčia aj iní. Nuž film pre cieľovú skupinku nerozhodnutých a ohrdnutých dievčeniec sa poteší, ale tá grupa je dosť úzka.

Teenage jednohubka, ktorá bavila napriek tomu, že mi tu chýbali sympatickejšie postavy u oboch pohlaví (pre neználkov – áno, sú len dve). Na prekvapenie netflix nešiel do nejakej zbytočnej propagandy, čiže sme dostali milý, ľahko stráviteľný príbeh o prvej láske a žiadne pubertálne žvásty o neviazanej sexualite. Páčili sa mi príjemné hudobné podmazy zo známych hitoviek.

Ďalšie hallmarské pojednávanie z dielne tej tradičnej formy zaláskovania sa po štyridsiatke, ktoré spočiatku neponúka extrémne zlé herecké výkony ani presladenosť, ale postupne spadne vyslovene do trápnosti a koniec bol asi najtrápnejší. Užívateľ Apanatschi síce na filme vyzdvihuje prirodzenosť, ale asi tým myslí odvodeninu od slova prirodzenie.

Napriek netflixovskej rasovej tlačenke musím povedať, že film od začiatku zaujal a v dobrej thrillerovej rovine sa držal celý čas, aby prišiel zaujímavý výkrut. A tie mám ja veľmi rád. Škoda len, že celé to trocha zhovadil záver, ktorý bol dosť naťahovaný. Poučenie: ak chcete byť silou-mocou multi-kulti, neznamená to, že si musíte hneď nechať pri šoférovaní od černošky vyfajčiť.

Áno, je to akosi inšpirované Johnom Wickom, a mohol to byť celkom dobrý film. Len by scenár nesmel písať nejaký krivák čo má problém s ponímaním času. Pretože ešte viem pochopiť, keď je vo filme nejaká situácia a potom príde časový skok. Tu však máme len za prvých 20 minút skoky tri: o rok neskôr, o ďalší rok neskôr, pred desiatimi hodinami. Vyzeralo to akoby sa pisálkovi pomiešali strany a režisér si to nevšimol. No a ten Beckman teda ako nejaký drsňák nepôsobil, to už krutejší mi príde Packman.

Komédia, pardon, teda pokus o komédiu, ktorý sa nám snaží vštiepiť do hlavy, že keď sa Číňan dokonale naučí francúzsky, tak je to Francúz. Alebo keď sa narodí Arab v Paríži, tak to už nie je Arab, ale Frantík ako píla. Nemám nič proti, len som sa zamyslel nad jedným. Platí to aj naopak? Ak sa plynule naučím mandarínsku čínštinu a prídem do Pekingu, budú ma Číňania považovať za svojho, teda za čistého kung pao virtuóza, ktorý, ako je to v ich prípade, nenávidí Japoncov? Alebo keď sa naučím arabsky sťaby vyspievaný muezín a prídem do Saudskej Arábie, zapadnem do miestnej komunity obrábačov tiav bez toho, aby ma považovali za neveriaceho psa? Obávam sa, že to riskovať radšej nebudem.