classic

Naozaj klobúk dole pred tým, ako sa francúzski dokumentaristi nadštandardným spôsobom popasovali s týmto ozaj pozoruhodným dokumentom z  I. svetovej vojny, do ktorej sa taktiež neskoršie zapojili aj americkí vojaci, a to zhruba v celkovom počte okolo dvoch miliónov, pokým teda nebolo konečne 11.11.1918 o jedenástej hodine doobeda → vyhlásené prímerie. V podstate sa na týchto bojových francúzskych poliach "zdržali" nejakých cca 7 mesiacov, pričom mám naprosto i lukratívnu možnosť nazrieť politickou optikou do toho diania, ktoré tomu vlastne predchádzalo, že sa Yankeeovia zaangažovali do tohto, vskutku európskeho a mimoriadne krutého, surového a brutálneho konfliktu, a to ani nehovoriac o tom, ako som horlivo sledoval tieto archívne zábery, s ktorými sa títo tvorcovia ale (po)riadne pohrali, t.j. KOLOROVANIE a ozvučenie dodáva dokumentu → úplne nový a dynamický rozmer, vďaka ktorému som sa doslova cítil, ako v tých strašných časoch, pred 104-105 rokmi. Ešte by som chcel tiež podotknúť aj to, že v dokumente miestami vídať archeológov (po)pri práci v súčasnosti (v roku 2017), ktorí sa zrovna pohybujú presne po takých miestach, ktoré po sebe určite niečo zanechali, čo trochu vnímam, ako "rušivý charakter" , ale i napriek tomu všetkým divákom vrelo odporúčam, pretože za seba môžem čestne prehlásiť, že som bol oveľa viacej spokojnejší, než povedzme pri pozeraní filmu 1917 od anglického režiséra Sama Mendesa, kde som sa takmer nič podstatné nedozvedel, keď už teda hovorím o tejto autentickej téme.

Sympatického maliara Ichira Aoeho zrejme ani vo sne nenapadlo, že počas maľovania hory Kumotori, naďabí na vskutku ozaj sympatickú, mimoriadne peknú a slávnu speváčku Miyako Saijovú, ktorej sa následne ponúkol, že ju odvezie na svojej nablýskanej motorke na hotel, kde je i on zrovna ubytovaný. Už svojim svojským vystupovaním pôsobí naozaj zaujímavo, pretože na toto miesto síce chodí maľovať viacero umelcov, ale nikto z nich sa sem pravdepodobne nedopravuje na motocykloch, čo taktiež neušlo pozornosti ani jednému z pozorujúcich občanov, ktorý sa ho na túto vec potom opýtal... Na tom by ani nebolo absolútne nič zvláštne, nebyť ich presunu do verejného podniku poskytujúceho ubytovanie, v ktorom majú izby každý zvlášť, ale stačí úplne nevinná návšteva jedného z nich, kedy sa k sebe "pritúlia" do veľmi tesnej blízkosti, pričom netrpezliví paparazzovia už medzitým na nich dávno číhajú, ako bystrý jastrab na svoju korisť, a tak senzácia na seba nenechá dlho čakať, keďže fotoaparátom zachytia istú momentku, vďaka ktorej bude mať bulvárny plátok pred Vianocami hodne veľa dychtivých čitateľov, ale zároveň i žalobu na krku zo strany rozhorčeného protagonistu, ktorého sa táto skutočnosť nepríjemne dotkla ! Mohlo by sa zdať, že s príchodom právneho zástupcu Otokichiho Hiruty, by sa všetko mohlo dať konečne na správnu mieru, to jest v prvom rade zažalovať časopis Amour, teda domôcť sa určitej satisfakcie, a to konkrétne na súdnych pojednávaniach v stanovenom súdnom procese, ale ako sa tak na túto líniu udalostí ďalej pozerám, určite to nebude také jednoduché, ako to zo začiatku môže vyzerať. Totižto, tento právnik ukrýva nejedno tajomstvo, vďaka čomu začne pôsobiť dosť rozporuplne, až som sa miestami čudoval, prečo mu hlavná postava tak extra dôverovala, ale pre odpoveď našťastie netreba chodiť príliš ďaleko. / Ranný Kurosawa mi celkom dobre sadol, že až teraz som ukončil jeho režisérsku tvorbu v plodných 50. rokoch, kde opäť nesmeli chýbať Toširó a Takaši, kedy je jeden lepší ako druhý, to je proste fakt ! Až po Škandáli dorazil aj prelomový Rašomón a mnoho ďalších legendárnych spoluprác → perfektného režiséra so snáď ešte perfektnejším hercom, pritom podotýkam, že aj predtým sa spolu pomaličky zoznamovali, ale až neskoršie to začalo prinášať samé ovocie, na ktoré fanúšik nedá len tak dopustiť, ó áno, strašne rád si na ňom zakaždým pochutnávam. Možno filmu niečo chýba, trebárs väčšia dynamika, alebo povedzme scenár občas trochu zaškrípe zubami, ale i napriek tomu sa stále jedná o pozoruhodný počin, nad ktorým stopercentne nemávnem rukou. Skrátka, podľa mňa sa vidieť oplatí.

Nepopieram, že „operácia Antropoid” nebola úspešnou akciou, len si to potom vypýtalo mimoriadne vysokú daň v podobe → vyhľadenia obcí LIDICE a Ležáky, o čom v podstate priamo pojednáva i tento pôsobivý český dokument, venujúci sa prvej z nich, v ktorom vystupujú a spomínajú aj niektorí pamätníci, alebo čo je ešte oveľa horšie, trebárs i "očitý svedok" , v tej dobe židovský väzeň z koncentračného tábora Terezín, ktorý ako jeden z 30 členov otrockého komanda, dostal „za úlohu” vykopanie tohto masového hrobu, do ktorého následne naukladali mužov a chlapcov nad 15 rokov z tejto dediny, ktorých predtým surovým spôsobom (po)vraždili, čo musel byť pre všetkých zúčastnených extrémne otrasným zážitkom, na ktorý v živote nezabudnú. Namiesto ríšskeho protektora Heydricha, keď boli nacisti ešte pri moci, mali Gabčík s Kubišom radšej spáchať atentát na niekoho iného, napríklad na Himmlera, či vhodnejšie by to bolo jednoznačne len na Hitlera, o čo sa mimochodom mnohí pokúšali a zakaždým bezvýsledne, najďalej sa k tomu dostal asi iba dôstojník von Stauffenberg, to by malo určite väčší význam, pričom práve týmto svojim "hrdinským" konaním, pripravili o životy nevinných ľudí, čo si asi ani oni sami neuvedomovali, aké to bude mať katastrofálne následky... ? Tým pádom boli z časti naprosto cynickými a zaslepenými hrdinami, ktorí sa vlastne skrz toto "šľachetné gesto" , absolútne nikam neposunuli, skôr práve naopak, nielenže všetci skončili na "psí tridsiatok" , ale popritom si to proste musel "NIEKTO" za nich aj patrične odskákať ! Na základe predchádzajúcich vyjadrení, sa s touto tzv. akciou, vôbec nestotožňujem...

S celkom zaujímavým Idiotom to mohlo pravdepodobne dopadnúť ešte oveľa zaujímavejšie, nebyť drastického narušenia zo strany filmového štúdia Šóčiku, ktorému sa zrejme nepozdávalo, aby vznikla ucelená autorská verzia o celkovej dĺžke viac ako štyroch hodín (presne sa jedná až o 266 minút !), a tak mu ju tým pádom trochu "oklieštili" , povedzme o dobrých 100 minút, čím sa film ako celok, tým mierne zmrzačil, čo napríklad priam najideálnejšie vidieť na celkovom filmovom rytmuse, ktorý je kvôli tomu miestami narušený, a preto vnímam toto spracovanie, ako jedno z najnudnejších, akými sa v 50. rokoch režisér prezentoval, že už práve teraz to môžem takmer prehlásiť, keďže som si týmto snímkom skoro skompletizoval túto päťdesiatkovú dekádu, kde určite bolo z čoho vyberať... No i napriek predchádzajúcej vlne kritiky, neľutujem, že som zhliadol prostoduchého človiečika Kamedu, ktorý si asi toho zobral na plecia viacej, než bol vôbec schopný uniesť, kedy si zase divák často uvedomoval, že tu skrátka asi niečo dobre nedopadne, však ? Totižto, veľmi obstojne sa nastavila - kompletná línia vzťahov i udalostí, ktoré zvyčajne podtrhovala prítomnosť postavy Taeko Nasuovej, totiž akonáhle sa objavila pred kamerou, tak vtedy bola nefaľšovaná radosť zo sledovania všetkých záberov, v ktorých si fenomenálna japonská herečka Secuko Hara počas trvania filmu zahrala. Mimochodom, kompozíciu obrazu mal na starosti Tošio Ubukata, ktorý si na herečku extra kvalitne posvietil. Neviem, či by si Dostojevskij zrovna takto predstavoval spracovanie svojho románu »Idiot« z roku 1868 do zrovna takejto filmovej podoby, ale podľa mňa sa režisér Kurosawa s touto výzvou popasoval vskutku (nad)štandardne, že opäť pri tom nesmel chýbať ani Toširó Mifune, čo je už typickým znakom tohto režisérsko/hereckého tandemu, že jeden sa absolútne nezaobíde bez toho druhého, teda aspoň týmto spôsobom to nateraz zakaždým funguje. A podotýkam, že vždy je to o niečom úplne inom.

Jeden z najpreceňovanejších oscarových filmov v dejinách kinematografie, ktorý nakrútil režisér Steven Spielberg, keď protagonistu Oskara 'prospechára' Schindlera, zachytáva, ako toho "dobrého Nemca" , čo "zachránil" nad tisícku ľudských životov počas aktuálne prebiehajúceho holocaustu, ktorý vskutku pripravil o životy milióny ľudí naprieč celou Európou. Totižto, možno sa to zdá nielen mne, ale povedal by som, že v skutočnosti to bolo s tým 'zoznamom' trochu inak, rovnako ako aj s celkovými pohnútkami nášho veľkého záchrancu, ktorý najprv myslel na seba, a až potom následne na ostatných ? Skrátka sledovanie hereckého "zromantizovaného" predstaviteľa Liama Neesona vo filme, sa nerovná sledovaniu Oskara Schindlera v reálnom prostredí ? V niektorých sekvenciách určite áno, ale zase v koľkých ? Stvárnenie reálne jestvujúcej postavy Amona Götha v podaní charizmatického britského herca Ralpha Fiennesa, je oveľa autentickejšie, než práve toto "idealizované" herectvo, ktoré pravdepodobne má hodne ďaleko od toho, ako sa veci naozaj majú. A čo môžem vlastne očakávať od najväčšieho rozprávkára v Hollywoode, od toho mimoriadne nadhodnoteného režiséra, ktorý sa mi našťastie do topky už nezmestí, že si teraz sadnem na šunky s vypleštenými očami, ako ma neuveriteľne priklincoval do sedačky ? Nie, stačí sa trochu nad všetkými dôležitými súvislosťami intenzívnejšie zamyslieť, a potom sa divákovi otvoria oči poriadne dokorán. Viem oceniť technické kvality každého kvalitného filmu, trebárs - kameru a strih, ako aj v tomto prípade sa to tu bezprostredne nachádzalo, no na druhej strane Williamsova hudba extrémne tlačila na pílu, a nakoniec iba dodávam, že som síce mal slzy na krajíčku, ale zase po dejovej stránke mi to nedovoľovalo prežívať celkovú katarziu. PS: Normálne by ste sa čudovali, koľko toho majú Schindler/Spielberg spoločného, teda najmä čo sa týka manipulácie s "deravými grošmi".

Snáď úplne odjakživa obľúbená, divadelná hra „Tragédia o Macbethovi” , ktorú vlastne napísal / nenapísal, slávne-neslávny → anglický dramatik "William Shakespeare" , sa zároveň pomerne veľmi dlho teší i pozornosti filmárov, ktorí na »strieborné plátna« , prinášali svoje režisérske verzie tak, ako zakaždým uznávali za vhodné, rovnako ako i Japonec Akira Kurosawa, ktorý rovnakým spôsobom vychádza z tejto vďačnej adaptácie, ktorú si nakrútil k obrazu svojmu, kde napríklad postava Wašizua Tatetokiho, je totožná svojej predlohe v podobe samotného Macbetha, alebo trebárs ešte pre zaujímavosť doplním i to, že namiesto „troch čarodejníc” v origináli, tu mám „prízrak” z Pavučinového lesa, keď si zrovna nemyslím, že by som bol tým pádom o niečo ukrátený, ba práve naopak, v obidvoch prípadoch bude mať divák totižto tie typické zimomriavkové pocity, aké proste dopredu očakáva, ó áno, a predsa sa ich stopercentne dočká ! Skrátka, pocit strachu sa automaticky dostaví: „ Ako podivný je tento svet ! Prečo sa ľuďom života na tomto svete dostáva ? Ako životu hmyzu bezvýznamný život človeka je ! Ako hlúpe je jeho utrpenie ! Ľudský život je krátky ako sviežosť kvetu. Príliš skoro je človek odsúdený k rozkladu svojho tela. Po všetky dni sa len snaží spáliť svoje telo v plameňoch svojich túžob. Nedarí sa mu uniknúť piatim utrpeniam tohto sveta. Zrodenie za zrodením čaká človeka na konci jeho snaženia len zápach tlejúceho mäsa, ktoré raz v kvety sa premení. Prenikavý zápach potom sladká vôňa vymení. Ako podivný je život človeka ! Ako podivný” . 'Ospravedlňujem sa' , že som touto citovanou piesňou predchádzajúcou proroctvo, obsahujúcou zreteľné odkazy na buddhizmus a plynutie času, trochu natiahol svoj komentár do „závratných výšin” , no tak ma strašne zaujala, že som si normálne nemohol pomôcť, aby som ju sem nezaradil. A na samý záver nakoniec iba dodávam, že klasikovi Kurosawovi, priam démonickému Mifunemu a vynikajúcemu Nakaiovi (dvornému kameramanovi, či skôr lepšie povedané, jednému z jeho oddaných Mužov s kinoaparátmi), sa podarilo dosiahnuť neuveriteľne majstrovského uchopenia, ktoré vôbec považujem za jedno z najlepších, aké sa v dejinách kinematografie nakrútilo, ak nie rovno to najlepšie spracovanie ?! Vskutku, nemá k tomu príliš ďaleko.

Japonský majster Akira Kurosawa sa opäť našiel v ruskej, literárnej klasike, a tentokrát konkrétne u velikána Maxima Gorkijho, ktorého divadelnú hru z roku 1902 s názvom „Na dne” , teraz pre zmenu, filmovo (z)adaptoval, čiže preniesol do »obdobia Edo« (Obdobie Edo alebo tiež Tokugawa (1600-1868). Edo (dnešné Tokio) bolo sídelným mestom šógunov z rodu Tokugawa), pojednávajúca o niekoľkých úbožiakoch, žijúcich na okraji spoločnosti v schátranej ubytovni, ktorých každodenný stereotyp, jedného dňa naruší príchod potulného starca, ktorý možno každému z nich - vleje za krčah optimizmu, keďže sa vskutku zrovna nachádzajú v ozaj nezávideniahodných pozíciách, pričom každý má presne stanovené problémy najrôznejšieho rangu, s ktorými sa proste musia dennodenne potýkať, a keď sa do tohto "kotla" následne primieša aj nejaká tá intríga, tak o nevyspytateľné situácie je snáď automaticky dopredu postarané, áno, totižto, až do samotného konca, divák naprosto netuší, čo sa ešte môže stať, a predsa sa nakoniec stane, keď na úplný záver sa spustí (a)typická opona, kvôli ktorej budem mať naďalej o čom rozmýšľať, lebo sa mi dostáva akéhosi trpkého pocitu, čo mi to vlastne ten pán režisér počas tých dvoch hodín naservíroval na tanier, pritom som sa ho nemohol akosi ani poriadne nabažiť, až tak strašne mi chutilo, že si zase na druhej strane nemôžem pomôcť v tom, ako dvorný režisérov herec Toširó Mifune, bol v tomto prípade "zrejme" odsunutý na vedľajšiu koľaj, a to asi v takom prostom význame, že ho skrátka trochu "zatienil" ostatný, herecký ansámbel, povedzme i samotný mních Kahei alebo sestry Osugi s Okajou, no i napriek tomu som priam presvedčený o tom, že sa postava "Sutekičiho" medzi nimi určite len tak ľahko nestratila...

...A síce od neslávnych príhod v Hirošime a v Nagasaki, keď vtedy "vojnoví štváči" , alias Spojené štáty americké, v auguste roku 1945, zhodili s odstupom času iba troch dní, dve atómové bomby na tieto japonské mestá, čím sa v podstate ukončila 2. svetová vojna, uplynulo zhruba už desať rokov, čo ale automaticky hneď neznamená, že by sa skrátka všetci obyvatelia Orientu, zrazu zbavili svojho pocitového strachu z toho, aby sa nedajbože znovu neopakoval "jadrový holocaust" ?! A práve veľké obavy z opakovania sa nedávnej histórie, má napríklad i jeden postarší pán Kiiči Nakadžima, majiteľ malej zlievárne, ktorý sa teraz silou-mocou, snaží presvedčiť svoju početnejšiu rodinu, aby sa spolu s ním presťahovali do Južnej Ameriky, konkrétne do brazílskeho São Paula. No, oni namiesto toho, aby ho v tejto myšlienke podporili, by ho najradšej zbavili svojprávnosti, o čom by mal rozhodovať rodinný súd, ktorého úvodné pojednávanie mám možnosť sledovať na začiatku. Všímam si, že nie sú extra nadšení z tohto nápadu, no i napriek tomu sa 'dedo' za žiadnych okolností nevzdáva svojho odvážneho plánu. Ako tak ďalej pozorujem nasledujúcu líniu vzťahov a udalostí, nie je to vôbec jednoduché, byť v nejakej prevahe, ak sú ostatní proti mne, keď o tom proste nechcú ani počuť, kedy to z protagonistového pohľadu vyzerá najskôr len tak, ako "ísť sám hlavou proti múru" . Čím sa viac približujem na samý koniec, tým to nakoniec vypadá tak, že pravdepodobne hrdina emigruje asi úplne sám, keďže "komu niet rady, tomu niet pomoci ?" / Strihový majster Čózó Kobata si opäť vzal do rúk svoje spoľahlivé strihačské nožničky, pomocou ktorých zostrihal výsledný materiál presne do takej podoby, na akú sa vonkoncom ani nemôžem (po)sťažovať, pretože koľkokrát režisérovi/strihačovi Kurosawovi (áno, niekedy si totižto svoje počiny strihával svojpomocne) "ušla ruka" , ale samozrejme nie vždy to bolo na úkor samotnej veci. Rozumel som mu zakaždým, akonáhle to samotný príbeh vyžadoval, trebárs Sedem Samurajov, tam sa táto stopáž zrejme nestratila, kedy mala svoje pevné miesto, no na druhej strane občas neuškodilo, aby sa povedzme snímok skrátil pod 2 štandardné hodiny, lebo sa naň potom trochu i lepšie pozeralo, t. j. proste sa menej vliekol. (Nemyslite si ale, že by som pohŕdal jeho dlhšími kinematografickými dielami.) Ako najmä aj v tomto prípade, kde si Toširó Mifune vo svojom veku 35 rokov, zahral postavu raz tak starú, čiže ako zrelý 'sedemdesiatnik' , je priam excelentný, až sa tomu pomaly ani nechce veriť ! Vskutku, podal priam majstrovský, herecký výkon - pár excellence, pred ktorým si skladám klobúk dole. Akira ma zasa nesklamal, za čo som mu obzvlášť vďačný.

Pán režisér nakrútil vskutku pozoruhodne nadštandardný, dobrodružný film s komickými prvkami, v ktorom sa krásne vynímala "nemá" princezná Juki, na ktorú zvyčajne po celý čas dozeral Makabe Rokuróta, a to ani nehovoriac o dvoch chamtivých roľníkoch, maximálne bažiacich po zlate - Matašičim a Taheiom (ti dvaja by si určite rozumeli s podobne zmyšľajúcou postavou Freda C. Dobbsa , ak by sa dajme tomu, pomocou stroju času dostali do budúcnosti ?), ktorí sa stávajú určitými sprievodcami príbehu, v ktorom nie je žiadna núdza o niekoľko humorných príhod, doplnených o veľa zaujímavých scén, napríklad, skoro hneď tá úvodná scéna úteku otrokov dolu po schodoch, ktorá priamo pripomína tú z legendárneho Krížnika Potemkina, alebo napríklad taký renomovaný autor Hviezdnych vojen, George Lucas, si práve tento kinematografický zárez z roku 1958, zrejme ešte doteraz nevie poriadne vynachváliť, keďže sa stal jeho hlavnou inšpiráciou pre dve kultové postavičky robotov: R2-D2 (Tahei) a C-3 PO (Matašiči), a tak bohvie, kde by vlastne teraz bol, nebyť vzniku tejto nehýnucej klasiky, ktorá baví a baví ďalšie generácie divákov ! Toširó Mifune je snáď v každom režisérovom počine úplne iný, a pritom sa ani tentokrát opäť nemýlil - zveriť túto úlohu do spoľahlivých rúk svojmu dvornému hercovi, ktorému zručne sekundovala pôvabná Misa Uehara. Samozrejme, že nemohol chýbať ani ďalší dvorný "vedľajší" herec Takaši Šimura. Proste, "džidaigeki" , so všetkým, čo k nemu patrí.

Skutočne výnimočný japonský režisér Akira Kurosawa, tentokrát priam majstrovským spôsobom skúma filmovú postavu - Gondoa, na ktorom "pozoruje" jeho (s)vedomie triumfu, či pádu, ďalej ide o vskutku (ne)obyčajného muža s obzvlášť vysokým potenciálom k celkovému úspechu, popritom sa jedná aj o riaditeľa obuvníckej spoločnosti 'National Shoes' , ktorý môže dokonca vytrieť zrak i samotnému prezidentovi syndikátu, áno, táto predstava je naozaj dosť reálna... Len ako sa čochvíľa dozvedám, má to však veľký háčik ! Už má totižto prichystaný tučný šek s mastnou sumičkou, ktorý mu zrejme splní jeho najtajnejšie prianie, keď mu v tom zrazu zazvoní telefón, kde mu únosca typickým hlasom vydierača, oznamuje, ako sa mu teraz vzdialil jeho jediný syn Jun z dohľadu. Výkupné pozostáva z 30 miliónov jenov. Zaplatí ich aj napriek tomu, keď sa dozvie, že v skutočnosti zmizol Šiniči, syn jeho osobného šoféra ? To mi je teda strašná dilema, pretože akonáhle pristúpi na tieto podmienky, nakoniec asi totálne zbankrotuje ? A neskoršie samozrejme prichádzajú na rad i húževnatí detektívi (boli už aj na začiatku), ktorí hádam tie peniaze napokon vypátrajú, kedy sa do centra diania pretláčajú ich renomované zásluhy. Vtedy sú už o krok bližšie "zarytým odporcom" , s ktorými sa neradno zahrávať, keďže sú schopní asi úplne všetkého... ?! A mimochodom, sledovať ich vyšetrovacie postupy, je mimoriadne fascinujúce, ale zároveň - povedzme i trochu prehnané. Rozmýšľal som 'iba' nad štyrmi hviezdičkami, no táto majstrovská kvalitná detektívka, by si to absolútne nezaslúžila, buď plný počet alebo nič. 143 minút totiž prešlo rýchlo, ako taký víchor, a to je na tom to vari najlepšie, že by som sa nepriečil ani ďalším tridsiatim extra naviac, trebárs o tom, čo následne prežíval...