classic

Prefíkaný Tomáš Ripley, dostáva naozaj jednoduchú „domácu úlohu”, spočívajúcu skrátka v tom, aby priviedol domov do San Francisca márnotratného syna Filipa  Zelenéholista, ktorý sa akurát zdržiava na talianskej Riviére, za čo by mal následne zinkasovať tučnú odmenu vo výške 5000 dolárov... Na tom by ani nebolo vskutku absolútne nič zaujímavé, snáď okrem toho, že sa ani jednému z nich nechce odísť do „Zlatého štátu”, nebyť zlomového momentu, akejsi dlhoočakávanej situácie, odkedy nastane nielen výmena stráží, ale zároveň aj privlastnenie si cudzej identity, a všetko čo s ňou potom súvisí, vrátane toho, že zlomyselný protagonista začne používať naraz obidva „občianske preukazy” , čo so sebou automaticky prináša kopec pozoruhodných konštelácií, ktoré ma až do samotného záveru nenechávali na pochybách, ako sa vlastne celý tento príbeh vykryštalizuje... ? Ozaj, ešte sa skúsim opýtať: „Nepripomínajú vám náhodou tieto predchádzajúce vety → film Talentovaný pán Ripley, ktorý si odbil svoju premiéru v roku 1999, pod režisérskou taktovkou Anthonyho Minghellu ?” Pretože Tony sa práveže inšpiroval týmto Originálom, ktorý bol naprosto kľúčovým pre nasledujúci vývoj kariéry → charizmatického Francúza Alaina Delona. Teraz ani nemienim kvalitatívne porovnávať oba zmieňované tituly, keďže určite každý jeden z nich, má svoje nespochybniteľné kvality, a predsa doplním, že na frekventovaných „Zhnitých paradajkách”, jasne svieti vyššie hodnotenie pre zrovna komentovanú pôvodinu, čo ma ale neoprávňuje nikoho odhovárať od sledovania kópie, lebo v obidvoch prípadoch si môže prísť divák na svoje, záleží len od jeho vkusu !

Už vôbec úvodný záber na mimoriadne skormúteného Jeana Gabina, nielenže priamo nadvädzuje na úplne ten posledný, v podstate, že začiatok je vlastne koncom, čo si mimochodom divák (i)hneď neuvedomí, ale zároveň, akonáhle som sa dostal TAKMER na spomínaný záver, či povedzme aj skoro na samý koniec, tak ten so mnou tak hlboko otriasol, normálne ma šokoval, že takmer ani nenachádzam vhodných slov k tomu, aby som napísal niekoľko užitočných riadkov k tomuto, vskutku obzvlášť pozoruhodnému filmu, aký sa určite každý deň len tak nevidí... A v tejto dobe ani nehovorím, aká je to strašná bieda ! Konečne sa Delon zaskvel tak, ako sa na neho sluší a patrí, i keď som si musel chvíľu zvykať na nový, dabingový prejav, ktorý mu bol na 90 minút prepožičaný, čo mi našťastie neskazilo celkový filmový zážitok, keďže si skôr poviem, že tentokrát radšej „horší dabing”, než by to bolo trebárs opačne, čo sa mi stalo minule s Dobrodruhmi, kde ho práve (na)daboval osvedčený český dabér, pán Pavel Trávniček, no celková spokojnosť sa i napriek tomu akosi nedostavila... Asi toľko ku všelijakým hlasom, ktoré tu momentálne komentujem, keď by sa už patrilo čosi naznačiť i o samotnom filme, ale zase na druhej strane tak, aby som zbytočne neprezradil dej, ktorý je zásadne kľúčovým. Maximálne napoviem iba to: že niekdajší recidivista sa konečne po desiatich rokoch dostáva von na slobodu, kde to nebude mať vonkoncom easy, a ktorého stelesnil, to už si snáď teraz každý domyslí... „Dopredu sa ani neoplatí napráskať sa, len sa nechať pekne vyhľadovať, proste pociťovať totálny hľad, a na všetko dostane potenciálny labužník bohaté MENU, len podotýkam, že ako som už vyššie spomínal, bude zrejme potrebovať čas na usporiadanie si svojich chuťových pohárikov čo mu to ten prešibaný šéfkuchár José Giovanni naservíroval na tanier, z ktorého sa napapkať dosýta, nie je zrejme úplne príjemné, totižto sa tým pádom môže pokaziť žalúdok na veľmi dlhé obdobie, a to už len z toho prostého hľadiska, že všetky tieto ingrediencie, ktoré sa zvyčajne podávajú, nemusia byť skrátka mnohým stravníkom po chuti...” Máte ešte stále chuť na Dvoch mužov v meste ?

Som priam presvedčený o tom, že práve títo skreslení Dobrodruhovia sú → nielen príliš sentimentálni, ale zároveň aj prehnane gýčovití, kedy už priamo narážam na sekvencie z „Pevnosti Boyard” , a to konkrétne vo svojej druhej, pokročilej polovici, ktoré ma svojim záverečným zovretím → privádzali do neuveriteľného zúfalstva tak isto, ako i väčšinou celé, predchádzajúce, také, vskutku, nemastné-neslané dianie, ktoré si ma bohužiaľ nikdy nezískalo, pretože sa v ňom s veľkou vervou skákalo o stošesť, že skoro ani jeden skok, nie je poriadny. A pritom zloženie obsadenia/postáv z akrobatického pilota, ďalej húževnatého automechanika, a nakoniec i precitlivenej, plechovej umelkyne, síce na samý úvod znie veľmi lákavo, keďže väčšiu časť z neho tvoria →naprosto renomovaní, francúzski herci - Alain Delon a Lino Ventura, no očividne aj zrovna takíto "Velikáni kinematografie", mávajú miestami trochu slabšie chvíľky, keď si zrovna nevyberajú ten najideálnejší scenár, či povedzme i toho najvhodnejšieho kormidelníka. Aspoň som pevne veril a dúfal, že sa to s príchodom Sergea Reggianiho mierne zlepší, ale opäť som sa škaredo (z)mýlil, a tak mi teda neostávalo nič iné, než to nejako dopozerať, pričom výsledné hodnotenie dvoch hviezdičiek, sa pohybuje na mimoriadne tenkom ľade, ktorý túto ťarchu udržal len kvôli tomu, že som napokon prižmúril jedno oko, vďaka čomu som nešiel s hodnotením ešte o málo nižšie, ktoré by už bolo predsa príliš prísne, čo by si Manu Borelli s Rolandom Darbantom, zrejme vôbec nezaslúžili... ?! Budiž, tentokrát sa jedná o naozaj nevydarený film, ktorému znižovať už tak naštrbený kredit, sa vonkoncom neoplatí, lebo v tom nehrá žiadnu rolu, a tak 40 % alebo 20 %, je v tomto prípade úplne jedno !

Bratia Parondiovci sú až piati, konkrétne najmladší a neplnoletý Luca, či zase povedzme, najstarší a rodinne založený Vincenzo, pričom medzi nimi sú ešte aj títo v zložení „dvoch boxerov”, a to úplne doslova, čiže Rocco a Simone, a nakoniec je aj poctivý Ciro, alias „pracovník automobilky” . Aby som náhodou nezabudol, tak tento »pentagon« , dopĺňa tiež i temperamentná matka a vdova zároveň, Rosaria, ktorá na samom začiatku prichádza spoločne so synmi do Milána → hľadať lepší spôsob života, ako zrovna tam dole na juhu, kde ich očividne už vôbec nič nedrží a nespája, keďže sa už raz a navždy pominula „hlava rodiny” , práve preto teraz skúšajú nájsť šťastie u prvorodeného, ktorého táto milá návšteva síce na úvod celkom milo poteší, no ostatných prítomných už vonkoncom teda nie...! A od tohto zlomového momentu, nastáva akési určité skonštatovanie, že niečo zlé je predsa na niečo dobré, pretože im daná situácia ihneď ozrejmí, v akom sú vlastne postavení, a tak sa  aspoň môžem odteraz začať poriadne sústrediť na nasledujúci vývoj udalostí a vzťahov, ktoré sa postupne komplikovane premiešajú, až to pomaly začne byť (ne)príjemné, čo mi mimochodom miestami trochu pripomínalo akúsi vyhrotenú, mexickú telenovelu, lebo tieto herecké výkony, sa na to aj patrične podobali, len s tým nepatrným rozdielom, že boli spracované v áčkovom prevedení, ale niekedy to bolo už aj na všelijakými drámami ostrielaného diváka príliš veľa, skrátka nad rámec, vďaka čomu sa nakoniec uchýlil k tomu, že si musel proste toto celé dianie držať ďalej od svojho tela, v inakšom prípade by si ich očividne nadmieru pripustil k telu, čo by nebolo vhodné ani pre jednu zúčastnenú stranu, a to ani nehovoriac s príchodom atraktívnej fešandy Nadii, aké to bude v podstate strašne (ne)zaujímavé... A vskutku, tie tri hodiny, boli na mňa trochu moc. Nabudúce by som si presne takúto "exkurziu" pravdepodobne vážne rozmyslel. PS: Škoda, že "božská" CC nemala viacej hereckého priestoru.

Zisťujem, že u francúzskeho režiséra Jeana-Pierreho Melvillea, mám problém udržať pozornosť počas celého trvania filmu, aspoň teda, čo sa týka tých dvoch/troch posledných filmov, ktoré v podstate spája totožné, počiatočné oslovenie zo strany diváka, ale akonáhle ubieha ďalšia minúta za minútou, postupne pozorujem množstvo „hluchých miest”, ktoré vlastne kazia celkové a výsledné dojmy, pričom, a zároveň tiež podotýkam najmä to, že zo začiatku mám mimoriadne vysokú mienku o nasledujúcich udalostiach, keďže napríklad už len samotný príchod protagonistu do zajateckého tábora, ihneď vyvolá a vzbudzuje vysoké očakávania, čo sa bude ďalej diať, rovnako, ako i trebárs hneď ďalšia sekvencia z „Gestapa” , kde sa už pomaličky dostavuje akési »rozčarovanie« z nepresvedčivého spracovania istého okamihu s Linom Venturom, kedy konečne prechádzam aj k hlavnej postave, od ktorej som zrejme očakával oveľa viac, než čo mi nakoniec ponúkla, pretože na margo dodám aj to, že ani jeho „vnútorný hlas”, by mi ani tak vôbec neprekážal, skrátka to ozvláštňuje celkovú atmosféru tohto, vskutku tak trochu nedotiahnutého snímku, no potom chodí iba z miesta na miesto v takých, ako by som to taktne povedal, no v „prázdnych záberoch” , čo podtrhuje celkovú bezvýchodiskovú situáciu, ktorej bohužiaľ napomáhajú i vedľajšie postavy, s ktorými scenár nedokáže pracovať tak, ako si títo herci zaslúžia, čo vnímam, ako premárnený potenciál... Možno som bol doposiaľ príliš kritický, ale Armáda tieňov i napriek tomu stopercentne patrí k "povinnému čítaniu" naprieč francúzskou kinematografiou 60. rokov minulého storočia, ktorá ma síce zrovna v tomto prípade ničím extra neurazila, no ako som sa už vyššie vyjadril, ani zase nenadchla, čiže výsledné hodnotenie 60 % , je z môjho pohľadu - naprosto relevantných.

Jef Costello je ozaj divným človekom, pre ktorého práve nastávajú trochu krušné časy, keďže má v pätách najmä parížsku kriminálku, pretože sa ocitol na zozname ich hlavných podozrivých, ako č. 1, aj keď na druhej strane má rovnako dvojité a (ne)priestrelné alibi, čo zrejme nie tak vždy úplne postačí... Neoblomného komisára, ktorý sa od určitého momentu do neho zahryzol, ako taký buldog, absolútne nič nepresvedčí o opaku, lebo ho nielenže identifikoval daný svedok z miesta činu, no zároveň ho ale podržali i ďalší, ktorých identity vonkoncom neprezradím. V podstate nastáva akási hra „mačky s myšou” , pričom do centra diania, sa taktiež (ne)priamo zapája i tretia strana, ktorá môže byť totožne nebezpečnou. Nasledujúce kroky protagonistu sú mimochodom dosť logickými, no i napriek tomu, ma samotný záver filmu dosť prekvapil, až by som normálne povedal, že šokoval... / Zhliadol som ďalší Melvilleov snímok v priebehu dvoch dní, pričom ma oslovil o niečo viac, než povedzme predchádzajúci Udavač, ktorý mi nakoniec príde, ako mierne rozporuplný, kinematografický počin, ktorého zhliadnutie určite neľutujem. Pravdepodobne celková spokojnosť prevláda predovšetkým vďaka tomu, že v hlavnej úlohe vystupuje Alain Delon, ktorý ma svojim precíznym, hereckým výkonom → absolútne nenechával na pochybách, aký talent sa v ňom vlastne skrýva ? Skrátka, bol naprosto fascinujúcim. A vskutku, zrovna od tohto Samuraja by som to vonkoncom nečakal, že ma môže až takto zaujať, aj bez svojich typických znakov a prvkov, no za to sa očividne preniesli do budúcnosti, kde sa im dostáva dostatok pozornosti zo strany hlavného hrdinu, len v trošku odlišnom duchu, než ako bývame možno zvyknutí. Podľa svojho osobného názoru, sa naozaj jedná o mimoriadne zaujímavý film, s ktorým si režisér u mňa vylepšil renomé.

Le Doulos má dvojaký význam, jednak ide najmä o „udavačstvo” , ale zároveň aj o istý typ „klobúka” , ktorý neustále nosí na hlave práve protagonista Silien, s ktorým sa očividne spája i to → prvé pomenovanie, keďže až v tej druhej, a naprosto kľúčovej sekvencii, hneď všetko (ne)vychádza podľa snáď tých najideálnejších predstáv, o čom sa presvedčí i samotný aktér Maurice Faugel, že to spočiatku vyzerá proste tak sľubne, keď boli všetky potrebné karty rozdané, skrátka sa malo ísť „na úplnú istotu” , a to spoločne s ďalším komplicom, odborníkom na danú prácu... A podotýkam, že spomínaný »denunciant« sa tohto mimoriadne nádejného kšeftu vôbec nezúčastnil, i keď by sa určite hodil do partie, ale mal úplne iné povinnosti. „Prológ” je tiež nemenej zaujímavým a podnetným, pretože za doprovodu úvodných tituliek a dlhých, čiernobielych záberov, sa zoznamujem s postavou, ktorú som už vyššie celým menom spomenul, a ktorá je obzvlášť nebezpečnou, zrejme rovnako ako aj „Udavač” , od ktorého môžem čakať asi čokoľvek... / Francúzsky režisér a scenárista → Jean-Pierre Melville ma zo začiatku veľmi oslovil svojim pozoruhodným prístupom, a to sa zatiaľ nemusela objaviť pred kamerou ani začínajúca a budúca Osobnosť francúzskej, či povedzme aj celosvetovej kinematografie → Jean-Paul Belmondo, ktorý na seba nenechá extra dlho čakať, ale najprv som pozorne rozmýšľal, kam to ten Serge Reggiani tak húževnato a neúprosne kráča...? Teraz už radšej preskočím tieto citované pasáže, lebo po nich to išlo akosi z kopca, aspoň čo sa teda týka tej scenáristickej stránky, ktorá od tohto momentu, začala na mňa pôsobiť príliš → roztržitým, komplikovaným a nepresvedčivým dojmom, aj keď to malo svoje pevné opodstatnenie, ale celkové dojmy sa už aj tak tým pádom dosť naštrbili, a preto nakoniec udeľujem len priemerné hodnotenie, no súčasne dodávam, že sa jedná o veľmi silné 3 hviezdičky, ktorým zase na druhej strane, nechýba príliš veľa k tomu, aby sa predsa prehupli k lepšiemu (nad)priemeru ? Síce sa môže zdať, že prevládajú trochu rozpačité pocity, ale i napriek tomu som rád, že som sa na túto premyslenú akciu podujal.

To som fakticky nevedel, že Titanic vyplával z prístavu v Southamptone aj spolu s požiarom uhlia v podpalubí, čo je mimochodom obzvlášť desivé skonštatovanie hneď na samý úvod, keďže sa to zrejme i (ne)priamo podpísalo pod nasledujúci vývoj udalostí, ktoré sa snáď navždy zapísali do neblahej histórie... Nevravím, že len čisto samotný požiar je na príčine tejto klasickej katastrofe, ale má toľko toho "na rováši" , že je tiež určitým spoluvinníkom práve týchto okolností , ktoré chceli potom na najvyšších miestach rovno "zamiesť pod koberec" , vrátane prezidenta spoločnosti White Star Line - J. Brucea Ismaya, preživšieho z Titanicu, ktorý proste o všetkých podstatných informáciách veľmi dobre vedel. Mimoriadne zaujímavý dokument, ktorý síce zodpovedal na niekoľko, vskutku zásadných otázok, ale určite nie na všetky, keďže táto "záhada" , ešte aj dnes, nedá mnohým bádateľom poriadne spávať, včítane mňa samotného... Skrátka, neverím tomu, že  TITANICU bol osudným len tento ľadovec, alebo bude za tým poprípade ešte niečo viac...?

Po dlhšom čase som sa vrátil k jednému z filmov od rakúskeho režiséra a scenáristu Michaela Hanekeho, ktorý som zatiaľ ešte nevidel, priamo odkazujúci na mimoriadny, televízny film, ktorý by sa určite nestratil ani na plátnach kín, tým som si maximálne istý, pretože tam by sa snáď ešte lepšie vynímal, ako na domácich obrazovkách. Mimochodom mi ho poradil spoľahlivý kolega Willy Kufalt, ktorému sa chcem prostredníctvom tejto recenzie vrelo poďakovať, keďže sledovanie protagonistu Andreasa Puma mi prinieslo nielen neuveriteľný filmový pôžitok, ale zároveň aj akúsi katarziu, s ktorou sa v súčasnosti akosi často potýkam, pričom dej tejto postavy → vojnového invalida, sa ale odohráva v minulosti v období Rakúsko-Uhorska, čo reprezentujú hneď úvodné, archívne zábery, ktoré ma svojimi vyblednutými, zrnitými a poškrabanými kompozíciami obrazu, vari automaticky pripravili na to, s čím sa budem musieť následne stretávať i v tomto precíznom spracovaní, ktoré mi doslova vyrážalo dych... A síce sa tá kamera predsa trochu ustáli, aspoň počas jeho spolužitia so sympatickou, no naprosto nevyspytateľnou vdovou → Katarínou Blumichovou, kde sa môže už reálne zdať, že konečne našiel recept na šťastie...? To šťastíčko ho totižto postretlo ešte o čosi skôr, keď "brigádoval" , tak naďabil na Williho... / Skrátka je to úplne jednoduchý príbeh o tom, ako sa snaží istý "mrzák" opätovne zaradiť do života a do spoločnosti, ktorá sa ale na neho pozerá dosť kritickou optikou, no v jednoduchosti sa skrýva krása asi v takom význame, že to by proste nemohol sedieť na režisérskej stoličke → renomovaný Michael Haneke, aby svojej filmovej vízii, nevdýchol ďalšiu dávku poriadneho PESIMIZMU, ktorým je povestný,  čo mi našťastie opäť neuniklo, keď v jeho tvorbe sa vlastne nejedná ani o nič extra prelomové, že sa súčasne jedná vari o jeden z najlepších filmov, aké doposiaľ nakrútil, čomu zrejme tiež napomáha i herecké obsadenie, na čele s → charizmatickým Brankom Samarovskim, ktorý podáva priam odzbrojujúci, herecký výkon, kde si dovolím dodať, že ani Thierry Van Werveke, absolútne v ničom nezaostáva, a tak sú tým pádom obidvaja rovnocennými spoluhráčmi ! Pre zaujímavosť a na samý záver dopĺňam, že filmom ma sprevádzal "rozprávač" , čo som nevnímal ako rušivý element, malo to svoje pevné opodstatnenie, pridávalo to na celkovej dôležitosti a autenticite, že snímok ako celok, je extrémne pohlcujúcim, no určite nie je určený pre každého diváka, čo dokladá i samotné hodnotenie na tejto databáze, kde snímok ohodnotilo ani nie 20 užívateľov, čo je ozaj žalostne málo, a tak sa to možno raz zmení, aj za prispenia všetkých komentárov, ktoré momentálne k tomuto filmu svietia, pritom sa hádam "chytí do pasce" aj niekto nasledujúci, kto si naše výsledné dojmy prečíta, keď sa nechá na Vzburu nalákať...? Vskutku, to by som si prial.

Na Bullittovi sa už trochu podpísal sám čas, ale i napriek tomu sa stále jedná o nadpriemernú záležitosť, ktorá nemá vo svojom o(d)bore naprosto žiadnu konkurenciu, je to proste klasika klasík, pričom by som zrejme našiel i nejaké "chyby na kráse" , aj keď určite nie na krásnej, vedľajšej postave menom Cathy v podaní atraktívnej anglickej herečky → Jacqueline Bissetovej, s ktorou si predsa mohli dať scenáristi o niečo viac námahy, keďže jej scény väčšinou pôsobia dosť nezaujímavo a strnulo, čím chcem ďalej naznačiť, že sa celkove nevyužil jej potenciál, a tak sa radšej mohla tým pádom celkom vystrihnúť, pretože o nič podstatné by divák aj tak neprišiel, ak nepočítam aspoň jej maximálny pôvab, s ktorým nás mohla na istý čas poriadne (vy)dráždiť. Za to u jej neoblomného priateľa → poručíka Franka Bullitta sa tých schopností a možností využilo naozaj požehnane, pretože ma nielenže sprevádzal v minimálne dvoch vydarených sekvenciách: po a). v automobilovej naháňačke po strmých, kopcovitých cestách v kalifornskom San Franciscu a po b). v snáď ešte dynamickejšej pasáži na letisku, kde nebolo vôbec žiadnej núdze o akčné scény plné nepredstaviteľných hereckých kreácií, z ktorých následne čerpali mnohí filmári... Rovnako by som tiež pochválil aj úvodnú v nemocnici, kedy sme sa tam zase zdržali až príliš. Predstaviteľ protagonistu, čiže Steve McQuenn, je už sám o sebe neuveriteľnou legendou kinematografie, skrátka jeho ponorenie sa do svojej postavy, mu ihneď (u)veríte, a tak sa absolútne na nič nehrá, on ním proste JE. Ešte zopár viet ku technickej stránke tejto mimoriadne zaujímavej detektívky: Strihová skladba Franka P. Kellera zvyčajne veľmi dobre funguje, i keď určite nie je úplne bezchybná, no má svoje pevné zastúpenie. Strihač sa musel jednak prispôsobiť i režisérovi Petrovi Yatesovi, s ktorým bol pravdepodobne v strižni, kde sa dohadovali o jednotlivých záberoch, ktoré ponechať alebo ktoré zahodiť, a na ktorých si dal pre zmenu extra záležať aj → kameraman Bill Fraker. Výprava je vari automatická, tam našťastie scénograf Albert Brenner nemusel stavať žiadne veľké kulisy, lebo to nebolo potrebné. A čo by to bolo nakoniec bez rytmickej hudby: argentínsko-amerického skladateľa, pianistu a dirigenta → Borisa Claudia "Laloa" Schifrina, ktorý sa postaral o svieži soundtrack, bez ktorého by sa to nezaobišlo. Summa Summarum: „Film je označovaný za jednu z najväčších policajných drám všetkých čias, keď sa k tomuto názoru rovnako prikláňam”.