M.a.t.t.

Vesmírna loď Elysium, cieľ - Tanis, planéta životnými podmienkami podobná Zemi. Záznam z kapitánovho denníka, čiastkový status: Počet obyvateľov 60000, preživšia posádka nepresvedčivá, príšery priemerné. Réžia obstojná, atmosféra a vystavanie príbehu chválohyhodné. Napätie často absentujúce, klišé naopak prítomné. Strih súbojov neprehľadný, akcia málo oku lahodiaca. Záverečná pointa sympatická. Komplexný status: Premárnená šanca, ktorá hanbu žánru určite nerobí ale ani nemá vyslovene čím nadchnúť. 50%

Po všetkých stránkach vynikajúca a emočne silná záležitosť, ktorá môže veľmi ľahko vyvolať mylný dojem telenovelovosti a zbytočnej brutality či nahoty. Seriál však vďaka spojeniu nespojiteľného vytvára vyrovnaný celok, kde jedno pôsobí ako katalyzátor toho druhého a opačne. Cez každú postavu vyrozprávaný mnohovrstevnatý príbeh naviac v závere naberá čoraz silnejšie prvky osudovosti a tragédie a vyvrcholenie nechá úplne chladného snáď len niekoho, kto úplne neporozumel o čo tu v prvom rade išlo. A som rád, že to nie je môj prípad.

Hoci Paranormal Activity od začiatku sprevádzali prekvapivo priaznivé ohlasy a povesť jedného z najstrašidelnejšich hororov posledných rokov, táto bublina veľmi rýchlo spľasla a skutočne pochváliť možno len marketing. Niekedy nevhodné použitie ručnej kamery istým spôsobom patrí k tomuto žánru a úplne eliminovať tento nedostatok je asi nemožné, nepokladám za potrebné vyčítať ani neherecké výkony hlavných predstaviteľov. Problémom je samotná zápletka, ktorá nedokáže tiahnuť a nevyvážené dávkovanie napätia, za ktoré nesie vinu aj samotný koncept. Nech sú totiž strašidelné pasáže akokoľvek minimalisticky pôsobivé, film ktorý divákovi oznamuje úplne presne kedy sa má báť a kedy nejde o nič, ako horor mierne zlyháva. Naviac aj logika občas nepríjemne hapruje. S odstupom síce ide o najlepší diel série, ale toto konštatovanie nie je veľmi pozitívne.

Použiť digitál v dobovom gangsterskom filme je vcelku odvážny tah. V niektorých momentoch funguje, v iných pôsobí skôr ako rušivý element, v globále síce výrazné opodstatnenie nemá ale aj vďaka tomu ide o inováciu, ktorá Verejných nepriateľov neopakovateľne odlišuje od konkurencie. Presvedčivá dobová atmosféra Chicaga 40. rokov a vhodne zvolená herecká zostava však sama o sebe nestačí, naštastie Mann prechodom do druhej časti snímku a s blížiacim sa záverom čoraz častejšie spomína na svoje majstrovské kúsky. Po rozležaní sa naviac v pamäti dokáže vynorit viacero silných scén, a aj ako sprievdodca posledným Dilligerovým rokom Mannov opus funguje, hoci na pamätné máčanie vreckoviek v krvi v závere dôjsť určite mohlo. A Bale definitívne potvrdil, že vie byť aj kvalitným nahrávačom.

V rovine schémy a príbehu nie veľmi originálne, réžijne však takmer bezchybné, čo od Jaumeho Colleta - Serru čakal zrejme málokto a herecky o nič horšie. Hlavne vďaka mladučkej Isabelle Fuhrman a jej dokonalému vteleniu sa do pomerne náročnej role. Pointa naviac dokáže sympaticky prekvapiť a pritom vyvolať mierne mrazenie. Jedno z prekvapení roka.

Celovečerná verzia 9 sa až natoľko sústreďuje na to aby zaujala vizuálom (a úspešne), až popri tom úplne zabúda na výstavbu deja, ktorý pripomína jazdu na horskej dráhe bez zastávok. A tie by naozaj pomohli, aj napriek krátkej stopáži až nepríjemná povrchnosť príliš často prebíja pôsobivo načrtnutú postapokalyptickú atmosféru a nezáživný záver vyložene vyšumí. Premárnený potenciál, ktorý naznačila krátkometrážna verzia by mal Ackera naozaj mrzieť.

Prehrávajúci Black, nevýrazný Cera, absencia zmysluplného deja, hromada nevtipného a fekálneho humoru pričom pár vtipných narážok a mierne zlepšenie v druhej polovici výsledok nezachraňuje, ale iba zmierňuje. Pravdepobne najhorší Ramis.

Tarantino vracia úder a celému svetu dokazuje, že na to ešte má. Nehanební bastardi nie su vojnovým filmom, ani najlepším akčnym snímkom všetkých dôb ale čírou esenciou toho, čím Tarantino bol a zrejme aj vždy bude, nech boli jeho sprevádzajúce marketingové vyhlásenia akékoľvek prehnané. Tentokrát však jeho pokus vyznieva umiernejšie a komplexnejšie, možno síce niekoho prekvapí občasnou komornosťou ale dlhé a skvelo vypointované dialógové scény patria k tomu najlepšiemu, čo je v jeho tvorbe k videniu a tradične kvalitne poskladaný soundtrack vrátane Morriconeho len podporuje divácky zážitok "par excellance". Jedinú výhradu smerujem k samotným bastardom, ktorých potenciál nie je zďaleka využitý naplno ale v tej záplave remeselne bravúrne zvládnutých scén to zrejme mnohí ani nepostrehnú. Nečakajte veľkofilm z druhej svetovej vojny a určite nečakajte faktografiu, o to viac si túto netradičnú poctu a pritom divácky vďačnú Tarantinovku dokážete užiť. A že to stojí za to.

Na dokumentárnu formu si nepotrpím ale v prvej časti Blomkampovho celovečerného debutu je jej použitie veľmi vhodným prostriedkom na realistickejšie podanie témy rasizmu so satirickým podtónom. V druhej časti sa však tento klad vytráca a ustupuje akčnému žánru, ktorý až na pár nápadov nemá čím prekvapiť. A ani tá akcia vlastne nestojí za veľa. V týchto chvíľach však District 9 najviac zráža scenár, ktorý sa z relatívne inteligentnej záležitosti plynulo presunie do výplachových vôd so silne haprujúcou logikou. Blomkampov talent síce nepopieram, ale skutočne kvalitný blockbuster si predstavujem trochu inak.

Bez zbytočných slov - nádherná rozprávka zasadená do skutočného sveta, ktorá vo vás buď zobudí vaše príjemne naladené ja alebo vás nechá totálne chladným. A ja sa nestačím diviť ako sa režisér prevažne slabých titulov, David Mackay, dostal k takému scenáru, z ktorého aj za pomoci skvelých skôr seriálových hercov a vhodného soundtracku vytiahol maximum. Aj keď záver možno zaváňa ľahkou predvídteľnosťou, filmov ktoré vás dokážu pobaviť/dojať súčasne až tak veľa nie je a to viac sa vyníma fakt, že Ten Inch Hero vznikol na nezávislej scéne. Malý osobný klenot.