M.a.t.t.

Final Breakom sa skončila jedna éra, éra seriálu, ktorý mal nakročené ku kultovosti ale neschopnosťou skončiť v pravý čas sa o ňu pripravil a očakávané zrušenie po 4 rokoch bolo pre neho skôr vykúpením. Hlasy producentov, že radi skončia v najlepšom, už azda nebral vážne takmer nik. Final Break je v podstate zbytočným a vykonštruovaným dovetkom, bez ktorého by sa seriál zaobišiel ale aj napriek halde logických chýb a nezmyslov mu nemožno uprieť po dlhšej dobe konečne svižné tempo a občas veľmi príjemné závany nostalgie, pričom pochváliť možno aj samotné uzavretie príbehu. Najviac určite poteší skalných fanúšikov, ktorým stačí vidieť starú zostavu v úlohách, ktoré im najviac sedia, zvyšok prahnúci po skutočnej kvalite si radšej pustí takmer bezchybné začiatky.

Ťažko povedať, čím si v tak nabitej konkurencii Bottle shock zaslúžil právo kinodistribúcie v našich končinách, pričom toto konštatovanie nie je rozhodne myslene urážlivo. Po všetkých stránkach totiž ide o príjemný a pohodový vinársky snímok, ktorý však širšie publikum docení len ťažko. A možno ide až o príliš pohodovú záležitosť, v ktorej dej plynie len pozvoľna a k očakávanému záveru diváka dovezie bez akýchkoľvek prekvapujúcich odbočiek. Čo samozrejme nie je vyložene na škodu, už len kvôli možnosti vidieť Chrisa Pina pred Star Trekom v diametrálne odlišnej roli to za to stojí a sklamaní nebudú zrejme ani priaznivci kvalitného vína. A po skončení som sám dostal chuť na pohárik a za to menšie plus.

Joss Whedon sa po upírskej tematike a vesmírnej soap-opere vrhol na nový televízny projekt ale navzdory vysokým očakávaniám spojeným so silným námetom priniesol niečo odlišné ako zrejme väčšina čakala. Napriek tomu sa určite nedá hovoriť o sklamaní, po sľubnom rozjazde síce dejová línia dočasne zvoľní ale neskôr sa zaradia vyššie obrátky a príbeh razom dostáva ešte zaujímavejšie kontúry ako v začiatkoch. Samotné epizódne misie aj napriek výnimkám patria pritom k tomu slabšiemu čo seriál ponúka ale zaujímavo načrtnuté postavy s často prekvapujúcim pozadím, ktoré si nejde neobľúbiť a veľmi sľubne sa vyvíjajúca mytológia naznačujúca veľký potenciál, utvrdzuje v tom, že Dollhouse si zaslúži šancu na viac ako pár dielov. Zmlsaná divácka obec túžiaca po neustálom tempe, či humore z neho odviazaná spočiatku možno nebude ale jeho druhá polovica už môže aj ju zaujať ďaleko viac. Anarchia smerujúca pomaly k apokalyptickej budúcnosti je totiž presne tak znepokojivá ako len byť može a divácky zážitok neustále rastie. A naviac to finále je dokonalé.

V podstate až obdivuhodná fanúšikovská pocta Pánovi Prsteňov a škoda azda len toho, že popri tej všetkej a vôbec nie márnej snahe ostal v úzadí samotný príbeh, čo pri tomto type filmov nie je ojedinelým zjavom. Ale špičková technická stránka takmer dokonale imitujúca Jacksonovu trilógiu si zaslúži maximálne uznanie a dáva zabudnúť istým nedostatkom. Aj keď to, že internetová kinematografia je na vzostupe, vieme uz istý čas.

Ako horor My Bloody Valentine príliš nefunguje, ako plnohodnotný 3D film aj kvôli malému výskytu trojrozmerných záberov taktiež nie. Skutočné napätie aby v ňom divák hľadal a Jensen Ackles zjavne nechal väčšiu časť charizmy v Supernaturale lenže napriek všetkej hlúposti a hutnej dávke klišé ide v kombinácii s 3D efektami a zábavnou pointou o pomerne svižne ubiehajúci experiment, ktorému nemožno uprieť minimálne snahu o resuscitáciu v Štátoch upadajúceho žánru. Že stav pacienta ostáva naďalej kritický je už vec druhá. A vidieť to znova by sa rozhodne rovnalo mrhaniu časom.

Prvý Crank na druhú, ešte v šialenejšom tempe a bez akýchkoľvek zapamätaniahodných momentov, vďaka čomu výsledok aj napriek krátkej stopáži chvíľami paradoxne nudí. Narozdiel od jednotky sa navyše v snahe o čo najefektnejšie balenie zachádza do extrémov, ktoré nútia buď odvracať zrak alebo vyvolávajú jemný úškrn na tvári. Naznačenie trojky v závere beriem čisto ako vtip, dvakrát a dosť, Chev Chelios.

Rýchlo a zbesilo po štvrtý krát ale tentokrát znesiteľnejšie a svižnejšie ako pri predošlých dvoch pokusoch a naviac s istou dávkou nostalgie, ktorá zaručene poteší fanúšikov prvej jazdy. Výčitky k scenári ostávajú rovnaké ale návrat Vina Diesela do série pôsobí ako pokropenie živou vodou a niektoré výčitky k tejto letnej oddychovke idú razom stranou. Aj napriek naznačenému pokračovaniu Fast & Furious pôsobí ako dôstojný dovetok, hoci ešte jednému stretnutiu s tak sympatickými hrdinami by som v prípade zaujímavého námetu nebránil.

Pre Smithovcov asi príliš komerčné, pre mainstreamové publikum zrejme príliš vulgárne. Pre mňa ako zástupcu zlatého stredu ideálna aj ked veľmi netradičná romantická komédia po Smithovsky. A hoci Kopačky kopú inú ligu, stále ide o ďaleko zábavnejšiu záležitosť ako Apatowvský štandard v podobe Nabúchanej a dojmy môžu ísť už len nahor. Elizabeth Banks to totiž zase raz poriadne pristane a Rogenov buran nebol snáď nikdy takto sympatický. Chcete ďalší dôkaz že to ide aj bez Boba a Jaya? Zack a Miri čakajú na svoju príležitosť a kto by im len tak odolal po tak dokonalej paródii na Star Wars.

Rovnica: slabší Miyzakiho film rovná sa stále kvalitný film sa u mňa v prípade jeho najnovšieho počinu nedočkala uplatnenia. Zaujímavú víziu podmorského sveta prepojeného so svetom ľudí narúša už prazvláštna animácia a hoci Ponyo hýri farbami a prekypuje pozitivizmom, tak silné dojmy ako pri ostatných dielach štúdia Ghibli vyvolať nedokáže takmer vôbec. Kvalitatívne vzdialená tak ostáva nielen silne inšpiratívna Cesta do fantázie ale aj rovnako ako Ponyo na detského diváka zameraná Kiki či Totoro. A to sa už dá označiť ako sklamanie a rozhodne najslabší Miyazaki.

Bollovo už mnohými prepierané okaté kopírovanie Pána Prsteňov na všetkých frontoch je v tomto prípade dvojsečnou zbraňou. Na jednu stranu vďaka nemu, pozoruhodnému castingu (aj keď preplneného hercami druhého sledu) a obstojným trikom ovzniká dojem, že sa mu podarilo natočiť žáner neurážajúce fantasy. Na stranu druhú je však takmer nemožné zbaviť sa zmiešaných pocitov, že divák v podstate sleduje len výrazne lacnejšiu a výrazne horšiu verziu Jacksonovej nesmrteľnej trilógie, pričom argumentovať o tom, ktoré dielo obsahuje hodnotnejší a inteligentnejší dej či kvalitnejšie herecké výkony, je asi zbytočné. Neznalci Pána Prsteňov majú miernu výhodu, aj keď ma v podstate nenapadá jediný rozumný dôvod, prečo by si mali rezervy vo filmovej fantasy na jeho úkor dopĺňat práve Uweho dielom. Jason Statham naštastie dokáže svoju charizmu predať aj v horšom filme a Blind Guardian na záver je možno aj dôstojnejšou bodkou ako by si Dungeon Siege zaslúžil.