Radko

1968. Stalin dávno padol. Vedecký inštitút pokračuje v utajenom experimente. KGB už neberie vedcov každý večer na výsluch, no je prítomná. Napriek uvoľneniu diktátorských oprát režimu sa režim práce a dohľadu izolovaných vedcov a zamestnancov príliš nemení. V úvode monumentálneho, šesťhodinového opusu, sa vedie za účasti rabína a popa dialóg o Bohu, náboženstve a jeho existencii, či neexistencii v konfrontácii s vedeckým a komunistickým myslením. Zakladateľ ústavu dementie, miesto mu držia z úcty. Zmena nastáva výmenou riaditeľa inštitútu. Vedca strieda generál KGB. Zmena vedenia znamená zmenu režimu. Opraty sa utiahnu. Často i dnes, keď sa vodcom stane neveľmi odborne nadaný človek, riadenie sústredí na okrajové formálne maličkosti (výzor, mravné normy, pitie, fajčenie), ktoré sa stanú najdôležitejšími. Ruka v ruke s tým rastie moc dovtedy zneuznaných ambicióznych tupcov, ktorých rozum pracuje iba v mene vybudovania vlastnej dôležitosti. O to horlivejší sú v budovaní nových poriadkov. Neváhajú zničiť hocikoho v mene "nových ideálov". Zároveň ide o podarenú alegóriu boľševizmu. Ten nie je lepší alebo horší. Je totalitne dogmatický a tragikomicky utopický. Film - mozaika, film - nočná mora, obsahuje scény vedeckých dišpút, vzostupu neonacizmu u mládeže, rozsekania prasaťa v obývačke, scény drsných súloží, hraničiacich s pornom, alkoholické bujaré večierky, vyzliekacie domino, scény ponižovania vedcov, kágebácku manipuláciu s podriadenými, obdivnú pieseň mladých pionierov: hold vedcom, portrét syna slávneho vedca, venujúceho sa bláznivo moderným verziám hry na klavíri, odtrhnutého od neradostnej skutočnosti, pripomenutie okupácie ČSSR vojskami Varšavskej zmluvy, podriadenie sa mladých neľútostným príkazom manipulatívnej tajnej služby, fajčenie marihuany, nenávisť mladých Rusov k americkému vedcovi a neľútostný záver.

Našroubovávať poetiku blízku ruským umeleckým, pomalým a ťaživým filmom do partizánskeho príbehu je úplne mimo misu. Českí distribútori primerane tomu dali dielu názov Previerka osudom, hoci pôvodný názov oveľa lepšie prekladovo uchopili angloamerickí filmoví súdruhovia. Проверка на дорогах (Pravérka na darógach) je niečo ako Overenie na tratiach. Príbeh samotný nie je márny, no jeho formálne spracovanie k partizánčine vôbec nesedelo. Poznámka: Ale možno som len niečo nepochopil a možno si Germanov debut overím na pravidelnej ceste vlakom na trati Bratislava-Brezno.

Železničný kraj. Pocta neľahkému chlebíku tých, čo ho obhospodarujú. Nielen medzi železom a drôtmi, ako vraví chlapík v úvode, ale aj vo večnom dyme. Či už z parných lokomotív alebo večných cigariet v ústach robotníkov. Zopár skvelých, dobrodružne vyzerajúcich záberov zastavovania vagónov za chodu prehlušuje celková monotónnosť zvyšku pošmúrne tmavých záberov presunu vlakových súprav krajinou koľají. 70%.

Pokojné stredostavovské mestečko, pracovne zabezpečené veľkou textilnou fabrikou, zasadené do lona krásnej prírody, udávajúcej v plynutí ročných období rytmus života miestnych obyvateľov. Miestni si nažívajú vo vzájomnej tolerancii štyroch rozličných cirkví a kostolov. Píše sa rok 1941, Amerika ešte nie je vo vojne, ale znepokojivé titulky v novinách nesignalizujú pokoj. Všetok ten pokoj a idylka je však len pozlátko nasilu nasadených morálnych pravidiel, pod ktorými prebublávajú skutočné, niekedy roky neriešené problémy. Tie postupne vedú od bežných generačných nedorozumení až k incestu a vražde. Skvelá adaptácia medzinárodne veľmi úspešného a dobovo kontroverzného rovnomenného románu tridsaťročnej spisovateľky Grace Metaliousovej (zomrela ako 40 ročná na následky dlhoročného ťažkého alkoholizmu). Vzhľadom k dobe vzniku a filmovo prudérnej Amerike, tvorcovia zaobalili sexuálne scény do celého radu prírodných symbolov, ktoré dnes pôsobia trochu smiešne, no na druhej strane nesmierne príťažlivo, pri odkrývaní ich významov. Nielen to je však na filme príťažlivé. Celková koncepcia - od stredoškolskej idylky cez náhly odvod brancov až k súdnemu procesu v sýto farebnom prevedení - si zaslúži byť znova a znova videná.

Montevideo, hlavné mesto Uruguaja. Známe i vďaka bohatému kultúrnemu životu a množstvu umeleckých akcií. Jedno kino predstavenie, prostredníctvom filmu Al morir la Matinee (Keď predstavenie umrie), máme možnosť navštíviť, aby sme sa oboznámili, ako uruguajská kultúra vyzerá v praxi. Odohráva sa počas daždivého dňa, v starobylej a rozľahlej sále kina Opera. Málo divákov. Veková štruktúra: od decka po starca. Rôzne motivácie vstupu do kina. Hoci je dej dej datovaný do roku 1993, v kine sa premieta treťotriedny hororový krvák Frankenstein: Day of the Beast (F: deň beštie, r. Ricardo Islas) z roku 2011. Tento časový rozpor patrí k nevysvetlenej záhade filmu. Inak ide o klasickú vyvražďovačku. Zameranú na paralely krváku na plátne a pred ním. Priaznivcov žánru osloví kvalita spracovania a pocta ikonickým predchodcom. Zaujalo, že vrah nebol bezúčelne mordujúci psychopat, kilujúci pre potechu z aktu zabíjania. Mal konkrétny, praktický dôvod svojho konania. Pozn.: Film nahráva tým, ktorí v kine radi nerušene sledujú predstavenie. Vyrušenie ich rozhodí tak, že z kina odídu. Jeden z pietnych sledovačov filmu si totiž, vďaka predčasnému naštvanému odchodu z kina, spasí život.

Vo výnimočných prípadoch sa stáva, že posledné slová filmu vystihujú jeho dej, zmysel aj cieľ. Bez toho, aby sa akýmkoľvek spôsobom vyzradila pointa, či príbeh. Tu sú: "Je to naozajstný exém. Ale zvnútra. Zvnútra Vašej hlavy.". Plus skladba Philipa Glassa Hudba s meniacimi sa časťami (Music with Changing Parts, 1970). Čo viac je potrebné k opisu reality?

Martin Slivka dôkladne obchádzal slovenské obce, aby vybral crème de la crème z vianočných ľudových zvykov. A tak popri klasických zjaveniach príchodu Krista sa v režijne starostlivo pripravenom pásme objavia aj profánnejšie oddrhovačky o tom ako dievka dala aj bačovi to čo dáva frajerovi, či o tom, ako chce chlapík oferovať Ježiškovi tabak do fajky, no keďže momentálne ho nemá, nič mu nedá. Práve som objavil ďalší z filmov, ktoré si budem s radosťou dávať pod každoročný audiovizuálny vianočný stromček.

"500 bytov. 500 súčasných trojizbových bytov by sa vošlo do katedrály. Toľko priestoru potrebuje katedrála, aby vyjadrila rozpätie ľudského ducha.". Poetizujúci prúd striedmych slov, hudby a obrazu narúšajú práve tieto vety, vyslovené v záverečnej časti dokumentu. Akoby dovtedajšiu mystickú poctu katedrále svätého Víta, vznášajúcu sa kdesi v nadoblačne, zrazili citované slová rovno do kuchyne, spálne či kúpeľky diváka. Zvyšok vydarený.

Reklamný volebný spot. Propagujúci stranu Svobodný blok (SB) pred parlamentnými voľbami 1990. Zmyslom oslovovania jednotlivých účastníkov komunistického prvého mája, bolo ukázať ich fanatickú oddanosť myšlienkam komunizmu. Tá mala cieľovú skupinu - voličov presvedčiť, že má zmysel voliť len SB. Hups! trochu to nevyšlo, a SB utŕžil len okolo 1% hlasov, do parlamentu sa nedostal a jeho hlasy sa rovnomerne rozdelili medzi ostatné strany, okrem iného aj medzi KSČ. Niektoré z názorov prevažne dôchodcov naozaj zaváňajú fanatizmom, ale to sa nájde v rovnakej miere pri fanúšikoch akejkoľvek strany. Naopak iné z vyslovených názorov znejú celkom triezvo aj dnes, 30 rokov po nakrútení. Ako dobový dokument masového záujmu o predvolebné akcie krátko po páde režimu, je to pomerne hodnotné, ako reklamný volebný spot neúspešné, ako obraz fanatizmu oddaných boľševikov priemerné. A také je aj celkové hodnotenie.

Svadba Jiřího Káry je záznam partie vypatlaných alkáčov. Smiech vyvoláva kontrast významnej životnej udalosti - svadby - s prístupom ženícha a nevesty k nej. Dovalia sa na obrad aj s kamošmi pod obraz Boží, čo má vyvolať, spolu s dementným správaním, salvy smiechu. Nič viac. Naproti tomu Nejkrásnější portrét, vyčítavý dialóg matky s pripitým synom, študentom umeleckej vš, je iný level. Hlavný rozdiel je v celkovej koncepcii - zatiaľ čo Kára je opitý, a kameru by zrejme ani v rukách neudržal, Chaun film režíruje a súčasne podnecuje kopu vtipných situácií a dialógov. Náhodnosť nakrúcania narúša režisérov popis k videu. V ňom sú slová "náhodně natočeného" v úvodzovkách. Trojitý záver musel tiež byť robený dodatočne, názov filmu je silne ironický. Chaun matke viackrát povie, aká je skvelá herečka. Záver odkrýva, ako to asi naozaj bolo. Vidieť šťastne sa usmievajúcu a debatujúcu matku s tými, ktorých synovi predtým len naštvane vyčíta. Nejde o záznam opilca, robiaceho smiešne veci, lebo je opitý, ale o tvorivý čin bohéma v opojení bujarým žitím. Vznik diela pod vplyvom omamnej látky nie je nič výnimočné (k tvorbe pod vplyvom sa svojho času hrdo hlásili Beatles, či Rišo Müller).