Radko

Humor blízky nasledovnej životospráve: "Last Thursday, I turned 95 years old. And I never exercised a day in my life. Every morning, I wake up, and I smoke a cigarette. And then I eat five strips of bacon. And for lunch, I eat a bacon sandwich." vždy môžem. A čím viac starnem, tým viac tiahnem k filmom z jesene, ba až zimy života, ktoré neberú dočasné, stále viac hektické a zdanlivo ultradôležité, no stále rýchlejšie, pobehovanie ľudí po zemi smrteľne vážne.

Lietame do Ázie. Často. V dobrej viere. Tam však lietajú netopiere. Plné infekčnej nákazy. I keď chýbajú priame dôkazy. Preto nakrúti sa vopred film didaktický. Rejža bude vizionár: fantastický. Aby bolo všetkým jasné, prečo svet o desať rokov trochen zhasne. Aby nebolo potrebné hľadať iné príčiny (to by sa nakrútil film, označujúci odlišné viny). Emočne chladné, dokumentárne divadlo - fajne to pána Soderbergha napadlo. Zodpovedná reklama na očkovací vpich. Nebojte, vakcín bude viacero: stačí vybrať jednu z nich. I keď, Nákaza skôr propaguje očkovací vňuch - koža neporušená ostane - len máčnym makom to transformuje čuch.

Túžite po nezvyčajnom zážitku? Stretnutí s dlho nevideným, či mŕtvym príbuzným? Výhre v lotérii? Firma Rodinné kúzlo je tu pre Vás! Na Slovensku sú tv show typu Modré z neba, či Pošta pre Teba. Plnia, pred očami státisícov, prilepenými na obrazovky, priania obyčajných, často postihnutých, jednoduchých ľudkov. Tieto megalomanské show, vysielané v prime time, slúžia propagácii moderátorov a spotrebnej reklame. Minimálne sa venuje skutočným želaniam ľudkov. Japonská firma plní priania v privátnej zóne žiadateľov. Bez tv a plochých nakúkačov do súkromia iných. O to silnejšie emócie dokáže vyvolať. Ilúzia, pri takomto spôsobe jej poskytnutia, potom ľahko skĺzne do reálnej predstavy. Na problém je tým zavarené. Najmä, ak sa rodina majiteľa firmy akoby vytratí, vplyvom ním poskytovaných a prežívaných silných, živých emócií na dennej báze. Dokumentárne pôsobiaca dráma. Ukazuje službu, vypĺňajúcu nezhojené emočné jazvy, túžby, predstavy. Vytvárajúcu tým zároveň iné bolesti, na inej úrovni. Do toho dronové záberov na tokijský megapolis s ostrovčekmi zelene. Tie často poskytujú priestor na uskutočnenie firemne emočných zámerov, posilňujúcich ilúziu ich reálnosti.

Larry Clark (Kids, Šikana) si ide svoje. Mladí, ich sexuálne a hudobné zážitky a zásmrtky. Tentoraz kdesi v oblasti predmestských jednopodlažných domov americko-mexickej hranice, kde je jednou z mála možností sa zamestnať je vstup k pohraničnej patrole. Plus hipícka filozofia mladej slečny-maliarky, spovede policajtov o ich charaktere a móresoch kolegov. A jeden extrémne patologický strážca zákona, postihnutý týraním v mladosti. Navrch kus ezoterického vyháňania nahromadenej zlej energie a tráum z tela. Larry Clark si ide svoje. Ale takto, na jeho pomery vintage flanelovo, mu to sadne.

Okrem zastania sa novinárov, odhaľujúcich špinavé klamstvá politikov, má film aj druhú významnú rovinu. Či skôr krivinu. Spočívajúcu v nerovnakom prístupe k demokratickým a republikánskym prezidentom zo strany médií. Vecne to skvele vystihol v komentári užívateľ maq. Lenže ani to, že mediálne a hollywoodske celeberity sa radi nechajú obskakovať, čo ja viem napríklad Clintonovým sólom na saxofóne, tolerujúcom mu potom hocijaké prešľapy v zahraničnej politike (Clintonove bombardovanie Juhoslávie v roku 1999), no na republikánskych prezidentoch nenechajú suchú jedinú nitku. Dvojaký meter, rovnako odporný výkon politiky. Pretože oba tábory, demokrati i republikáni, sú rovnako zaťažené špinou, korupciou a podporou donorských korporácií. Len novinári sa pred verejnosťou tvária, že zvádzajú boj za hodnoty. Odhliadnuc od toho, otázka zverejňovať-nezverejňovať ostáva osobne jasne riešená: jasne, že zverejniť. Všetko a v úplnosti. Možno potom príde k naozajstnej zmene. Nemusí byť príjemná. Ale aspoň sa ľudstvo dozvie samo osebe, aký osud si zaslúži na základe zverejnenia dlhodobo utajovaných faktov. Film samotný má dve polovice - prvú, pomerne nudnú v znamení mondénnych večierkov magnátov, bankárov a politikov, príprav na články, snahy dobrať sa k nejakej správe a druhú - svižnú a napínavú, v znamení toho, ako to dopadne, plnú dilem, či to, čo považujeme za správne jednanie, ním aj ozaj je.

Premýšľam, čo je na absolútne štandardnom zachytení nahrávania albumu pankové, že to tvorcovia šupli do podtitulu. Z povrchne vonkajších znakov punku asi to, že jeden z protagonistov mal v jednom zábere na sebe tričko s nápisom "PUNK" a ten istý, čoskoro zazobaný, zo dvakrát schuti zvolal: "Do piči." Nuž neviem. Zopár slovných obratov textára Petra Uličného (na čsfd pod menom Nick Tow) v nových Müllerových piesňach i jeho účasť v dokumente však celkom potešili. Takže: 48%

Suburbánne predmestie. V ňom ošuntelý dom. Rodinka v ňom. Dcéry dospievajú. Krásne zachytenie obdobia medzi detstvom a dospelosťou ženy. Na jednej strane bláznivé pobehovanie s vrstovníčkami všade tam, kde sú chlapi a chichotanie sa na ich buranskej prízemnosti, na strane druhej prvé bozky na večerných autovýletoch nad mestom a konflikty s matkou. Tá sa snaží dcéru ochrániť pred nechcenými následkami prvých laškovaní. Na strane tretej dcérine nechápačky nad zbytočnými obavami matky z nevinných hier puberty. Na štvrtej flegmatický tato a sestra, ktorá príliš nedrží stranu súrodencovi. No a zo piatej strany sa plíži nebezpečný dospelý zvodca. Nahodený sťaby čávo z elvisovských čias, ktorý toho vie viac, než je zdravé. Zdá sa, že jeho snaženie nebude márne. Nádherne nejednoznačný záver, skvelá Laura Dernová. Poznámka: Film je zároveň možné čítať ako voľné pokračovanie Formanovho muzikálu Vlasy (Hair, USA/NSR 1979, 121 min.). Berger (Treat Williams) sa vrátil z Vietnamu, ostrihal háro, zmenil meno i image. A so zrejmou sexuálne vojnovou traumou začal stalkovať a zvádzať puberťáčky.

Rozkročené medzi striptízom, antiutopickými obrazovými víziami, jazzom a špionážnym príbehom - nepríbehom. Rozkrokov v plnom vzraste a nahote je v parížskom klube Blue Rita neúrekom. Návšteva podniku zaručuje rôzne radovánky. Striptízové scény akoby pod vplyvom ópia (Pipi dlhá pančucha). Zvedenie starších zámožne pôsobiacich pánov ponukou sex bonusu. Ten sa odohrá sa v antisepticky vybielenej izbe s priesvitno gumennými kreslami a matracami. Finálnou službou je - po ukojení - uspatie a odvlečenie do zamrežovanej kobky. V nej sú telá mužov mučené naliatím grcne zelenej slizoidnej hmoty na chrbát, brucho i tvár. Spojenie látky s kožou spôsobí, že sú extrémne nadržaní. Lenže uvoľniť sa nesmú, kým neprezradia všetky tajomstvá. Dovtedy sú v zajatí okov a reťazí. Blue Rita, tomu šéfuje s pomocou nahých striptérok a blikajúcich majákov. Okrem špionážnych povinností si kompenzuje zneužívanie z detstva. Jesus Franco (režisér) obvykle nemá problém s výberom podmanivých krások. No tu ich herecké výrazy pôsobia celý čas veľmi zvädnuto. Scenáristicky chabé. Okrem v úvode recenzie spomenutých bonusov, film obsahuje najsmiešnejšiu bitkársku/kung-fu scénu v dejinách filmu. 52 %.

Úvodný obraz triedneho reliéfu, cez symboly zobrazujúceho spätosť priemyslu, medicíny a poľnohospodárstva, by som bez poznania kontextu švacol rovno do roku 1953 a nie do 1939. Ale keď neskôr učiteľ k žiakom zrúkne: "Mlčet! Nikdo nemá právo si něco představovat! Vy máte jen právo mlčet!", je jasné, že film poskytne priestor i výhradám k vyučovaniu. Kritický tón filmu ale zriedi učiteľské sebamrskanie v závere. Študentská veselohra tak môže skončiť rovnako, ako začala - optimistickou kolektívnou piesňou. Až tak vzdialené 50. rokom to nebolo. Tam sa vo filmoch tiež často vyskytol škodný figliar či huncút. Správne konajúci súdruhovia ho ale vždy odhalili a potrestali. Systém sa vyladil a s úsmevom na perách sa mohlo mašírovať v ústrety šťastným zajtrajškom. Tento prvorepublikový aj protektorátny film (distribučná premiéra 5. januára 1940), nesie už znaky zmeny režimu. Okrem spomenutého reliéfu, plného symbolov kolektivizmu (nákova, kladivo, dymiace fabrické komíny vzhliadajúce k symbolu medicíny podobne ako z druhej strany zväzok pšeničných klasov), portrétna obrazová výzdoba školy obsahuje len fotky sôch antických hrdinov (Diskobolos, Sofokles..). Nikde žiadny český národovec ani politik.

Plenér obohacuje metrosexuálny, do hladka vyholený, učesaný a čisto oblečený kovboj. Jeho pištoľa má bielu pažbu. Možno je i na ženy. No celkom iste je na malých chlapcov. Viacerí tu spomínajú v komentároch Mirka Dušína - ten v celej komixovej sérii RŠ tiež príliš pozornosti dievčatám nevenoval. V duchu 50. rokov a Hollywoodom dobovo uctievaného Hayesovho kódexu, upravujúcemu hranice sexu vo filme podľa jezuitského vzoru, sa vo filme, napriek viacerým dámam nezjaví ani jeden obrys ženských pŕs. Oblečenie žien pôsobí dojmom, akoby sa za svoje prednosti museli hanbiť. Jedna pusa sa vo filme objaví, ale aj tá slúži výlučne ucteniu si dlhoročného manželstva. Takýto je to western. Rodina, práca a prudéria. Muži robia, ženy rodia. Ich jedinou zábavkou je pečenie koláčov a raz do roka oprášenie naftalínom zasmradnutých svadobných šiat. Och aké vie byť vidiecke manželstvo krásne! Nuž a sympatickí bradatí rebeli, ktorí by radi voľnosť pre svoje stáda (...já viděl divoké koně i volně pobíhající krávy), tí samozrejme musia byť vykreslení ako arcisatanáši. A patria, predsa vieme kam. Direkt do pekla! Ikonická i poučná konzerva pre milovníkov konzerv. 55,55%.