Radko

Stať sa Švajčiarom je podľa mňa rovnako ťažké ako dopozerať tento film. Donekonečna opakuje jeden až dva smiešne prístupy kantonálnej polície. Jej príslušníci upäto sledujú, či uchádzači o občianstvo dodržiavajú všetky predpísané zvyky a zodpovedajú typizovanému švajčiarskemu charakteru. K uzúfaniu nudná komunálna satira zaujme snáď len v jednom: ak sú čo len spolovice praktiky štátno donucovacieho aparátu pri zisťovaní pomerov adeptov o život v krajine helvétskeho kríža také aké boli naznačené vo filme, tak je zrejmé, že zvrátený záujem štátnej moci o súkromné pomery bežných občanov nebol zďaleka výsadou štátov socialistického bloku.

Premeny vzhľadu speváčky s postupujúcou životnou skepsou v útržkovito zostrihanom portréte. Žije si svoje, zároveň ju mnoho vecí otravuje. Čo ostáva: vykladanie kariet, cigaretka, pohárik doma aj v lokále. "Když byly prachy, všichni byli kamarádi, když prachy došli, nebyl nikdo ale vůbec nikdo, kdo by pomohl." Typ uletenej ženy, ktorá nemá ďaleko k ostrejšiemu slovu, alkoholu ani k tabaku a zároveň má skoro vždy za sebou viac, či menej pohnutý osud, ktorého dôsledkom je mierne sebazničujúci a voči okoliu ostro a jednoznačne sa vymedzujúci životný štýl. Napriek životospráve ma spev Evy Olmerovej v dokumente - po rokoch od dôb jej najväčšej slávy - prekvapujúco potešil.

Dokument, ktorý ma obišiel významovo aj formálne. Na začiatku sa čítajú akési anonymy adresované staršej panej, pričom po celý čas trvania sa nedozviem dôvod ich vzniku. Pritom dôvod masovej nenávisti musel byť asi veľký, keď anonymy pochádzali aj od hereckých kolektívov. Myslím, že dokument nie je na to, aby som si dodatočne čosi zisťoval kdesi inde, zvlášť ak ma aktérka príliš neoslovia. Ideo herečku, v minulosti disidentku. No oveľa viac ako z názvu sa z filmu samotného po celý čas nedozviem - žila tri životy: herecký, disidentsko/chartistický a zase herecký. Popri tom osobné peripetie, grča záberov zo skúšok kamenného divadla a záberov bytového divadla (utajené divadelné predstavenia za normalizácie v rokoch 1969-1989). Herectvo prepiato patetické, ukričané, mne nepríliš blízke. Uverejnené úryvky hier trpia nadmierou kvantity slova a dôrazu, kladeného na jeho zdôraznenie, čo prevláda nad stručným vyjadrením myšlienky a zahraním scény. Slovno-patetická hnačka. Nadčasovosť dokumentu utopil úvod, ponorený do dobovo možno aktuálne známej, no bližšie nevysvetlenej aféry.

Svet prapodivných postáv s technologickými inováciami nasadenými do retro doby (výstižný je popis užívateľa fauxhtuma). Imaginatívne rozprávkovo vytrhnuté z hraníc myslenia bežnej reality. Pútavá atmosféra pobrežných sliepňajúcich pokrivených ulíc, jarmočných atrakcií, detských zlodejských bánd v područí zlomyseľných ježibáb, pološialených vynálezcov a ich výtvorov. Film zasadený do takéhoto prostredia je schopný liečiť silou prostého príbehu v kulisách prepracovaného, na emócie pôsobiaceho výtvarna. Zároveň sa tu nepriamo pojednáva o všeobecne sa strácajúcom sa detstve v prospech strojových vynálezov pracujúcich na princípe sna a tiež v prospech vyžadovania dospeláckych pravidiel od útleho veku. Dnešnému svetu je táto rovina filmu bližšie, než sa na prvý pohľad zdá.

Nadčasová genialita o úniku zo stereotypu a dani za takýto úlet.

Za dokonalú propagandu a pútavý zostrih archívov si tvorcovia nejakú tú hviezdičku zaslúžia. No to je všetko. Pretože osoba Václava Havla praktickou politikou v úlohe prezidenta dokonale poprela všetko to, o čom písal Havel ako disident vo svojich esejach a prehláseniach. Očakávania undergroundu nenaplnil, čo potvrdzujú svojimi neskoršími esejmi ľudia ako Mirek Vodrážka alebo Egon Bondy. Skôr vychádza najavo, že sa zrejme cieľavedome pripravoval na prevzatie moci už niekedy od 80. rokov. Žiaľ na kritickú analýzu momentálne zbožňovaného kultu (stačí si pozrieť v zázname Havlov pohreb) niet v Česku odstupu emočného ani dobového. Napriek príchylnosti Vaška Havla k najhorším spôsobom vedenia európskej politiky - t. j. poklonkovaniu rôznym fondom, bankám a vojenským združeniam, symbolickými gestami a výrokmi naoko dával svetu najavo svoju nekonformnosť a morálnejší spôsob uvažovania hlavy štátu. Boli to šašovské symboly a pózy (od rolákových porád, cez kolobežky a srdiečko nad hradom, cez potriasania si rúk s rockermi), ktoré odvádzali pozornosť od jeho praktického každodenného popierania toho, čo kedysi hlásal. Týchto symbolov, póz a režírovania rôznych okázalých osláv je dokument plný. Vrcholom odklonu od jeho niekdajšieho presvedčania bolo, okrem veľkoplošnej amnestie (týkajúcej sa aj vrahov a násilníkov) spôsobiacej v ďalších rokov desiatky rodinných tragédií, najmä Havlove newspeakovké obhajovanie "humanitárneho bombardovania" Srbska.

Fíha. Šeď socialistických výročných zjazdov a diskoték, ktorá je dnes zdrojom zábavnej nostalgie naplno ožíva v dramaticky uslzenom príbehu šéfredaktorky akéhosi stranícky angažovaného časopisu s najväčším nákladom. Prostredníctvom spomienok sa postupne ukážu príčiny súčasného stavu ženy, ktorú opustilo súkromné šťastie. Celok dramatickou stavbou nevybočuje zo série bolestínskej slovenskej kinematografie, plnej vnútorného prežívania v clivom smútku. Na druhej strane film poskytuje čaro nezamýšľaného osobného potešenia: vybavenie hotelových izieb, parková architektúra námestia okolo hotela, automobily či firemná kultúra (porady plné fajčiacich funkcionárov) a natupírované účesy aj trvalé na hlavách prítomných dám, či zväzáčiek sú zaujímavou a výstižnou sondou do bežného života na sklonku husákovej éry. Jednou z najabsurdnejších scén je koncert rockovej skupiny YPS, na ktorý unudene hľadia zo sedadiel spupne vážni funkcionári v oblekoch a pred pódiom sa veselo zabáva tancujúca omladina. Neskutočné. 52%

Podvádzanie, klamstvo, neochota k pravde - vo vzťahu však ide predovšetkým o otvorenosť k druhému. Predstavitelia povolaní kĺžucich po povrchu ju majú zrejme dosť zablokovanú. Umelecká fotografka zachytávajúca emóciu okamihu (povrch umenia aj pocitov) dráždi tajomnou nevyspytateľnosťou, plastický chirurg (povrch tela) je vášnivý erotoman a premyslený podrazák v jednom, pisateľ nekrológov povrchný hľadač lásky, opakujúci tie isté chyby (povrchná žurnalistika) a striptérka (povrchná, ulepená erotika) dôsledne ukrýva pravdu o sebe. Výsledok - nič moc vzťahy - klamstvo, pomsta a neochota sa otvoriť. Napriek tomu, že kľúčová scéna erotického chatovania bola plná najbanálnejších eroticko/porno klišé, film samotný bol konverzačne zvládnutou sondou do sveta dnes prevládajúcej vzťahovej i profesnej povrchnosti. Ale čo už - po čom ľudia túžia, toho sa im dostáva mierou vrchovatou.

Ak má byť hlavným kladom celovečeného filmu realistickosť, tak si oveľa radšej pozriem dokument. Ak posolstvo, tak v zostrelenom čiernom jastrabovi, kde mi všetci splývali do dvoch ostreľujúcich sa celkov, som ho nenašiel. Neustále opakovaná ratattatt-a-bum-bum paľba nezaujala. Bezemočná vojenská propaganda s nulovou pridanou hodnotou.

John Wayne na jednej strane moralisticky vzdychá o tom, ako bude úžasný spôsob života Apačov chýbať a na strane druhej neváha tých istých Apačov strieľať po desiatkach.