Radko

Loachov uhol pohľadu aj zmysel humor je mi veľmi blízky. Byť ministom propagandy, túto sociálnu rozprávku o odrazení sa od dna nasadím ako povinné filmové premietanie pre školy.

Pre mňa jednoznačná záležitosť. Duša dievčaťa sa postupne roztrhá po tom, čo zistí, že jediná blízka bytosť v jej živote sa od nej vnútorne odpútava. Jej stav sa zhoršuje. Psychiater nasadzuje lieky. Modloslužobníčkovia v kláštore ale následne pozabudnú na pravidelný dohľad nad užívaním Zyprexy. A tak sa rozhodnú liečiť po svojom. No a tak to aj dopadne. Poznámka ku komentárom: Mizanscéna môže byť prepracovaná ako chce, toto bolo na to, o čom to pojednávalo, pridlhé.

Staršia pani v Mníchove si kráti čakanie na syna z Kyjeva pálením samohonky. Raz jej začne tiecť v kuchyni voda, pričom jej pomôže sused - bývalý srbský boxer, teraz vodič mníchovského autobusu. Jeho potomok (už si nespomeniem, či ona alebo on) sa trápi v Belehrade so životom. Tri mestá, tri prepletené príbehy, viacero osudov. Nejako zvlášť to pokope nedrží, dramatické i vzťahové zápletky sú také nijaké. Gordický uzol režisérka teda rozotne tým najjednoduchším spôsobom: všetci sa nadrbú. Ráno zisťujú, že čo sa vlastne stalo, čo nestalo. Multi-kulti zlátanina o nostalgii za smradom rodiska, teda viacmenej o ničom. Tentoraz východoeurópskeho strihu. Vzácne rovnocenná s obdobnými blbinami západoeuropskej produkcie.

Poézia prvej detskej lásky v inkognito žijúcom živote bojovníkov utajeného perónistického odboja v Argentíne koncom 70. rokov. Permanetné dusno možného odhalenia verzus túžba nerušene si užívať chlapčenské časy. Obraz obohatený o komixové vsuvky. V podstate niet čo vytknúť filmu, až na to, že ide o svojím spôsobom typický produkt o túžbe žiť normálne napriek vonkajším neradostným podmienkam (sociálnym, či ako tuná politickým). Festivalmi nadšene prijímaný typ filmu, toľkokrát v podobných variáciách videný vo večernom vysielaní filmového klubu na čt 2 či stv 2, že ma na ňom neprekvapilo v podstate nič. Ani očakávané záverečné dopovedajúce titulky. Taký typický dobrý film. Za tri.

Pražský výběr obsah filmu vyjadril už pred časom jednoznačne: "Prachy jenom prachy nečekají, jen po nich šáhneš, už Tě mají!" Rozhovory i komunikácie sú dnes vydláždené peniazmi a prístup k nim lemovaný krvou. Pretože: krvavý je zrod i zánik jednotlivca, jeho vzťahy i práca: to všetko temer bezozvyšku diktované zase peniazmi. Uzavretý kolobeh. Všeobecné pravdy zasadené do prostredia chudobných obrábačov kovov, zanikajúceho sveta, ustupujúceho kanceláriám poisťovácko - finačných inštitúcií. Robotníci sú prebytoční, namiesto odporu voči úžere sa ustrašene krčia pred nekompromisným vymáhačom dlhov. On sám je len úbohým vykonávačom príkazov pánov v golieroch. Bez rodiny, bez zázemia, bez emócií. Potlačené city sa však u neho dostavia. No podobne ako všetko ostatné v tomto filme, len ako následok peňažného kolobehu z minulosti. Režisér ponúka jednoducho vyrozprávaný príbeh plný prekvapivých obrazov, často násilných a plných ubližovania, no pri téme peniaze, to asi snáď ani nejde inak. Úplne posledný záber pre mňa predstavuje možné riešenie a vykúpenie sa z nešťastného kolobehu finančných záväzkov sľubov, transakcií a prevodov.

Hnev a urazená ješitnosť plodí ohováranie. Následky nepravdivých slov, vyrieknutých v úmysle poškodiť, ostanú v mysliach a správaní tých, čo ich počuli, ukryté často navždy. Napriek dôkazom o absurdnosti takýchto nezmyselných tvrdení, podvedomie tých, čo počuli nezriedka vraví: "Nie je šprochu aby na ňom nebolo pravdy trochu.". Dokonalou ilustráciou pošpinenia slovom a faktickej nemožnosti úplného vymanenia sa zo zovretia následkov klebety je Vinterbergov Hon. Funguje ako prepracovaná polopatistická, vygradovaná dráma aj ako zamyslenie sa nad animálnosťou ľudského jednania, nepripúšťajúceho inú, ako prvopočiatočne prezentovanú verziu novej, šokujúcej, z rámca normality sa vymykajúcej skutočnosti.

Ak na svet privedie ženské lono nového potomka, kus pupočnej šnúry zabalí pôrodná babica do farebnej látky a zavesí medzi sušiace sa ryby. Etnograficko-vzťahový film bezdetnom páre rybárov, žijúcom v osade kolových domov na brehu filipínskych ostrovov. O love rýb, pirátoch, arogacii armády, o dojednávaní získavania druhej manželky a o svadobných obradoch moslimského vidieckeho spoločenstva. Dokumentárna odťažitosť zobrazenia sa prelína s intimitou vzťahovej drámy manželov, do života ktorých má vstúpiť ďalšia žena.

Následky vojnového konfliktu v prežívaní sirôt. Sestra a brat. Ona sa upla k moslimskej šatke a práci. Mladší brat, vysmievaný za sestrino zahaľovanie má v škole konflikt so synom ministra. Mafiánski podnikatelia a politici diktujú školské osnovy aj vedenie reštaurácie, v ktorej fachá sestra. Do toho nepríjemné spomienky na záblesky ostreľovania, na časy, ktoré by chceli vytesniť z mysle. Preto o nich nie je takmer žiadna ucelená zmienka, žiadny príbeh o časoch predtým. Prevládajúcim pocitom filmu je smútok a stiesnenosť, chýba rodičovská autorita. Ostáva často márna snaha ledva dospelých po dôstojnejšom živote. Trocha uvoľnenosti dodáva kontakt so susedmi a záblesky porozumenia s väčšinou súperiacim bratom. Tam kde si je ukrytá prchavá nádej lepšej budúcnosti.

Keď som bol na vojne vojenský prokurátor spomínal aktuálny prípad, kedy pri povyšovaní vopchali služobne starší vojaci jednému mladému rúčku od metly do zadku tak hlboko, že mu roztrhali črevá a chlapec o pár dní nato v bolestiach zomrel. Diali sa aj menej hrozivé formy šikanovania (od prípravy jedla z mäsa prasaťa zdochnutého na rakovinu, kde nádor prerastal týmto mäsom, cez popoluškovské nočné zbieranie schválne rozsypanej múky na izbe až po posielanie neposlušných myší do škrabiek zemiakov o 4.00 ráno). Čosi išlo vyriešiť vyhrážkou, ale niektorí mazáci boli vygumovaní idioti, tak alebo viac ako vodcovia v stredoškolskej triede z filmu. Niektoré vyhrážky šikanovaných sa príliš nelíšili od riešenia, ktorí zvolili ponižovaní v Klasse. Nezáleží na miere debility na žiadnej zo strán šikany, prioritná je permanentná túžba frustrovano zakomplexovaných análnych typov, ktorí potrebujú stále do niečoho alebo niekoho rýpať a hlavne stále niečo sebe a okoliu dokazovať a ukazovať sa svojím namachrovaným egom. Výstižné všeobecné zobrazenie stále aktuálneho odporného javu na školách, v pracoviskách a iných kolektívoch.

Alternatívny názov filmu by mohol byť "Exponenti ľudáctva". Pretože tento dokument je hlavne o nich, obdivovateľoch slovenského štátu a jeho ideológie. O pánovi Pánisovi (je mu venovaný najväčší priestor), pánovi Tkáčovi, pánovi Ďuricovi a o troch náboženských extatičkách, ktoré v jazykoch skúmajú posolstvá veľkomoravských vierozvestcov. Pán Pánis je exot mimoriadneho rozsahu, ktorého som zažil na demonštráciách začiatkom 90. rokov, kedy radikálne horlil a vykrikoval proti čechoslovakistickým zradcom, pre ktorých navrhoval nejaké exemplárne tresty. Už vtedy som si povedal, že toto je nejaký vyšinutý blb. Neskôr sa ukázalo, že roky si zarábal ako treťotriedny estrádny zabávač. Ukážky jeho hudobného a poetického nadania sú aj v dokumente. Vtedy mi pripadal ako exponent Mečiara, aby zhovadením nacionalistov prispel k vedomej orientácii voličov na múdrejšie a zodpovednejšie rečniaceho ocka národa - Vladimíra Mečiara. Dobrá finta na to aby sa masová popularita upla vyrobením totálnych hovád na hovado zdanlivo najrozumnejšie. Dnes je z Pánisa len smutná figúrka vlastného obdivu k ľudáctvu so všetkým, čo k nemu patrí - čo dokazujú aj zábery z dokumentu zo zjazdu jeho marginálnej ministrany s hlavnými cieľmi - dokončiť pomník kniežaťu Rastislavovi a ak Boh dá aj Jožkovi Tisovi. Ďalším z protagonistov pán Marián Tkáč - súčasný predseda Matice Slovenskej, ktorému nič dobré nekuká ani z očí, ani z výrazu tváre (to má spoločné s Pánisom). Tento pán má zjavný výtvarný talent čo dokazuje sériou odporných machľaníc z veľkomoravských dejín. Z minulosti známy ako komunistický aparátčik na Ministerstve financií a podozrivý z aktívnej spolupráce s boľševickou tajnou službou (ŠtB), nakoľko sa aktívne pohyboval v katolíckych kruhoch. Všetko čo vo filme povie sa mi podvedome spája s týmito faktami. Je mi na zvracanie. Žalúdočnú nervozitu odľahčujú náboženské mystičky putujúce za relikviami vierozvestcov až kdesi do Albánska. V extatickom jazykovom virvare sa dopracúvajú k podstate slovenských dejín. Nakoniec som si nechal Milana Stanislava Ďuricu. Odhliadnuc od jeho poznámky o mlieku na ktorom bol odchovaný Hitler - a ktorá sa potom dá vnímať obojako - nielen, ako je prezentované v dokumente: že Hitler bol k Slovákom taký zhovievavý vďaka slovenskému mliečku, čo píjal od slovenskej dojky, ale aj tak, že Hitler bol taký ako bol komplexne, lebo pil iskrivo tuhé slovenské mlieko. No odhliadnuc od tohto citátu (Ďurica sám hovorí, že cituje nejakého socio-psycho neviemčo) považujem M. S. Ďuricu za jedného z najlepších slovenských historikov. Na rozdiel od jeho samozvaných kritikov som väčšinu jeho prác podrobne prečítal a vrátane poznámkového aparátu ide o seriózne diela, podložené mnohými faktami, ktoré neradi počujú ako kovaní liberáli, tak oddaní nacionalisti. To, že sú ideologicky podfarbené ľudáctvom mi vôbec nevadí, nakoľko ja považujem dielo každého jedného historika za ideologicky podfarbené. Na rozdiel od ideologických historikov socializmu a ich pohrobkov disponuje Ďurica preverenými skutočnoťami a tak pre mňa spolu s Jablonickým, Vnukom a čiastočne Liptákom patrí k trojici-štvorici najlepších slovenských historikov. Dokument ako celok pobaví, ide naozaj o úprimné výpovede obdivovateľov ľudáctva, sympatické je, že režisérka si k nim našla cestu, vidieť, že ju rešpektovali a otvorili jej úprimne to, čo si myslia. A pomedzi nimi sa objaví niekoľko zaujímavých, pravdivých myšlienok, ktoré však svoju hodnotu strácajú medzi ľuďmi, ktorí ich prezentujú a spôsobom akým sú prezentovaní (nie je náhoda, že Ďurica dostal v opozícii k Pánisovi málo priestoru, nakoľko ľudia by sa tak nesmiali). Je však dobré, že toto dielo vzniklo. Pre pamäť a aj pre podarenú sociologickú sondu medzi dobových nositeľov zástavy vypätého vlastenectva.