Radko

Paranoiu vyvolávajú nie reality show, ale skôr bežne spoločenské mechanizmy, ako je práca, štruktúry riadenia a vedenia podriadených, mediálne pokrytie udalostí, internetové spravodjastvo, spamy a správanie sa bezpečnostných zložiek štátu. Pop-kultúrne udalosti v štýle dnes už odoznievajúceho Veľkého brata majú slúžiť k zmiereniu sa s životom v kontrole a zároveň k docieleniu emócií u tých, ktorí tieto súťaže pravidelne sledujú a nedokážu si ich zabezpečiť z vlastných vzťahov či zážitkov. Čiže k bežnému oblbnutiu. Garrone ponúka pomerne prvoplánovú satiru o zblbnutí konkurzom do prehnane absurdných rozmerov. Alebo ako úspešný predavač rýb k virtuálnej realite prešiel a zmysel pre realitu dňa opustil. Zdanie silného príbehu bežného človeka z ulice satirickosť z príbehu nevyhnala. Natoľko sa to snaží byť realistické, až je to také nemastné-neslané. Film postráda silné emócie, ponúkne síce zopár obstojných záberov, ale okrem nich je to len sivý priemer, ktorý s Felliniho dielom má spoločné hádam len to, že je to talianske.

Ako náhľad do mentality, správania a života Cigáňov trefné a výstižné. Počas celého filmu som sa síce nedozvedel ani raz dôvod, prečo by som mal toho strýca, hrajúceho v kapele pripomínajúcej kvalitou Senzus, ísť voliť. Ak nerátam názor, že veď on preca toľkým pomohol, čo bol hádam jediný argument všetkých jeho podporovateľov. No a ten rasový, samozrejme ("Ja som Cigáň, kto iný Vám Cigáňom pomôže ako Cigáň?"). Dokument však nebol volebnou agitkou, ale ukážkou volebnej agitky jedného z kandidátov obecných volieb. Z tohto pohľadu nemám väčšie výhrady. Úprimné, zábavné, spontánne, ale aj kus smutné, pri uvedomení si skutočnosti, že bez ohľadu na národnosť sa do zastupiteľských funkcií hrabú vždy tie najväčšie ziskuchtivé nuly.

Pre tých, ktorí nezabudli na to, ako sa hrali ako deti. Pre tých, ktorí to dokážu i dnes. A baví ich to. A baví ich aj pozretie sa na to, ako sa hrajú iní.

Komunikácia s mentálne postihnutými a riešenie ich sociálno/spoločenských problémov sú vo Fínsku rádovo o úroveň vyššie než v našom regióne. Aspoň mi to tak vyplynulo z tohto primárne rockumentárneho filmu o pankovej skupine. Už len skutočnosť, že mentálne postihnutí majú skupinu s vlastnými textami, riešacimi ich úprimnú nasranosť na systém, parlament aj pomery, či i na (z nášho pohľadu) výhody, je samo osebe výnimočné. Navodzuje úvahy o miere možného samostatného života takto postihnutých ľudí. Niektorí totiž sami požadujú aby neboli ťahaní za ručičku. Zjavne im však celkovo rovnocennejší prístup nahráva a zvyšuje sebavedomie. Prekvapivo rozumné, zábavne formulované i obstojne zahrané myšlienky ľudí, u nás často spájaných s menami ako idiot, mentál, mongoloid a podobne. Na koncert týchto pankáčov bez póz by som sa rád šiel pozrieť. P. S. Úprimne vychŕlená nasraná zrýmovaná agitka proti pedikuristom, ktorí sa len starajú o nohy a nútia ísť na kadejaké objednané termíny nemala chybu.

Prostredníctvom kamery, prevažne umiestnenej v rovine pohľadu detí sa divák v dokumente dozvie o prežívaní a snoch detí i o zvykoch východonemeckej dediny obklopenej haldami vyťaženej rádiokatívnej sutiny. Bodrí, často obézni vidiečania sa boria životom a dodržiavajú tradície v podobe veľkolepých obžieracích zabíjačiek alebo práve v sviatkoch jari a blata. Niečím to pripomína tradície a život v regióne Česko-Slovenska, len zdá sa, že práve folklórne zvyklosti dokážu Nemci precítiť tak akosi hlbšie a emotívnejšie. Záverečná dvadsať minútovka ukazujúca zábery samotnej slávnosti je v znamení spontánne odvalenej zábavy v tradičných krojoch a maskách.

New ageová filozofia celostného vesmírneho porozumenia a pretrvávajúcej skúsenosti prevzatá z rôznych náboženstiev a duchovných učení východu mi svojou povrchnosťou a takou tou popularizačnou vševedkoskosťou vždy niečím pripomínala časopiy typu Reader´s Digest. Prevedená do animovaného krátkeho filmu len zdôraznila svoju povrchnú obludnosť. Takú obľúbenú u wiki-generácie rýchlo zistených a pamäťou vstrebaných faktov bez poznania pozadia vzniku a skutočného zmyslu týchto faktov, slov, znakov. Navyše ani animácia ma nepresvedčila o tom, že keď sa už obsahovo nemám na čo pozerať, nakoľko to ide úplne mimo mňa, tak si aspoň vychutnám skvostnú animačnú stránku. Film, ktorý ma obišiel významovo i formálne.

Keď zapriete pádlom do vody, voda šplechne a vydá zvuk. Ak to opakujete, je to rytmický zvuk. Viac sa z tohto domáckeho videa z dovolenky v Indii nedozviem. Režisér poznamenal, že podklad pre film nakrútil v priebehu jedného popoludnia a o pár dní zosrihal. Podľa neho predstavuje iné vnímanie skutočnosti v opozícii k západnej racionalite. Ja som videl len monotónnu plavbu a spomenuté tľapkanie pádiel o vodu počas nekonečných desiatich minút. Nič viac.

Poviedkové filmy sú často robené ako všehochuť - aby nejaký fragment chytil aspoň istú časť publika. Tieto mačkopsy rozprestierajúce svoje ambiciózne ciele diktované sledovanosťou sú potom výsledne také nemastné- neslané. Časť veľmi dobrá, časť nezaujímavá, lebo určená inému publiku. Takže výsledné hodnotenie je u mňa vždy okolo priemerných hodnôt.

Ďalší z rady typických priemerných festivaloviek. Alias dobovo populárny príbeh o hľadaní si svojho miesta v živote s ohromujúcim zistením, že s dieťaťom prichádza nádej na vzdanie sa lumpen života a drobných krádeží. Symbolika mora, dlhej prípravy na plavbu životom a vierohodné zachytenie života mladého poloflákača síce zaujmú, ale vzhľadom na opakovaný koncept výraznejšie neoslovia.

Podľa zdôvodnenia poroty pri udelení ocenenia za najlepší krátky film na MFF Bratislava 2012 - poézia zlého sna. S tým súhlasím. Navyše dodávam, že tak kúzelná, až začarovala moje myslenie tak, že som si absolútne nevedel vybaviť o čom tento film vlastne bol. Len viem, že to bol zlý sen..