ScarPoul

Ono je to strašne zvláštne. Lebo druhá séria neponúka nič nové, len ako keby obohacovala prvú sériu o iné pohľady ale to je v zásade celkom zbytočné. Osem častí je až s malými obmenami vlastne zobrazením jednej a tej istej epizódy. Čo je v zásade veľmi zvláštny umelecký zámer. Bez rozdielu je to ale niečím strašne zvláštne a to ma baví. Nie je to v zásade ani veľmi dejové. Príbehy majú v sebe len náznak niečoho tajomného, väčšinou je to len o kontraste typov, ktoré ale krásne dopĺňajú atmosféru niečoho dávno strateného a zidealizovaného. Teda najlepší pohľad do čias dospievania vôbec. Takže kupodivu spokojnosť.

Iné než na čo som bežne zvyknutý, ale tým nemyslím, že je to zlé. Byť členom SOS klubu je totiž rozhodne zaujímavá mimoškolská činnosť. Stačí veriť v cestovateľov v čase, mimozemšťanov a iné dimenzie a mať slabosť pre divné dievčatá:) Sú celkom tri. Flegmatickosť hlavného hrdinu je to, čo ma počas sledovania bavilo, hoci som častokrát rovnako ako on, nerozumel motiváciam takmer v žiadnom z dielov. Divné, iné ale dobré. Japonské školské prostredie mám veľmi rád či už v anime, alebo vo filmoch ( aj v tých pre dospelých :)

Je to taký iný svet. A to mi Weerasethakul ukazuje neustále. Furt ma ťahá do pomalých záberov a lesných priestranstiev. Necháva nech sa mi šuchot nôh kráčajúcich po zoschnutý listoch dostáva do hlavy a rozpráva mi o tom, že tie sny sú strašne natoľko silnou súčasťou života( rovnako všetko nadprirodzené), že vlastne stačí mať okále riadne otvorené, pretože rozpoznať jedno od druhého je dakedy strašne ťažké. Cemetery of Splendour je meditatívny a krásny vo svojej jednoduchosti. Pričom emocionálne je naplnený až na prasknutie. Pre mňa veľmi príjemné. Meniace sa svetla nemocničných postelí boli mega!

Nič originálne a v mnohých miestach príliš okaté. Hoci to netlačí na pílu tak okato v rámci sentimentálnych scén a naplno to prezentuje majstrovstvo ako Kristen Bell tak aj Kathryn Hahn. Je to taká oddychová jednohubka. Hoci sa priznám že scéna v supermarkete je pre mňa jeden z tohtoročných komediálnych vrcholov!

Trochu som sa bál, pretože Lin nie je Abrams, ale kupodivu sa to pekne ukočírovalo. Jediné čo by som tomu vytkol je neprehľadnosť akčných scén v prvej polovici( mohli tam byť skutočné chuťovky), a trochu vykrádačka finále Star Trek: In the Darkness. Ale Giacchino veľmi pekne pracuje s motívmi, Urban a Pegg dostávajú super priestor pre humorné kreácie a pritom je to stále takéto to vesmírne dobrodružstvo pri ktorom si chcete pozrieť všetky časti seriálového Star Treku, len aby ste sa o planétach a ich obyvateľov dozvedeli viac. Hoci stále mám radšej STAR WARS, toto ma po lete premárnených šancí a nesplnených očakávaní naozaj úprimne potešilo.

Ja mám žraločiny rád. Holtku milujem od doby kedy bola morskou pannou a Moore bola pre mňa tá nice face, ktorú som ale moc nezaregistroval. The Shallows boli pre mňa skôr rutinnou hoci profi zvládnutou. Tu cítiť slabý rozpočet, ale tvorcovia umne kašlú na nedostatky a idú cestou svojich silných stránok. Tma, nedostatok kyslíka, furt sa niečo poreže alebo dokurví a najlepšie na tom je že každá z tých vecí je zmotivovaná a logická. Panika a neskúsenosť robí svoje. Nejedná sa teda o žiadne čo všetko sa ti môže pod vodou stať v štýle Gravitácie, kde to bolo: čo všetko sa ti môže stať vo vesmíre. NIekoľko krát som sa zľakol čo sa mi nestáva a od pádu klietky som mal nervy na dranc. Naozaj výborné. A v rámci žánru myslím na veľmi vysokých priečkach.

Takým zvláštnym guilty pleasure spôsobom lahodné. Kajol je dychberúca a Shahrukh Khan ešte pred svojou hereckou prvoplánovosťou. Pekné songy, a fajne využité prostredie. Taká tá romanca akú sme videli stokrát a predsa je niečím strašne fajn. Dĺžká nevadí je to tentoraz kupodivu naozaj miestami veľmi vtipné.

Jednoduché, výstižné.. Ja mám Šinkaiovú animáciu veľmi rád. A hoci sa jedná o jednohubku.. do jeho animovaného sveta by som sa kedykoľvek vybral na nejaké dumplings a pozeral sa pri tom na večerné mesto počas daždivej noci.

Celý čas to pôsobí ako všedný príbeh. Nič zaujímavé sa tam nedeje. A všetky dejové zvraty postrádajú dramatický podtext. Takže typický Yamada. Ale posledných pár minút dáva filmu potrebné emocionálne sfarbenie a dotvára celkový obraz všedného príbehu. Stále to neprekračuje tieň normálnosti, ale odrazu sa v celom príbehu objavujú emócie a robia celý príbeh skutočnejším a smutnejším. Po dopozeraní som zavolal svojej starkej a povedal som jej že ju mám rád. A ešte teraz je mi trochu clivo. Stála snaha dokázať niečo v živote je častokrát nenaplnená práve vďaka nesprávnemu načasovaniu a zlým spoločenským konvenciám. Príbeh o samote a láske. Ktorý ak mu dáte šancu chytí za srdce.

Na rýchlo pozliepané a bez fungujúcich emócií. Postavy(Grammer, Gomez) sú tam len dosadené a nemajú možnosť zažiariť. Hlavná zápletka je rovnako zlepenec už videného a potom je tu snaha prekročiť tieň prvého dielu. Čo sa nedarí. Hoci sú dievčatá roztomilé je to málo dirty a sexy a vzťahy či už medzi nimi, alebo hrdinami ktorých poznáme z predchádzajúceho dielu sú v rámci nejakého vývinu nulové. Viem že pri komédií to netreba, ale takto sa pozeráme na nepodarenú variáciu, ktorá postavy nikde neposúva. Ešte aj tie prcičky mali aspoň to že medzi hrdinami sa dostávali do popredia akési životné fázy. Bez rozdielu na to je tam pár scén, ktoré sú naozaj smiešne a pri ktorých som sa schuti zasmial. Slabé tri. Priemer ale bavil som sa.