ScarPoul

Je to zvláštne. Seriál nie je ničím výnimočný a predsa sa mi jeho postavy dostali pod kožu a užívam si ho plnými dúškami. Finále tretej série je úplne skvelé a má to v sebe punc akéhosi pohodového - nikdy sa nevzdávaj treba mať dobrý tím ľudí okolo seba a všetko bude dobré- pocitu, kedy všetko ako keby funguje. Aj humor.. aj veci okolo toho. 3. séria 80%

Weerasethakulov svet podivností mám rád. Jeho hrdinovia sú stále rovnaký. Miesta zaznamenané vo filme sú nám rovnako z jeho predchádzajúcich filmov známe. Veľká miera akejsi snovosti spôsobuje absenciu výraznejšieho príbehu a je to skôr mozaika rôznych scénok z ktorých každá nesie v sebe určitú impresiu. 2 rôzne pohľady totožných situácií z drobnými náznakmi zmeny narúšajú aj to málo čo nám film predostiera ako pevné body a posúva rovinu hlavne ku koncu len k vnímaniu prezentovaného.. kde je obraz podporený éterickou hudbou a výpovedná hodnota filmu je tým pádom naklonená k stovke rôznych interpretácií. Oproti jeho predchádzajúcim filmom trochu slabšie. Stále ale kvalitka. Posledný taneček pobavil.

Úprimne čakal som väčšiu hru na mačku a myš. Prvý diel bol perfektný. Potom sa to začalo vyvíjať celkom predvídateľne a to potrebné napätie, čo je podľa môjho názoru najväčším ťahúňom špionážnych filmov ustupuje vzťahovým prepletancom. Herci v pohode, hoci som čakal démonickejšieho zločinca. V zásade v pohode, hoci le Carré ma na konte omnoho lepšie sfilmované adaptácie. Omnoho hútnejšie a v mnohom pôsobivejšie. Tým nechcem dávať Night Managera do nejakého zlého svetla. Stále je to veľká škola filmárčiny, len ma nechala v mnohom chladným.

Keby ste mi povedali že je to od Sona asi by som vám veľmi neveril. Na druhú stranu sa v jeho filmografií vyskytujú diela, ktoré nenesú jeho typické znaky a sú skôr osobnou spoveďou. Balloon club aftewards je citlivý príbeh v komornom prostredí o časoch, ktoré boli bezstarostné a o tvrdej realite bez snov. Nie je to samozrejme zobrazené až tak existenciálne. Je to typický japonský spomienkový film, kedy existovali nejaké vzťahy.. a čas ich skrátka zničil. Pôvodne som chcel dať 3 hviezdy, ale posledná polhodina nakopne emocionálnu rovinu a z filmu sa stáva smutno krásny príbeh o kamarátoch.. o láske a balónoch. Na Sona netradičné, ale aj napriek tomu chytí za srdce.

Tieto prvé Sonové diela sú viacej pokusmy ako plnohodnotnými filmami. S jednou ručnou kamerou a jedným mikrofónom beží ulicami a roztrasený obraz je striedaný s obrazmi komornejšieho rázu. Súboj medzi dievčenským internátom a chlapčenským internátom je dominantný v prvej polovici potom sa z filmu stáva séria nesúvisiacich a nenaratívnych záberov, ktoré ale s hlavným príbehom( ak tu o hlavnom príbehu vôbec môžeme hovoriť) nesúvisia. Je to ukážka pokusov a motívov ktoré bude Sono neskôr rozvíjať ale nekonzistentnosť, nenaratívnosť a šialenosť v snímaní postáv z toho robia film, ktorý sa dá zhodnotiť len ako dielo, ktoré si pozrie fanúšik režiséra, alebo filmový historik pre lepšie uchopenie režisérových tém a postupov. Pre normálneho diváka je to takmer nepozerateľné. Si myslím.

Chcel som dať 4*. Fakt som chcel, ale nedalo sa. Film je to dobrý a má aj fajné tempo. Flanagan prichádza s pomerne originálnou zápletkou, ale koniec to celé skazí. Nie finálnou pointou. Tá je kupodivu veľmi v pohode. Ale vysvetľovaním a nejakým prísľubom lepších zajtrajškov. Bosworth je v pohode. Malý chalan rovnako. Príšera fakt hrôzostrašná a priznám sa že som sa aj pár krát zľakol. Tie decká bez očí fakt nemusím. Ale ako odišiel Thomas Jane tak sa to začalo hrať na tradičnú žánrovku, kedy pátraš - pátra - pátrame a skrátka prestávalo to pre mňa pomaly fungovať. Mám z toho rozpačité pocity, ale včera som videl Conjuring 2 a bohužiaľ Somnia sa mu rovnať nemôže. Tým ale nehovorím že je to zlý film. Má svoje silné miesta. To že príšera nemá problém s krikom sa rozbehnúť na kameru oceňujem.. lebo je fakt desivá. Ale výsledný dojem je pre mňa skôr sklamaním. To už aj tá Witch mala lepší záver. Škoda. Na nového Flanagana som sa celkom tešil.

Pre mňa absolútne dokonalé. Nerád používam to spojenie, ale som stále rád, že sa ešte nájdu filmy od ktorých niečo očakávam a oni to splnia do poslednej bodky. James Wan servíruje to najlepšie zo svojho hororového pokrmu. Lakačky, divný duchovia a zároveň krásny priestor pre emócie ( funkčné podotýkam). Akákoľvek intímnejšia scéna je podaná z nadhľadom a zároveň veľmi decentne. Emócie fungujú a je viac ako jasné že aj miera sympatií. Manželom Warrenovcom držíme prsty a rodine väznenej démonom rovnako. Pritom to má pár prvotriednych lakačiek a atmosféru ktorá by sa dala krájať. Na poli súčasného hororu bezkonkurenčné. Jediné v čo strašne dúfam, je trilógia a posledný diel pod Wanovou taktovkou. Je to možno rovnaká vec ako v prípade Insidiousu a prvého Conjuringu, ale mňa takéto príbehy bavia. Majú happyend.. zlo je vždy porazené. Ale v nás zostane pocit ktorý si budeme niesť v sebe ešte pekne dlho. A nič nie je lepšie ako po dopozeraní kráčať dažďom a počúvať soundtrack k Witcherovi 3.

Veľmi zábavné. Ku koncu ale tupučké. Hoci vyzradenie tajomstiev počas predávkovania sa plynom je celkom haluz. Padukone krásna a Kumar sympatický. Oceňujem že Sajid Khan chcel spraviť vtipnú frašku, ktorá je tak zamotaná, že ku koncu sa všetci rozhodnú že ju nemá zmysel rozmotávať, ale rovno pretnúť. Niektoré piesne v pohode a herecké osadenstvo na zakúsnutie. V zásade nič prevratné. Jedna zo stoviek typických indických komédií, ale dnes mi to sadlo náramne. Blbosť ale zábavná. A dávam si to do kolonky guilty pleasure.

Zo všetkých Tsai Ming-liangových meditácií a preformatívnych duchovenstiev je No No Sleep najpestrejšie, najsmutnejšie a najfunkčnejšie zamyslenie nad súčasným stavom vecí. Scéna v kúpeloch a jazda metrom, kedy pozorovateľ z jeho point of view sleduje mihajúce sa mesto za oknom sú vizuálne a rytmicky bezchybné.

Prvá časť sleduje homosexuálnu lásku v rozpuku ( teda prezentovanú v pohľadoch a náznakoch, úsmevoch a školáckych otázkach). Prostredie Thajska a hlavne jeho osady a lesy dodávajú tejto časti romantický nádych a hoci sledujeme len určitý neukončený fragment Weerasethakul pracuje s jemnocitom pri vykresľovaní detailov a jeho odťažité mesto akoby vypadlo z filmov Tsai-ming Lianga. Druhá polovica je meditatívnou štúdiou o ľudskej duši, kedy vojak hľadá tajomného tigra požierajúceho duše, aby ho oslobodil z jeho prekliatia. Pomalá.. takmer ničím zaujímavá juxtapozícia všednosti a drobných objavov( stopy v blate, škrabance na kôre stromu), pomaly smerujú k výraznému spirituálnemu vrcholu. Konfrontácia s Tigrom a rozprava s ním ťahá film do sféry duchovna a polemizovanie nad čistotou duše a myšlienok tu zostáva skryté, ale predsa prítomné. Zvláštny film, ale po všetkých stránkach aj napriek ignorácií príbehu, formálne a myšlienkovo veľmi bohatý. K dokonalosti chýbalo naozaj máličko.