ScarPoul

Zbytočný reštart série, ktorý sa nesie v rovnakom duchu ako predošlá trilógia, len s tým rozdielom, že epizodných postavičiek známych tvári ubudlo a nahradil ich rozprávajúci pes a o trocha znesiteľnejšie a vizuálne pútavejšie akčné scény - ktorých je ale tiež pomenej. Spy Kids nie sú filmom zo zlým vkusom, ale sú tak jednoduché a priamočiare, že sa do dnešnej doby nehodia - minimálne pre deti do 7 rokov. Jessica Alba svojej kariére skôr ubližuje ako keby ju posúvala do vyšších rovín a čo sa týka Rodriqueza tak ten tiež točí jednu hlúposť za druhou. Chýbajú mi tie jeho mexické, hláškujúce akčné rezanice - a ultrablbé pocty ako Mačeta. V tejto pozícií detského režiséra je totiž stratený a bohužiaľ robí viacej týchto filmov ako tých normálnych. Je to strata času, ktorú obohacuje ten 4 rozmer a naivnosť, ktorú našťastie nemôžme brať vážne.

Todd Phillips je zjav, ktorému to s humorom ide. Nemusí si brať servítky pred ústa, ale zároveň je decentný a ak sa nejedná o humornú facku, vyvaruje sa explicitnostiam. Jeho filmy mám rád a vždy sa pri nich dokážem zabaviť aj keď kolísavosť týchto filmov je viditeľná. Hangover dva neprináša nič nové. Je to len akési opakovanie zápletky s prvého dielu - kde ale celá schéma fungovala o triedu lepšie. Síce tu máme sympatické postavy, ale z Bangkoku si okrem naháňačky na autách neužijeme žiadnu poriadnu scénu. Ťažko povedať, kam sa mal tento film uberať. Jednako nebol natoľko zábavný aby som sa skrúcal od smiechu ale ako pozitívum beriem, že som sa nenudil. Film mál perfektný spád a tempo a vďaka nemu som si celkom užíval spolu s hrdinami hľadanie v spomienkach. Aj keď tentokrát boli dejovo o triedu neuveriteľnejšie. Je to vlastne neustále porovnávanie prvého dielu. Koniec je rovnako nedotiahnutý ako väčšina podobne ladených komédií, čo už ani nemrzí, len sa to skôr pretrpí. Fotky počas záverečných tituliek pobavia a sú skvelým zakončením. Či stojí za to robiť aj tretiu časť je diskutabilné - už tu bolo cítiť značné scenáristické a kreatívne vyčerpanie.

Akira Kurosawa je pre mňa jeden z najzaujímavejších režisérov vôbec. Jeho osobitý štýl, ktorý skĺbil podmanivosť východu, využívajúc pri tom aj západný štýl rozprávania - tvorí veľmi špecifickú ikonu na filmovom poli. Jeho vplyv na rôzne americké snímky je očividný. Opitý anjel predstavuje jeho prvý výraznejší film, v ktorom neskôr uplatnil mnohé zo svojich postupov a ktorý nesie rôzne špecifiká jeho tvorby - snaha o konanie dobra - stavanie protikladov vedľa seba - a samozrejme stály spolupracovníci na poli hereckom - Takashi Shimura a Toshiro Mifune. Film nepotrebuje využívať metafory alebo prirovnania- vystačí si s obyčajným výkladom príbehu - ktorý je obohatený o prvky Noir a ktorý je zaujímavý práve pre svoju schopnosť nič nekomplikovať a tak sa stať uveriteľnejším, osobnejším a v rámci prostredia aj živším. Ďalšie jeho diela budú niesť výraznejší rukopis a svoju slávu a bezchybnosť skutočne dosiahne až o niekoľko rokov neskôr, ale aj napriek tomu mám tento film rád, pretože na mňa vplýva určitou univerzálnosťou a aj napriek dobe svojho vzniku je pre mňa stále aktuálny, úsmevný a dramaticky bezchybne vystavaný.

Jeden z tých filmov ktoré mi prídu nedokončené a ktorých myšlienka sa akosi vytratila pri prvotnom nápade. I love Sarah Jane som si predstavoval ako celkom zaujímavú, čierno humornú záchrannú misiu svetom Zombie. Dostal som jedného zombie a akúsi milostnú zápletku o ktorej vie len hlavný protagonista a okrem potmehúdskeho usmievania o nej mlčí. Atmosféra sa vytratí po prvých dvoch minutách a celý film od toho momentu začne zaváňať neznesiteľným amaterizmom. Na to, koľko ľudí priložilo ruku dielu, je to vystrel slepým nábojom, do blata, v ktorom sa do piatich sekúnd stratí.

Ani vtipné, ani smutné - príliš rýchlo odfláknuté aby sa to stalo pamätným. Aj keď je to postavené na celkom vtipnej zápletke - minulo ma to účinkom. A to veľkým oblúkom.

Veľmi zvláštne poňatí film o existenciálnych problémoch, ktoré okrem smrti najbližšej osoby poukazujú na neustále hľadanie samého seba. Sledujeme obyčajnú podpriemernú rodinu, ktorá sa zmieta v ťažkostiach materiálneho sveta, odcudzenia a nepochopenia zo strany kohokoľvek. Ľudia majú svoje vlastné problémy, pripadajú si menejcenný a z ich životov sa vytratilo šťastie aj radosť. Do toho všetkého prichádza anarchista Hesher - ktorý svojím nemorálnym a neprimeraným správaním - kedy vracia, prdí, bije sa a podpaľuje - preberá apatických ľudí zo svojich každodenných životov. Hesher nie je sympaťák. Je to pripečený hulič, ktorý si nerobí hlavu z ničoho a z nikoho a ktorý podkopáva autoritu každého, kto to na neho s autoritou skúsi. Ale aj napriek tomu je on tou potrebnou zmenou pre ľudí, aby sa znova postavili po ťažkom páde a rozhodli sa kráčať v ústrety novým zajtrajškom. Do toho buší Metallica a Motorhead. Susser natočil naozaj špecifický snímok. Na nič sa nehrá a aj keď nejde do hĺbky v takej miere ako by som si to predstavoval a aj keď si to kazí dakedy zbytočnými scénami - retrospektíva s matkou(alebo to bol sen?) - hovorí o malých pravdách a smútkoch všedných ľudí, ktoré sa nás chtiac nechtiac dotýkajú. Nejedná sa o fantastický film, ale rozhodne stojí za zhliadnutie.

Celým filmom sa nesie akási stiesňujúca a zväzujúca túžba a erotickosť, ktorá je jedným zo základných prostriedkov ako diváka k deju pripútať. Ďalším je neuveriteľne silná a premyslená forma - ktorá je neukotvená v čase a je plná predstáv, emócií a magickosti. Rozhodne sa nejedná o tradičný film. Je tam neuveriteľne veľa vypovedaného a je to podané tou najkomplikovanejšou formou. Často krát som sa prichytil pri tom, že som si nedokázal scény medzi sebou spojiť a bol som zmätený, ale spôsob akým sú životné pravdy tu prezentované odľahčené, ma dokázal vždy vrátiť na cestu a sledovať s chuťou a s určitou zvedavosťou nevšedný príbeh o všedných problémoch. Vždy keď vidím niečo takého, musím uznanlivo krútiť hlavou, lebo podať divákovi svedectvo, ktoré vychádza s tak premysleného scenára a precíznej réžie je v určitom smere naozaj umenie. Všetká tá stratenosť, túžba po kontakte a emócií, túžba po šťastí, ktoré hatí smútok a nedôstojné podmienky sa tu skĺbia v premyslenej symfónií obrazov a znakov, ktoré tomu kto je pozorný dokážu odhaliť svoje čaro. Pre iných to bude neznesiteľné a nezrozumiteľné.

Bolo toho jednoducho moc. Tam, kde sa predošlé dva diely dali ešte ako tak zniesť, tak tento podkopáva nielen úmysel predošlých častí, ale aj celkovú rodinnú zábavu do nestráviteľného, neefektného, na niečo sa neustále hrajúceho sa príbehu, ktorý je špičkou nevkusu a v prípade hereckých hviezd aj premárnených šancí. Kŕčovité, neprirodzené, efektmi podkopávané do najhlbších vôd podpriemeru. Naozaj neviem nájsť ani jedno označenie, ktoré by tento film spravilo znesiteľným. 3D je jediný prvok, ktorý funguje tak ako má. Všetky tie súčiastky a kričiace tváre detí, ktoré letia na obrazovku museli v kine spraviť poriadny rozruch, hlavne ak uvážime, že to bol po dlhom čase prvý celovečerný film robený pre 3D - čo je vlastne jediné jeho novátorstvo v rámci filmu ako takého. Ale zvoliť si za taký spôsob novátorstva práve Spy Kids, kde sa s hlavných hrdinov stali len prehrávajúce variácie kedysi celkom roztomilých hrdinov. Ďakujem pekne neprosím. Zvrhlosť dobrého vkusu ospravedlnená vetou - veď je to pre najmenších. A tomu akosi nemôžem, alebo nechcem uveriť.

Spy Kids 2 sa nesú v podobnom duchu ako prvý diel. Neprinášajú nič nové, nie sú zaujímavé ani svojim spracovaním ani svojim humorom - deti baví vymyslený svet, naivný humor a kvázi drsné hlášky krpcov ktorý bojujú proti zlu a dospelých drobné roličky známych tvári, ktoré podávajú veľmi nepresvedčivé výkony. Rodriquez je jednoducho všestranný. Ak svojich hrdinov nenecháva zabíjať a konzumovať rôzne časti ľudského tela, je plný veselosti, všakovakých neforemných prístrojov a detskej naivnosti. A určitým spôsobom to aj funguje. Mne sa to ako decku páčilo a užíval som si to. Aj keď už vtedy sa mi páčil prvý diel viacej ako diel druhý. Z odstupom času ale musím povedať, že je to jeden z tých filmov, ktoré svoj účel splnia - decká sa budú baviť a učiť o nejakých základných hodnotách - aj keď tie by mohli byť podané aj zaujímavejším a pútavejším spôsobom. Dospelý to pretrpia bez väčšej ujmy. Príde mi to od Rodriqueza ako darček na narodeniny pre svoje deti.

Ale koniec koncov prečo nie? Spielberg sa po dlhom čase pustil do dvojice projektov, ktoré si vyžadovali jeho meno pod titulkou réžia. Tintin bol skvelou dobrodružnou jazdou, ktorá posunula rovinu animácie o krok dopredu a War Horse je príjemnou vojnovou rozprávkou o priateľstve, odvahe a dobrých ľuďoch, uväznených vo vojnových hrôzach. Starý spoľahlivý tým - Spielberg, Williams, Kaminski - vytvorili v prostredí Veľkej Británie neuveriteľne silný a pritom príjemný a nenudiaci príbeh, ktorý je svojim spôsobom okorenení trochou sentimentu, ale v konečnom dôsledku ponúka presne to, čo nám v trailery sľuboval. Vyvaruje sa emocionálnemu vydieraniu aj keď v niektorých miestach úmyselne tlačí na pilu aby v nás prebudil emócie. Výsledný dojem je viac ako uspokojivý. Jednak som vôbec netušil nič o samotnom príbehu a upútavka mi prinášala len akési fragmenty, takže keď sa film zvrtol na road movie po vojnových hrôzach, uznanlivo som prikyvoval a užíval si každý jeden záber, s ktorého okrem pôsobivej kompozície sršala aj láska k filmu. Aj keď sa nejedná o filmový vrchol,rozhodne sa jedná o veľmi výrazný a silný film, ktorý potvrdzuje čaro príbehov, ktoré nás naučil mať rád práve Steven Spielberg. Cameá zvučných mien sú potom už len akousi čerešničkou na torte. A pred koníkom skladám klobúk rovnako ako pred psíkom v Artistovi.