mm13

V rámci TV ponuky, na hnusné víkendové poludnie, kedy sa vám nechce ani prd tak akurát. Bez hlbších postrehov, ale tiež bez prílišných zjednodušení, občas humorné, občas trochu dramatické. A super tam varili. Obed sa potom vyvinul trochu pestrejším smerom, než bolo pôvodne naplánované (za čo je tá tretia hviezdička)..

Výborná komédia, ktorá napriek námetu vôbec nie je "crazy", v závere si dokonca dovolí preladiť na (večne aktuálnu) politickú tému a urobí to tak vkusne, až si myslíte, že k tomu celý predošlý dej smeroval... nesmeroval, iba tam vyústil, žiadne posolstvá tu nie sú potrebné, stačí, že sa zápletka nevytratila do prázdna, ako to už v podobných prípadoch býva zvykom. Ďaleko najoslovujúcejšie je beztak to, že keby som ja so svojimi parťákmi takto "podnikal", vyzeralo by to (hlavne vo chvíľach voľna) veľmi podobne... také je to v tejto rovine uveriteľné a práve preto natoľko zábavné, vybavené toľkými čarovnými momentami, až mi bolo ľúto, keď zrazu nabehli záverečné titulky. Mám rád humor postavený na silných charakteroch, briskných dialógoch a vzájomnej chémii a tu to funguje na plných sto percent!

Je mi ľúto, ale aj keď som na osem otázok z Mattyho komentára odpovedal kladne, nebavil som sa skoro vôbec. O nejakom dramatickom oblúku (či aspoň jeho náznaku) tu nemôže byť ani reči a jednotlivé "humorné" scénky... párkrát som sa uchechtol, teraz už ale ani neviem pri čom. Nestálo to za to!

Smrť, smrť, smrť, smrť, smrť. Smrť všadeprítomná, smrť tisícich podôb... a predsa vždy tá istá Smrť. Takéto rozjímanie plné poetiky, farieb a hudby, smutné i nadnášajúce zároveň, to si dám naozaj kedykoľvek. Opus magnum, zrodený v pokore a tichu, ktoré tejto téme prináležia.

Pekné, umiernené a zmierlivé... len škoda, že asi až príliš také. Ale natočené je to s citom a zmyslom pre detail, tu Kitano samozrejme nemá problém. Možno je to môj problém, že ma osudy týchto dvoch flákačov bez akéhokoľvek zázemia (žiadna rodina, žiadne priateľky... zámer? aký?) nestrhli tak, ako som u tohto režiséra zvyknutý.

Takeshi je nie len riadna držka, ale aj veľmi šikovná hlavička a vo svojom veľkom srdci si zo všetkého najradšej hýčka zmysel pre sebairóniu a zdravý sarkazmus. Čo sú kombinácie, ktoré práve v tomto filme využil nadmieru. Istý autorský zámer tu bol určite prítomný od prvej klapky, mnohé momenty pôsobia ale natoľko vzdušne, že ak nie sú plodom génia, tak musia byť výsledkom improvizácie, momentálneho podnetu. Pán tvorca sa pri nakrúcaní vyhral ako malé dieťa a to finálne objatie Kikudžira s Masaom bolo podľa mňa v tom istom momente rovnako vrúcnym objatím Takeshi Kitana a Yusuke Sekiguchiho. Bavil som sa a pookrel spolu s nimi. Skvelá parta!

To bolelo! ...a dlho bude. [100%]

Rád si príbehy dotváram a toto je ďalší typický francúzsky film, ktorý ponúka viac, než na prvý pohľad vidieť. Úsporný, ale intenzívny. Nejasný, ale presný. Vyrozprávaný priamo, ale fungujúci v hneď niekoľkých rovinách. Chladný na povrchu, rozbúrený pod ním. Z môjho pohľadu je to hlavne perfektne stvárnená postava charizmatického Yvesa Montanda, ktorá tento neľútostný príbeh posúva až kamsi k hraniciam antickej tragédie. Všetko smeruje práve k tomuto záhadnému charakteru, sústredí sa okolo neho a podnecuje diváka, aby sa v myšlienkach vracal k Voľbe zbraní ešte pekne dlhý čas po zhliadnutí. (zo žánrového hľadiska je to potom príjemné oživenie noir filmu, kedy sú jeho najtypickejšie znaky položené do úplne iného konceptu)

John Lennon v istom období stratil kontakt s realitou a tento vcelku objektívny dokument to iba potvrdzuje... no jo, no - sláva (slabé slovo, pokojne sa bavme o zboštení), drogy a láska (nebeská :-) tú schopnosť majú. Čo je škoda, s triezvejším pohľadom toho mohol dokázať určite viac, či už na poli hudby alebo v spoločenskom živote. Na jeho mieste by ale takto asi dopadol každý a mnohí ešte horšie. Buď ako buď - vždy ho budem mať radšej než suchára Póla Mekakiho...

Komédia zbavená (takmer) všetkých neduhov žánru (z pohľadu toho, kto komédie veľmi nemusí), až sa divím, že to bolo vtipné... vtipné, nie len zábavné. Pri tripe v Las Vegas som sa krútil na podlahe a ani mi to neprišlo mimo, práve naopak, sedelo to k obom postavám ako uliate, pomohlo mi priblížiť sa im. Nejaké tie samoúčelnosti vôbec aby jeden pohľadal, možno tých popkultúrnych odkazov nemuselo byť toľko. Na druhej strane dupľom oceňujem absenciu moralizovania, uveriteľnosť rozhodnutí a funkčnosť vedľajších postáv (nie len Las Vegas). Pekne uhnetené, budem sa k tomu vedieť aj vrátiť.