mm13

Odpad nedávam často (skoro vôbec nie) ale v tomto prípade skutočne netuším, čomu prideliť aspoň jedinú hviezdičku... Nápad je obyčajný, tie lepšie dielčie nápady nerozvinuté, zápletka triviálne vystavaná, herci neprirodzení (okrem Sossamon vlastne žiadni, Pink je vytuhnutá až to bolí), gradácia žiadna, napätie nulové, krvi len pár kvapiek a akože šokujúci záver je hlúposť. Celý film je hlúposť a ani nie dosť hlúpa, aby bola aspoň zábavná...

Pozor - nie je to horor, nie je to ani TROMA a vlastne ani komédia moc nie. Je to taký celkom príjemný úlet s niekoľkými muzikálovými číslami, na ktorom je jasne badať zárodky South Parku. Neviem, či by som mal z toho väčší pôžitok, keby som South Park nepoznal, alebo mi to málo čo dal, dal práve vďaka reminiscenciám na tento geniálny animák. Nie je to stupídne, ale dlho sa s tým nepárali.

Doedato sa iba rozvičoval... pred síce surovším, ale tiež len brakom.

!!! ---- SPOILER ---- !!! Cronenberg u mňa týmto bez výhrad zabodoval! Do vykryštalizovanej, komixovo čistej formy zabalil dokonalú spleť postáv a postojov. Nie, nepresunul sa do stredného prúdu, iba prestal riešiť svoj vzťah k nemu. A už vôbec nemožno hovoriť o tom, že by tento svoj posledný ponor uzavrel šťastným koncom. Eastern Promises nie sú o jednom zachránenom dieťati a keby aj, už od dávna predsa veľmi dobre vieme, že jedno zachránené dieťa ľudstvo (ani národ) nespasí. (A vôbec - čo tak si naplno uvedomiť, koho že je to vlastne dieťa... v modelovosti celého príbehu sa iste nejedná o okrajový moment.) Rovnako od nepamäti platia prípoviedky o príliš dlhom hľadení do priepasti, vytí s vlkmi a podobne... ja by som to tak ružovo teda nevidel a nemyslím si ani, že takéto opusy končia záverečnými titulkami. Pretrvávajú v každom, kto si z nich vedel načrieť, koho prestúpili, pripomínajú sa mu tŕpnutím vystrelujúcim až kdesi do končekov ohryzených prstov, zamestnávajú ho, pretvárajú... što next??

Séria dobre natočených symbolických výjavov bez pachu. Miera pôsobivosti je tu podmienená šírkou fantázie a skúsenosťami samotného diváka. Dá sa na tom uletieť, nedá sa tým ale nechať unášať a už vôbec sa niet pred čím brániť. Príliš disciplinované, málo živočíšne. (a táto babička prd vedela)

Bez tej extrémne tragickej zápletky z minulosti jednej postáv to nešlo? Tento (z môjho pohľadu) dosť lacný melodramatický efekt mi na chvíľu pokazil inak skvelý dojem. Na strane druhej je ale postava stvárnená Johnom Travoltom natoľko ikonická, že možno uvažovať, či nešlo o zámer vytvoriť protiváhu civilnej stránke príbehu... iba som si potom nie istý ako presne chcel takýto mix zafungovať a či vôbec zafungoval. Našťastie sa ale jedná o ďaleko menší prešľap, než akým bolo napríklad finále v Little Children (2006)... Zakopli, nespadli - môže byť!

"ptákovina"

Autenticita v službách estetiky alebo naopak? Čo čomu slúži viac - príbeh atmosfére alebo atmosféra príbehu? Ktorá z troch (štyroch) hlavných postáv je hlavnejšia? Poctivá rekonštrukcia alebo prvý krok na ceste k vytvoreniu mýtu o jednom nevyriešenom prípade? Premyslená reflexia alebo šťastná náhoda? A tie vraždy, neokázalé a silne štylizované zároveň! Najlepší David Fincher (nie nutne aj jeho najlepší film - Fight Club mi je výpoveďou bližší a Se7en je PRVÝ).

Utopené vo vlastnom psychu... ale psycho riadne!

Páčila sa mi priamočiarosť. Žiadne kudrlinky pri predstavovaní postáv, žiadne kľučky v deji. Dobrodinec Frank Lucas krája "krocana", zatiaľ čo v špinavej kúpelni zdochýňa ľudská troska, predávkovaná jeho úžasnou značkou! Richie Roberts je celý v sračkách, že mu súd nenechá syna, ale okrem fanatického naháňania zločincov a prísne stráženej vlastnej bezúhonnosti, stíha už iba tak akurát pretiahnuť každú, hoci len jemne pootvorenú pičku, čo okolo neho prejde. Škoda tej doslovnosti v súdnej sieni pri poslednom pojednávaní s jeho ex-manželkou... a tiež škoda (prekvapujúce ak nie rovno šokujúce!) chabej atmosféry (David Fincher porazil Ridleyho Scotta na celej čiare!!?) a najmä nevýraznej predstaviteľky manželky Franka Lucasa. V rámci celého príbehu a vlastne aj nosnej zápletky hrá ich vzťah extrémne dôležitú úlohu, neveril som však jeho hĺbke ani na chvíľu. Hrali to na mňa ako na diváka až tak nepekne, že mám pocit, že to na mňa hrali tiež všetci ostatní. Hrali, že točia kolosálnu klasickú gangsterku s moderným duchom, stvorili však len jej odraz. Nestrhlo ma to a také ja v milovanom žánri neodpúšťam.