mm13

Obávam sa, že jediným kladom tohto snímku je jeho nepredvídateľnosť, ktorú si udržuje až do samotného, možno ale predsa len už trošku nadsadeného finále. Čo síce nie je málo, ale mať to tak disciplinovanejšieho scenáristu, premýšľavejšieho režiséra a výraznejšieho hlavného predstaviteľa (Hurt valcuje Costnera na celej čiare), výsledok by bol neporovnateľne pamätnejší. A Demi Moore? ...vyzerala nad očakávania dobre a teda neprekážala.

POEZJA!

Pri Aute zabijákovi sú tri* mierne nadhodnotené (respect!), tu naopak pri tých istých troch* mierne uberám. Pretože v kontexte Grindhouse projektu ako celku, je (nečakane) tento kúsok zábavnejší a (ešte nečakanejšie) vo svojej bezstarostnosti príťažlivejší, než Tarantinov pokus o ani vlastne neviem čo... Akoby (inak iba mierne nadpriemerný a Tarantinovmu géniu sa ani nepribližujúci) Rodriguez práve tu objavil "to svoje" a zároveň (mimovoľne?) svojmu filmársky talentovanejšiemu kamarátovi vykričal nádherné, skoro až "ušľachtilé" FUCK OFF! Keď béčko, tak béčko a bez pseudointelektuálskych intertextových vsuviek (a s - opäť - nečakane uspokojujúcim koncom k tomu). Ano - FUCK OFF AND HAVE FUN... bloody tons of it! :-D

Odpad nedávam často (skoro vôbec nie) ale v tomto prípade skutočne netuším, čomu prideliť aspoň jedinú hviezdičku... Nápad je obyčajný, tie lepšie dielčie nápady nerozvinuté, zápletka triviálne vystavaná, herci neprirodzení (okrem Sossamon vlastne žiadni, Pink je vytuhnutá až to bolí), gradácia žiadna, napätie nulové, krvi len pár kvapiek a akože šokujúci záver je hlúposť. Celý film je hlúposť a ani nie dosť hlúpa, aby bola aspoň zábavná...

Pozor - nie je to horor, nie je to ani TROMA a vlastne ani komédia moc nie. Je to taký celkom príjemný úlet s niekoľkými muzikálovými číslami, na ktorom je jasne badať zárodky South Parku. Neviem, či by som mal z toho väčší pôžitok, keby som South Park nepoznal, alebo mi to málo čo dal, dal práve vďaka reminiscenciám na tento geniálny animák. Nie je to stupídne, ale dlho sa s tým nepárali.

Doedato sa iba rozvičoval... pred síce surovším, ale tiež len brakom.

!!! ---- SPOILER ---- !!! Cronenberg u mňa týmto bez výhrad zabodoval! Do vykryštalizovanej, komixovo čistej formy zabalil dokonalú spleť postáv a postojov. Nie, nepresunul sa do stredného prúdu, iba prestal riešiť svoj vzťah k nemu. A už vôbec nemožno hovoriť o tom, že by tento svoj posledný ponor uzavrel šťastným koncom. Eastern Promises nie sú o jednom zachránenom dieťati a keby aj, už od dávna predsa veľmi dobre vieme, že jedno zachránené dieťa ľudstvo (ani národ) nespasí. (A vôbec - čo tak si naplno uvedomiť, koho že je to vlastne dieťa... v modelovosti celého príbehu sa iste nejedná o okrajový moment.) Rovnako od nepamäti platia prípoviedky o príliš dlhom hľadení do priepasti, vytí s vlkmi a podobne... ja by som to tak ružovo teda nevidel a nemyslím si ani, že takéto opusy končia záverečnými titulkami. Pretrvávajú v každom, kto si z nich vedel načrieť, koho prestúpili, pripomínajú sa mu tŕpnutím vystrelujúcim až kdesi do končekov ohryzených prstov, zamestnávajú ho, pretvárajú... što next??

Séria dobre natočených symbolických výjavov bez pachu. Miera pôsobivosti je tu podmienená šírkou fantázie a skúsenosťami samotného diváka. Dá sa na tom uletieť, nedá sa tým ale nechať unášať a už vôbec sa niet pred čím brániť. Príliš disciplinované, málo živočíšne. (a táto babička prd vedela)

Bez tej extrémne tragickej zápletky z minulosti jednej postáv to nešlo? Tento (z môjho pohľadu) dosť lacný melodramatický efekt mi na chvíľu pokazil inak skvelý dojem. Na strane druhej je ale postava stvárnená Johnom Travoltom natoľko ikonická, že možno uvažovať, či nešlo o zámer vytvoriť protiváhu civilnej stránke príbehu... iba som si potom nie istý ako presne chcel takýto mix zafungovať a či vôbec zafungoval. Našťastie sa ale jedná o ďaleko menší prešľap, než akým bolo napríklad finále v Little Children (2006)... Zakopli, nespadli - môže byť!

"ptákovina"