Circumscriptor

Najlepšie Kingove knihy sú podľa mňa bezvýnimky také, ktorých dej sa odohráva v realite totožnej s tou našou a v ktorej sa z ničoho nič vyskytne nejaká astrálno-fyzikálne-monštruózna fantasmagória. A to očividne platí aj na filmovom plátne. 11.22.63 pre mňa bolo obrovským filmovým prekvapením a doposiaľ asi najlepšie sfilmovanou kingovkou. Nuž, podobnou cestou v podobe kratšieho seriálu by sa mohli vydať aj tvorcovia filmu To, ale to by už asi nebolo tak komerčné, čo je veľká škoda

Ako asi pravdepodobná väčšina miestnych uživateľov, som si pred filmom pochopiteľne prečítal originálnu orwellovku. Čo sa týka mojej diváckej kritickosti, tak ani v prípade knihy a ani v prípade filmu by som nepovedal, že príbeh a dej je nejak extra záživný; aby som bol úprimný, tak k prečítaniu knihy ma priviedla akási spoločenská halucinácia pojednávajúca o tom, že na základe kolektívu, v ktorom sa pohybujem, sa jednoducho patrí vstrebať podobný štýl umenia. Musím však povedať, že toto dielo má veľmi nadčasové a poučné myšlienky a obzvlášť Orwell ich vedel naštylizovať do takej miery, aby na čitateľa nepôsobili ako príliš okaté klišé a zároveň aby ich posolstvo zostalo v plnej koncentrácií. No, neviem, či sa takáto kniha hodí na filmové spracovanie, ale každopádne je film 1984 spravený veľmi dôstojne a obzvlášť musím pochváliť herecký výkon Johna Hurta, ktorý mi celkovo príde ako všeobecne podceňovaný herec a jeho nemalá rola v tomto filme bola v jeho podaní zahraná naozaj bravúrne.

Raoul Duke: "Look, there's two women fucking a polar bear!" Dr. Gonzo: "Dont tell me those things, not now man..." Fear and Loathing in Las Vegas je neprekonateľným vrcholom autobiografického a magicky realistického filmu, ktorého dej sa odohráva v našej a nijak nevylepšenej realite. Je to priam oživnutý pohybujúci sa obraz Salvadora Dalího vychrstnutý do 70. rokov, ktorého nepredvítateľný pohyb a reakcie sú nasnímané na kameru so špeciálnym filtrom určeným pre úpravu obrazu do vízie masívneho psychedelicko-alkoholovo-kokaínového delíria. Nuž, Terry Gilliam opäť nesklamal, Johnny Depp sa ukázal v novom a doteraz nepoznanom svetle (môžem s čistým srdcom dokonca povedať, že je to najlepšia Deppova rola) a osobne oceňujem perfektný soundtrack; obzvlášť účinkovanie mojich srdcoviek od Youngbloods, Jefferson Airplane a Buffalo Springfielda. Je to proste film, ktorý sa pohybuje až za hranice časopriestoru. Rozhodne ho treba povinne zhliadnuť a poriadne precítiť.

Stranger Things mi v mnohom nostalgicky pripomenuli moje ranné detstvo, kedy som sentimentálne uvažoval nad archaickým obdobím osemdesiatych rokov nad knihami, či skôr kinematografickými napodobeninami kníh Stephena Kinga. Seriál má fakt veľmi krásne mysterióznu kingovskú atmosféru a aj keď je to tak trochu klišé, tak sa vďaka dejovej gradácií, správne dávkovanému napätiu a nepredvítateľnosti, pozerá naozaj výborne. No čo, už len dúfať, že sa seriál postupom času neskomercializuje a nové diely nebudú len recyklovaný odpad počiatočne vylúčených nápadov.

BoJack Horseman je pre mňa vrcholovo surreálna prazvláštnosť, ktorej cynizmu a svojskému štýlu tragikomického formovania prázdnych a zbytočných zápletiek buď pochopíte a zamilujete si ju, alebo vás proste rýchlo a jednoducho unudí a prestane baviť. Sám za seba môžem povedať, že si ma seriál neuveriteľne získal a s najvyššou pravdepodobnosťou ho môžem úplne kľudne pridať to trojky najlepších animovaných seriálov, aké kedy boli vytvorené. Aj keď je oficiálne považovaný za komédiu, tak tragická stránka nad tou komediálnou rozhodne prevažuje a v niektorých epizódach dokonca až dramaticky graduje (takmer polhodinová minutáž je na animovanú blbinu predsa len trochu dosť). V BoJackovi je napriek jeho animovanosti a aj napriek faktu, že polovicu postáv tvoria infantilní antropomorfistickí degeneráti, omnoho viac vážnych a dramatických prvkov, než vo väčšine seriálov, ktoré nám môže svetová kinematografia ponúknuť. Ak chcete zhliadnuť tento seriál, tak rozhodne dopredu počítajte s tým, že sa určite nedá využiť na vyplnenie času pri osamotenej štvrtkovej večeri po dlhom vyčerpávajúcom dni niekde vo vašej obývačke (nefunguje tu to, čo pri všetkých animovaných sitcomoch); je to miestami neuveriteľne zložité, postavy sú prepracované a dávky humoru sú tu založené prevážne na vyzdvihovaní nihilizmu a poukazovaní na zbytočnosť akejkoľvek ľudskej emocionality, čo aspoň u mňa vyvoláva ľahkú dávku optimizmu v očakávaní, že prostredie, v ktorom žijem, mám zdokumentované určite lepšie, než väčšina seriálových postáv (dokonca som aj počul, že sledovanie BoJacka pomohlo niektorým ľuďom zvládať ich depresie). Nuž, čo už. Ľahko sa to rozhodne opísať nedá; treba to len vidieť.

Tento film je pre mňa asi najpríjemnejším kinematografickým prekvapením vôbec. Vo všetkých ohľadoch režisérsku náturu Tima Burtona neuznávam a extrémne pohŕdam jeho fantasmagorickými paralelnými svetmi (asi proste len nie som typ diváka, ktorý by to dokázal oceniť) a o to viac som sa Veľkej ryby ako filmu extrémne bál. V chaotickej, zmätenej a roztržitej prvej polovici filmu sa rozumne striedala práve tá burtovská fantasmagória s racionálnym vyobrazením reality a približne v druhej polovici do seba začal všetok filmový realizmus i surrealizmus krásne zapadať - ako odporcu burtonovských spôsobov ma extrémne potešilo, že práve tá spomínaná "fantasmagória" slúži len ako grafické vyobrazenie rozprávačského preháňania a expresivity príbehov, ktoré vo filme odzneli. Ku koncu už len moje zmätené ja našlo vo všetkom tomto víre fluidných, nestálych a metaforických obrazov i myšlienok istý vzorec, ktorý vo mne spolu s extrémne silným záverom zanechal skutočne veľké emócie. Jednoducho nádherný film, ktorého myšlienkový presah dávno prekročil hranice bežného filmu a z ktorého dojem samozrejme ešte viac umocňuje skvelá hudba Dannyho Elfmana.

Barbar Conan je pre mňa podobným filmovým prekvapením, ako Drsný Harry. Divák jednoducho čaká, že film bude preplácanou klišéovitou sračkou s absenciou hlbšej myšlienky, či originálnej atmosféry a hlavný protagonista si bude zakladať na svojom osobnostnom kulte hrajúc si na nezničiteľného poloboha. Nuž, výsledok ma ale v oboch prípadoch poriadne vyviedol z omylu. Schwarzenegger v priebehu celkovej stopáže na svojom kulte trpezlivo a poctivo pracuje (avšak v rámci slušnosti má jeho výnimočnosť určité hranice) a herecké stvárnenia ostatnýc h postáv v podobe entít s výsostne zrúdnymi ksichtmi rozhodne nezaostávajú. Výprava, kulisy, či fantastický soundtrack Basila Poledourisa vo všetkých ohľadoch prekonali aj divácky omnoho úspešnejších Dobyvateľov stratenej archy a Star Wars a práve preto je pre mňa v konečnom dôsledku Barbar Conan nesmierne podceňovaným filmom, ktorého posolstvo i technické spracovanie jednoznačne predčilo dobu (konečný úspech zožala bohužiaľ konkurencia od Spielberga, či Georgea Lucasa).

Nuž, niečo takéto sa extrémne ťažko komentuje. Pulp Fiction je jednoducho absolútna žánrová elita, ktorá je vo všetkých ohľadoch dokonalá a za žiadnych okolností už nemôže byť lepšia. Reservoir Dogs boli robení o niečo viac mainstreamovo a hollywoodsky (nie, že by som ich mal kvôli tomu menej rád) a Pulp Fiction je jednoznačne kapitola sama o sebe - iracionálne rozčlenený dej, v ktorom sa striedajú tie najväčšie filmové klišé s absolútne nezmyselnými a chaotickými vsuvkami a hláškami, na ktoré sa nikdy nezabúda. Bohužiaľ môžem o tomto filme povedať len veľmi málo konštruktívnych slov, no o to silnejší je môj divácky zážitok z neho - nebudem kecať filozofické sračky, keď je film aj tak absolútne bez posolstva; treba ho jednoducho vidieť a mentálne absorbovať všetko to divácky lahodné svinstvo, ktoré Vám ponúkne 😉.

"$14,379." - "How can that be?" - "You want an itemized account? You took out two front doors, one front window, 12 feet of counter. Plus damages to the stock, plus one city vehicle totaled. Not to mention three hostages in the hospital, all of whom will probably sue the city." - "For what?" - "Excessive use of force. For your information, Callahan, the minority community has just about had it with this kind of police work." - "By the "minority community", I suppose you're talking about the hoods." Nuž, Enforcer je o niečo viac klišéovitý a sedemdesiatkovitý diel série, ale našťastie si stále v mnohých ohľadoch udržuje svoju počiatočnú úroveň. Tento film je zo všetkých asi najviac bohatý na trefné hlášky a obzvlášť Clintove argumentačné sólo o "štýlovom" feminizme a egalitarizme bolo veľmi príjemnou pasážou.

"A man's got to know his limitations..." Veľmi dôstojné pokračovanie legendárnej jednotky, ktoré by sa mu takmer vyrovnalo, ale akosi nemá nejaké to fluidum navyše. Magnum Force je film extrémne napínavý, obsahuje slušné dejové zvraty a možno si aj dovolím povedať, že oproti Drsnému Harrymu je toto dielo aj viac prepracované na báze obsahu. Ale, ako som už povedal; prvý diel mal v sebe určitý atmosférický prvok, ktorý ho robí jednoznačne najlepším dielom série.