Circumscriptor

"Choose Life. Choose a job. Choose a career. Choose a family. Choose a fucking big television, choose washing machines, cars, compact disc players and electrical tin openers. Choose good health, low cholesterol, and dental insurance. Choose fixed interest mortgage repayments. Choose a starter home. Choose your friends. Choose leisurewear and matching luggage. Choose a three-piece suit on hire purchase in a range of fucking fabrics. Choose DIY and wondering who the fuck you are on Sunday morning. Choose sitting on that couch watching mind-numbing, spirit-crushing game shows, stuffing fucking junk food into your mouth. Choose rotting away at the end of it all, pissing your last in a miserable home, nothing more than an embarrassment to the selfish, fucked up brats you spawned to replace yourselves. Choose your future. Choose life... But why would I want to do a thing like that? I chose not to choose life. I chose somethin' else. And the reasons? There are no reasons. Who needs reasons when you've got heroin?..." Trainspotting je taký zlatý filmík. Minimalistická, transcendentná, lyricko-epická a jemne artová nakladačka bez akéhokoľvek zmysluplného deja v geniálnej réžii Dannyho Boylea, s brilantne chaotickou kamerou, fantastickým ozvučením od Iggyho Popa, Loua Reeda, Pulpu a Underworldu a taktiež s úžasnými hereckými výkonmi. A really, nehodnotím to tak dobre preto, pretože by som si myslel, že sa to tak patrí. Tento film v sebe proste má neskutočné atmosférické prvky, ktoré lahodia mojej umeleckej duši a som neskutočne rád za spôsob, akým bol film spracovaný. Je to skrátka klasický britský kult vznášajúci sa na veľmi vysokej úrovni.

“Never, oh! never, nothing will die; The stream flows, The wind blows, The cloud fleets, The heart beats, Nothing will die.” Sloní muž nie je morbídny a nikde v ňom nevidím aspekty klasicky lynchovského vyžívania sa v nechutnostiach, utrpeniach a celkovo hrôzostrašných veciach, ako tu píšu niektorí. Je to krásne spracovaný životopisný film, ktorého výpovedná hodnota podľa mňa vôbec nie je nejako fajnšmekrovsky, či artfilm-fanúškovsky vymedzená - odporúčil by som ho každému z nás. Neskutočný herecký výkon Anthonyho Hopkinsa, neskutočné masky a neskutočným spôsobom spracovaný emotívny a dojímavý príbeh Johna Merricka. Nominácie na Oscara sú jednoznačne zaslúžené.

Veľmi výživný psychopaticko-schizofrenický nášup. Donnie Darko je neskutočne prekrásna a dúfam, že aj budúca kultová hypnotizujúca podivnosť. Oukej, uznávam, že film nie je po technickej stránke úplne dokonalý (obzvlášť záverečná scéna s leteckou turbínou prerážajúcou poschodia rodinného domu mi prišla trošku out of place, vzhľadom na slimačie tempo, ktorým letela), ale po stránke obsahovej je to pre mňa jeden z najzaujímavejších filmov, aké som kedy videl. Je to proste niečo tak veľmi jedinečné, silné a impozantné, že si to určite zaslúži aj nejakú hlbšiu pozornosť, než len námatkové zhliadnutie v štýle "odfajknem si ďalší film, ktorý som videl a je podľa kritikov celkom fajn".

“It’s a funny thing coming home. Nothing changes. Everything looks the same, feels the same, even smells the same. You realize what’s changed, is you...” Fincher vo svojom úžasne deep filozofickom a umeleckom záchvate spolu s fantastickými hercami Bradom Pittom a Cate Blanchett v hlavných úlohách. Čo viac si priať k dokonalému artovému zážitku? Tento film je proste jeden veľký curious case od začiatku až do konca. Treba vidieť.

Ako spomenul kolega Cival: "...Zodiac rozhodně nepatří mezi deprese, které "osloví celou rodinu", tak jako Sedm, je to spíš film pro fajnšmekry, co si užijí fůzi sedmdesátkové fimařiny a "dnešní" mrazivé kriminálky...." Fincher tu v prvom rade ukázal svoj zmysel pre detail, čím môže pokojne strčiť do vrecka aj Jamesa Camerona a v kombinácií s brilantnými hereckými výkonmi, dokonale autentickou atmosférou a veľmi surovými zábermi (ktorým pridáva autenticitu perfektná CGI) vytvoril zo Zodiaca fantastické a prepracované umelecké dielo. Podľa mňa je veľká škoda, že vzhľadom na dosť dlhú prácu a energiu, ktorá bola do tohto filmu investovaná, je Zodiac celkovo dosť podceňovaný. Ale čo už narobíme, je to predsa len niečo pre fajnšmekrov, alebo jednoducho pre ľudí, ktorým proste daný typ filmu musí zadnúť.

The Mule je jednoducho krásny a oddychový (ale nie zas jednoduchý) filmík, v ktorom si môžeme užiť klasický nádych 70. rokov a majstrovsky starnúceho pána herca i režiséra v roli starého páprdu sadiaceho kvetinky a prevážajúceho drogy. Je vidieť, že Clint Eastwood si tu morálne a charakterovo oprášil svoje režisérke i herecké schopnosti z Gran Torina. Ale čo na tom, je nad slnko jasné, že mu to aj na staré kolená ešte stále veľmi úctyhodne šlape. A čo je hlavné, zvláda to bez toho, aby sa predal mainstreamovému publiku a upustil od svojej kinky eastwoodovskej úrovne.

Očakával som nejaký trápne vyhajpovaný teenagerovský seriál, ktorý zo zvedavosti zapnem a po nie príliš dlhej dobe ho zase vypnem s veľkým znechutím a krásnym pocitom satisfakcie poškrabkávajúcim moje ego v oblastiach, ktoré tvrdia, že sa v kinematografických kvalitách nemýlim. Avšak, nestalo sa. The End of the F***ing World je roztomilo-kuriózna morbídnosť, ktorá priam určuje niektorým potencionálnym budúcim seriálom úplne nový smer. Ja osobne mu musím dať jednoznačne 5 hviezdičiek - všetko tu krásne a symbioticky funguje a čo je hlavné; nestala sa z toho netflixovská komercia a tvorcovia seriál neuveriteľne elegantne a rozumne ukončili.

Sidney Lumet sa mi začína veľmi páčiť. Po zhliadnutí geniálneho Networku som mal tú česť konfrontovať sa práve s Dog Day Afternoon. Režisér však tento film poňal z úplne iného konca. Network je neuveriteľne oldschoolovito a staromódne natočený (či už sú to dlhé a dramatické shakespearovské dialógy, veľmi opatrná a elegantná kamera, či minimalistická práca so strihom), čo mimochodom vôbec nie je na škodu, zatiaľ čo v Dog Day Afternoon nám ponúkol neskutočne drsný a experimentálny pohľad na filmársky kumšt. Je potrebné si uvedomiť, že žiadna filmová hudba, improvizované dialógy a žiadne umelé osvetlenie boli obzvlášť v 70. rokoch obrovským kinematografickým zvratom; veľa filmov sa touto cestou nevydalo ani v súčasnosti, čo je úprimne veľká škoda. No a samozrejme nesmiem opomenúť ani brilantné herecké výkony. Aby bolo jasno, tak nemyslím len jeden z najlepších hereckých výkonov všetkých čias v podaní homosexuálneho Poliaka Ala Pacina, ale veľký dojem na mňa zanechal aj nezameniteľný Johna Cazale s vlasmi Panenky Márie a obočím Leonida Brežneva.

Network je jedna gargantuovská podivnosť. Snímok Sidneyho Lumeta nám do modernej doby chválabohu nedáva žiadne moralizujúce ponaučenie o tom, ako je naša spoločnosť zlá a zvrhlá (ako by to možno mnohí očakávali), ale extrémne groteskným a pornografickým spôsobom v nej zachytáva prvky akejsi ľahkovážnosti a všadeprítomného individuálneho morálneho relativizmu. Niečo v zmysle "niektorí z vás sú takí primitívni, že si to uvedomujú a nehodlajú s tým nič urobiť". Veľmi kurióznym faktom v prípade Networku môže byť to, že bol pôvodne vytvorený ako čiernohumorná sociálna satira, ale takto to pravdepodobne väčšina z nás skutočne nevníma a zhodne sa na tom, že je to veľmi vážny a znepokojujúci film.

Joker je definitívne filmom, ktorý mi ukázal alternatívnu divácku cestu. Som divákom, ktorému obzvlášť záleží na autenticite a z toho dôvodu som napr. celkom zanevrel na moderné akčné filmy a začal objavovať jemne uletené artoviny. Jeho hlavná postava, Arthur, je pre mňa spolu so Scorseseho Taxi Driverom takým osobným hrdinom môjho temného a psychopatického ja, ktorý sa rozhodol uskutočniť všetky tie veci, ktoré by som v hĺbke svojej duše chcel zrealizovať aj ja, ale nikdy som na ich spáchanie nemal odvahu (žiaden strach, myslím to veľmi abstraktne a všetkých Vás extrémne milujem). Táto krásna psychologická dráma zachytávajúca roztomilo-psychopatické vyčíňanie maniodepresívneho skrachovanca v majstrovskom podaní Joaquina Phoenixa je zatiaľ najväčším filmovým prekvapením (minimálne) roku 2019. V živote by som totiž nepovedal, že nejaký predpotopný komiksový film vo mne dokáže vzbudiť tak hlboké a pravé emócie - Joker je predsa len niečo, čo sa bežnému archetypu "komixu" dosť vymyká a svojou dejovou štylizáciou pripomínajúcou tvorbu Darrena Aronofskyho posúva svoje posolstvo niekam úplne inam, podobne, ako to urobil Alan Moore s komixom V for Vendetta. Lenže tam sa tvorcovia sfilmovanej verzie stále rozhodli držať takej tej klasickej komiksovskej prifarbenosti a uletenosti. Joker je od všetkých ostatných podobných filmov výnimočný práve tým, že je vo všetkých ohľadoch maximálne realistický, surový a divoký, ako akýsi prapredok kinematografického komixu, ktorý ešte nepodľahol primitívnym požiadavkam mainstreamovej subkultúry divákov bažiacich po plytkom príbehu a nášupe farebného CGI.