Circumscriptor

Ach jaj. Starý film nebol nutne nejako zlý, ale bol skôr slušným priemerom, ktorého ne-pozretie by ale asi nikoho obzvlášť veľmi neomrzelo. A ak sa niekto rozhodne nakrútiť remake, tak je z princípu očividné, že to bohvieako dobre vyzerať nebude. Noví Flatliners na začiatku prichádzajú s celkom novými myšlienkami, o niečo menej depresívnou a ubíjajúcou kamerou, na ktorú sa samozrejme viaže celá atmosféra a z toho dôvodu sa mi hneď zdali o niečo sympatickejší. Téma a hlavná myšlienka, ktorá bola pre film vybraná je z môjho pohľadu nesmierne komplikovaná a je celkom dosť ťažké ju rozuzliť do takej miery, aby sa z nej dalo dopracovať k rozumnému záveru. A to je presne ten bod, kde sa všetko kompletne hrúti. Ako rýchlo sa mi film zapáčil, tak tak sa mi aj znechutil. Z prvotne geniálnej myšlienky vznikne niečo, z čoho je cítiť hnusná lacnosť a ja ako divák sa cítim byť celkom dosť podvedený...

To už by som ani nebol ja, kebyže v nejakom komentári nespomeniem Harolda a Maude. Tieto dva filmy dohromady krásne tvoria nezameniteľnú atmosféru sedemdesiatych rokov, hoci každý reprezentuje celkom inú spoločensko-filozofickú sféru, a úžasne vykresľujú vtedajšiu kinematografickú neviazanosť a originálnosť. Je to vcelku kontroverzný film prichádzajúci s novými a kreatívnymi myšlienkami, ktoré však boli poňaté v originálnom štýle pána Kubricka; to jest staromódnym, ba až divadelne-inscenačným spôsobom. V tomto prípade to ale vôbec nie je na škodu, skôr naopak. Filmu dodáva jedinečnosť nie len zaujímavo štylizovaný dej, hudba, prehnane groteskné herecké výkony, ale ja osobne som si hlavne všimol pomerne dosť ojedinelú kameru, ktorá sa v niektorých pasážach správa takmer staticko, zatiaľčo v iných je obraz chaoticky rozstrasený a prestrihávaný (ale nie zas tak, aby to bolo neznesiteľné). Clockwork Orange je proste neznesiteľne kinky artový film, ktorý by podľa mňa mal priemerný filmový fanatik zhliadnuť minimálne raz a trochu hlbšie sa zamyslieť nad jeho skrytými myšlienkami a majstrovským neosymbolizmom pána režiséra.

Je to pomerne zvláštne, ale ako racionálne zmýšľajúci človek musím uznať, že vznik podobného seriálu ma na jednej strane ani veľmi neprekvapuje, ale moja optimistická stránka bohužiaľ očakávala, že primárna propaganda a indoktrinácia detí údajnou legitímnosťou štátneho monopolu začne aj skončí v sfére štátnych škôl. Ale nanešťastie, je tu štátna televízia. Nemám nič proti ideológiám, ktoré sú odlišné od tej, ktorú zastávam ja, ale ich výhody a opodstatnenia by mali byť vymedzené logickou argumentáciou a rozhodne by si takáto ideológia nemala prostredníctvom týchto argumentov odporovať sebe samej. Je pomerne ľahké kritizovať súkromný sektor pomocou média, ktoré je financované násilím vybratými zdrojmi a slúži ako tzv. vzdelávací prostriedok. Indoktrinovať detské publikum explicitnými kokotinami typu - mám plnú truhlicu bankoviek, nakoľko štát nejestvuje, neplatím dane a nemôžem si dovoliť súkromnú nemocnicu, je totálny vrchol politickej a kinematografickej žumpy, ktorý by mal byť v záujme zachovania všeobecného blaha a vyššieho výsostného dobra, raz a navždy zlikvidovaný vo víre dramatickej fyzickej agónie všetkých zaostalých tvorcov tejto odpornej žumpy, ktorá je nazvaná reláciou.

Americká krása. To je hneď po Haroldovi a Maude druhý najpozoruhodnejší film o živote, ktorý zmenil ten môj. Oproti Haroldovi a Maude je tu však filozofická otázka nášho bytia poňatá z opačného hľadiska (o šťastie počas existencie sa netreba starať, najpamätnejší moment nášho života je tesne pred smrťou), čo sa mi celkom nepáči, ale spracované je to pomerne slušne. Celý film je nabitý emóciami, z bravúrne zahratých postáv mám nepekne pohŕdavý a úzkostlivý pocit (ktorý ale nahradí povznášajúci záver) a je to vcelku jeden z mála filmov, ktorých vypudenie z hlavy je neskutočne obtiažne. Jedinou, ale neskutočne zásadnou muchou tohto filmu je to, že mne osobne sa zdá, že ten záhadný, nadprirodzený a všeobecne krásny záver jednoducho nepostačuje na to, aby mi nahradil tie nepekné chvíle plné depresie a nejasností, ktoré prináša zvyšok filmu. Ale to je každopádne len môj subjektívny názor, nakoľko takúto filmovú atmosféru neobľubujem. Nuž, Americká krása sa popisuje ťažko - treba ju jednoducho vidieť.

Zo začiatku som sa chcel nad Wind River zľutovať a udeliť jej 5 hviezdičiek, ale nebudem klamať sám seba. Počiatočná kamera, uchvacujúce zábery, zimná atmosféra svojou melanchóliou prevyšujúcou geniálne Fargo a konečne tak dlho očakávané reálne vyobrazené streľné zranenia bez prítomnosti niekoľko metrov striekajúcej počítačovej krvi, tomuto filmu neuveriteľne nahrávali a mal som pocit, že dokonalejšie to ani nemôže byť. Ale akonáhle som sa ako filmový krvofil uspokojil s reálnosťou streľných zranení, vtom prišla záverečná anatomicky zvrátená prestrelka a všetko mi to skazila. No dobre, to by sa aj dalo ospravedlniť, ale je tu ďalšie a ešte väčšie "ale". Celý film pôsobí nezávislo (podobne ako Fargo), zápletka je veľmi kreatívna, využívajú sa tu nové kamerové a "atmosférové" prvky, príjemne sa mi na to všetko pozerá a nakoniec je to zavŕšené neuveriteľne klišéovatým, typicky americkým záverom v zmysle "zlo bude vždy priamo potrestané dobrom". A to mi sem jednoducho nepasuje. Mne osobne by omnoho viac vyhovovalo, keby hlavný záporák pokojne zhynul sám od seba počas úteku. Nuž - sto ľudí, sto chutí. Wind River je určite nepochybne dobrým filmom, ale o to viac ma naštvalo, že túto jeho potencionálnu bezchybnosť kompletne zmršil stupídny záver.

Popravde, neviem kde začať. Iní uživatelia to tu nazývajú najlepším žraločím filmom od dôb Deep Blue Sea, ale z môjho pohľadu je Deep Blue Sea jedna veľká sračka. Takže môžem z čistým srdcom konštatovať, že tento film je rozhodne lepší, než tá sračka. Žraločí žáner sa od dôb Čeľustí výrazne neposunul (až na geniálny Útes smrti) a asi všetky súčasné filmy s touto tématikou sú založené na rovnako nezmyselných, cyklicky sa opakujúcich a biologicky paradoxných žraločích útokoch, napr. ako taký prihlúply Smrtiaci príliv. Na tomto snímku ma aspoň trochu oslovilo to, že je oproti zvyšnej skupine zvrhlostí "reálny". Film tvorí neuveriteľne úzkostná, temná, klaustrofobická a napínavá atmosféra, žraloky sú tu naanimované celkom skutočne a v niektorých momentoch ani nie je rozpoznateľné, že sú robené pomocou animácie CGI. Najviac ma však pozitívne prekvapil neočakávaný záver. Keď som už bol mierne zarmútený z klišéovského happy-endu, ktorý mi do schémy celku veľmi nezapadal, tak v tom prišla dejovo tvrdá rana a pre mňa osobne najväčší filmový zvrat v dejinách hororového filmu založeného na sile prírody (nechcem spoilerovať, takže - kto videl, pochopí). A to je asi všetko.

Nemôžem povedať, že starý Blade Runner bol evidentne zlý film, ale mne osobne prišiel celkom priemerný a ničím si ma nezískal. Takéto filmy mávajú (alebo by aspoň mali mať) nesympatickú a klaustrofobickú atmosféru, z ktorej je skrátka divákovi tak príjemným spôsobom zle, že sa mu konečná podoba nakoniec zapáči. Starý film takýto prvok úplne postrádal a z pekne zlej atmosféry zostala len škaredá zlá atmosféra, no v tomto prequeli to tvorcovia s veľkou vervou chytili za ten správny koniec. Je to jeden z mála súčasných snímkov, ktorého kvalitu netvorí dej, ale práve atmosféra, kamera a prapodivná hudba, ktorá svojou účasťou graduje divákove pocity z jednotlivých scén. Starý film spôsobil u publika určite väčší ošiaľ, nakoľko dnes nie sú filmové triky ničím výnimočným a divák musí byť na takýto typ filmu dostatočne pripravený, lebo inak radšej odíde z kina celý zmätený, než aby tam mal zostať čo i len o minútu dlhšie (podobne ako pri Pulp Fiction). Nebudem ale klamať, keď poviem, že moje pocity z tohto snímku sú dosť podobné. Film mi naskytol obrovskú porciu rôzne diferencovaných pohľadov na svet; názorov na film samotný, na charaktery postáv a pod., takže z toho všetkého mám po jeho zhliadnutí v hlave jeden obrovský cyberpunk guláš. A práve pre toto sa mi nový Blade Runner páči - dokáže mi veľmi priaznivo a produktívne zamestnať myseľ. Nuž, ako túto obrovskú porciu filozofických myšlienok zhrniem do jednej vety? Blade Runner 2049 je bez pochyby jedno z najlepších filmových spracovaní nadväzujúcich na filmy 20. storočia a rozhodne jedno z najlepších sci-fi toho dvadsiatehoprvého. Toť vše.

Trochu som sa obával, že Zlatý kruh bude obyčajnou recykláciou prvého dielu, čoho som sa aj dočkal, ale recyklácia tu prebehla takým spôsobom, že som ju ani len nestačil zaregistrovať. Na prvý diel to jednoducho nemá - Samuel L. Jackson je ako záporák bezkonkurenčný a taktiež nič neprekoná záverečnú scénu s vybuchujúcimi hlavami. Dvojka je jednoducho film, ktorý si zakladá hlavne na efektoch, ktoré nie je ťažké inovovať a rozvinúť v nich nové originálne prvky (ale čo by človek čakal od štandardnej komiksovky). Najviac ma tu však rozhorčila príšerne lacná, neoriginálna a hlúpa zápletka, na margo ktorej je jediným cieľom najväčšieho drogového dílera na Zemi legalizácia drog. Takto môže zmýšľať jedine človek s explicitnou zaostalosťou mentálnej subnormy, alebo prípadne jedinec, ktorý si chce globálne znížiť príjem kapitálu. Ale čo už, túto ľavičiarsku masáž mozgov som ochotný Vaughnovi odpustiť skrz účasť Eltona Johna. Veľmi totiž dúfam, že sa objaví aj v treťom dieli.

Na tento film som sa chystal pomerne dlho, ale pritom som vôbec nevedel, čo od neho mám očakávať. Nech je literárne dielo akokoľvek kvalitné, tak to nič nemení na fakte, že niektoré literárne diela jednoducho nemajú ten dar na to, aby sa ich dejová línia vynímala aj v kinematografickej sfére s obdobným úspechom. Presne toto je aj prípad Snehuliaka. Film je schematicky spracovaný pomerne dobre a úvodný výjav zasneženej pustatiny s excelujúcim obydlím na samote v kombinácií s citovým vydieraním neplnoletého evokuje solidnú náladu a mne osobne táto scéna pripomenula krásne časy pri sledovaní Farga. A ako to rýchlo začalo, tak rýchlo to aj skončilo. Atmosféra bez akýchkoľvek hlbších zápletiek a dejových zvratov je to jediné, na čom si film zakladá - v knihe to možno funguje, ale na plátne ani náhodou. Ďalšou skutočnosťou je to, že hlavnú úlohu tam nehrá pán Fassbender, ale samotná nórska príroda, čo by padlo vhod akurát v nejakom dokumentárnom snímku, alebo ešte v prípade, že by sa filmu ujal nejaký skúsenejší režisér. Alfredson sa ale v tomto prípade nevie rozhodnúť, ktorou cestou sa vydať. Monumentálny záber s neskutočnou psychadelickou hudbou je kombinovaný existenciálnym kamerovým blúznením a zavŕšený lacným počítačovým trikom. Môj názor na Snehuliaka je v skratke taký, že ide o zaujímavý kinematografický pokus, ktorý stojí za pozretie, ale z môjho subjektívneho pohľadu nevyšiel ani podľa predstáv samotného režiséra.

Rick a Morty je pre mňa osobne niečo nadpozemské. Niečo, čoho výpovedná hodnota nadobúda interuniverzálnych výšin a čoho kvalita presahuje rýchlosť tachyónov. Tento seriál ale nie je len obrovská porcia zábavy a mne nebezpečne blízkeho humoru, ale je taktiež plný neuveriteľne komplikovaných zvráteností, filozoficky náročných a nezodpovedaných otázok, alternatívnych teórií, nad ktorými dokážete premýšľať celé dni. Dokonca aj jednotlivé hlasy postáv sú vytvorené tak, aby sa pomocou nich tvoril charakter okolitej atmosféry - origálne znenie je originálne znenie, ale dabing Jozefa Cardu je neskutočný a na 99 % pripomína originál. Je extrémne ťažké nájsť v tomto seriáli čo i len najmenšiu chybičku, o čom som sa snažil tak veľmi ako George Carlin o vieru v Boha, ale nech sa snažím ako sa snažím, koncovým produktom mojej snahy je len fakt potvrdzujúci teóriu, prostredníctvom ktorej je Rick a Morty doposiaľ jeden z najlepších animovaných seriálov súčasnosti.