Circumscriptor

Fargo. To je jedna nádherná kapitola sama o sebe. Atmosféra, kamera zaberajúca všetky možné detaily, úžasná hudba Cartera Burwella a obrovské množstvo skrytých dejovo-vizuálnych elementov, ktoré sa nedajú ani len popísať. Takto podivný film sa v živote len tak bežne nevidí (podivný samozrejme v dobrom slova zmysle) a jeho sledovanie je naozaj nevšedným zážitkom. K dejovej surrealistickosti prispieva hlavne Steve Buscemi, na ktorého mieste si neviem nikoho iného predstaviť, ale celková súhra a úloha všetkých filmových charakterov tu vytvára priam "chémiu" psychologickej mozaiky, ktorá sa taktiež nevidí v bežnom normie kinematografickom počine. Zmesica všetkých možných aj nemožných filmových žánrov vyhotovená v chladnom zasneženom prostredí s ilúziou horizontu a obrovským množstvom bizarných výjavov pre diváka pripraví neuveriteľne mrazivú a úzkostlivú atmosféru, ktorá vrcholí krásne dramatickým rozomletím Stevea Buscemiho v drtičke na drevo. Čo viac si priať?

Či chcem, alebo nie, tak tento film som jednoducho videl a nič s tým nespravím. Za ideologicko-filozofickú mašinériu Carla Sagana, ako otca modernej astronómie či astrofyziky, som nesmierne vďačný. V jeho šľapajách sa poberal aj môj obľúbenec Neil deGrasse Tyson. V poslednej dobe som mal čas prečítať si jeho nadmieru fantastickú knihu "Astrofyzika pre zaneprázdnených", kde bol Carl Sagan dosť často spomínaný. A teraz prejdem k filmu. Je mi paradoxne preveľmi ľúto, že pán Sagan napísal knihu, na ktorej motív je natočený Kontakt a ešte viac ma mrzí, že tento film mu bol venovaný. Roberta Zemeckisa mám ako režiséra rád a jeho počiny sú mi veľmi blízke, ale práve preto je pre mňa nepochopiteľné, prečo si vybral práve tento film. Je to síce plné rôznych špekulácií a po zhliadnutí vo vás budú filozofické úvahy víriť ešte dobre dlhú dobu, ale tok dejovej linky ma pravdupovediac vôbec neoslovil. To, že v súčasnom čase, v súčasnom priestore a v súčasnom univerzu intergalakticky cestujeme nadsveteľnou rýchlosťou sa mi zdá neuveriteľne zvrátené a pravdupovediac všetky dejové okolnosti okolo toho stoja za hrubé, tlsté, zatočené. A to ma mrzí. Natočené je to dobre, herecký ansámbel aký sa len tak nevidí, ale väčšina filmu postráda dušu a zo zostávajúceho "zmysluplného" materiálu by mohol natočiť nízkorozpočtový krátkometrážny film o "kontakte" naozaj ktokoľvek, vrátane mňa. Z úcty ku Carlovi Saganovi a okolnostiam jeho života bohužiaľ musím povedať, že som Kontakt videl veľmi nerád.

Už veľakrát som túto frázu použil, ale k tomuto filmu sa to hodí pravdepodobne najviac - toto ma dočista rozsekalo. A to som si myslel, že Pozemšťana už nič neprekoná. Podobne dojatý, plný emócií a rôznych prapodivných otázok som bol pri filme Harold a Maude, aj keď je z celkom inej kinematografickej sféry. Svet podľa Prota je naozaj neuveriteľne jednoduchý a napriek tomu filozofický film, ktorého posolstvo by sa dalo znekonečnonásobiť ako pri lete svetelnou rýchlosťou a stále by dosahovalo prvotnej úrovne (relativizovanie samotnej Einsteinovej teórie relativity - kto videl, pochopí). Vo všeobecnosti sa môj myšlienkový pochod ohľadom tohto filmu zhoduje s obsahom komentára kolegu Millera. Nemôžem sa zbaviť pocitu, že po zhliadnutí tohto filmu mi stále chýba nejaký hlbší podnet, ktorý by ale paradoxne narušil celý môj dojem z tohto celku. Tak sa teda v tom už nebudem rýpať a zmierim sa s tým, že film sám o sebe už dokonalejší nemôže byť. Musím povedať, že som za celú tú dobu pána Spaceyho trochu dosť podceňoval a práve rolou Prota sa vyšplhal na môj rebríček desiatich najobľúbenejších hercov. Samozrejme, nemôžem krivdiť ani Jeffovi Bridgesovi. Celkovo je vskutku pozoruhodné, ako takéto subtilné dejové okolnosti v podaní dvoch výborných hercov dokážu vytvoriť krásne dokonalý film.

Neil deGrasse Tyson je ako astrofyzik jeden veľký človek, ktorého filozofia je mi neuveriteľne blízka; to však neplatí o politickej sfére jeho myslenia :)). Ako jeho fanúšik som si nemohol nechať újsť tento seriál a porozmýšľať nad množstvom otázok, ktoré mi ponúkol. Hneď v prvom dieli sa nachádza extrémne zaujímavá teória, ktorá akosi rozpútala moje astrofyzikálne zmýšľanie - je vesmírov viac (otázka č. 1)? V tomto dieli je náš vesmír graficky zobrazený ako hmotná guľa pohybujúca sa v mori ďalších hmotných gúľ - iných vesmírov. Ak je však more plné týchto vesmírov, ako je možné nazvať priestor medzi nimi (otázka č. 2)? V tomto priestore bez názvu vesmíry vzájomne interagujú - buď krachujú samostatne, alebo vznikajú vzájomným trieštením. A bol teda veľký tresk len nárazom dvoch vesmírov bez času a priestoru (otázka č. 3)? Tento seriálik skôr pokladá otázky, než dáva odpovede :))

Popravde som sa tohto filmu pomerne obával. Vedel som, že bude trochu výstredný a na základe úsudkov môjho okolia som čakal, že jeho celková výpovedná hodnota začne a aj skončí nádherne hypnotickou kamerou. Našťastie som sa mýlil. Dunkirk je jeden z mála vojnových filmov, z ktorých je cítiť vyobrazenie akejsi krásy vojny, ktorá je tu zachytená v celkom inom svetle, ako vo väčšine vojnových drám. Vo všeobecnosti sa mi filmy Christophera Nolana nejak výsostne nadpriemerné nezdajú, ale vzhľadom na jeho neveľký počet snímkov je nadpriemerné práve ich hodnotenie. Čím viac sa nad týmto Nolanovým dielom pozastavujem a premýšlam nad jednotlivými súvislosťami, tak tým viac chápem, ako veľmi je vojnovo-atypický. Pôjdem to teda rozvinúť. Okrem nádherne spravenej kamery je v Dunkirku pozoruhodný ešte jeden element - opakujúce sa dejové línie, ktoré sú snímané z celkom iného uhlu. Dalo by sa to rozložiť na tri zkladné príbehy, z ktorých každý sa odohráva jednotlivo na vode, na pláži a vo vzduchu, pričom jednotlivé prestrihy medzi nimi nejdú presne chronologicky za sebou. A takéto prvky vojnové drámy taktiež vo väčšine neobsahujú. Historické filmy sú rovnako známe svojou veľkou výpravnosťou a bohatou hudbou, ale tu to celé hudbu nejak postráda (vôbec to však nie je mínusom). Ak by sa použitá ostentomorfoidno-kakofonická symfónia dala nazvať hudbou, tak je to v skutočnosti len zmesica tykania hodín a hlučného rytmického basu, ktorý stále viac a viac graduje. Celkovo ma Dunkirk príjemne prekvapil či už po vizuálnej, alebo aj dejovej stránke a jeho zachytenie reality je miestami až desivé.

Komentár sa viaže na seriály "Little Britain, Little Britain USA a Come Fly with Me: "When people in Britain want to buy a pet, they go to a pet shop. If they want to buy a pet shop, they go to a pet shop shop. If they want to buy a pet shop shop, well, they're just being silly..." Little Britain na mňa zo začiatku pôsobila dosť bizarne, ba až odpudivo, ale čím viac som nad seriálom premýšľal, tak tým viac sa mi dostával pod kožu a na jednotlivých skečoch som začal byť závislý. Sú to trochu viac politicky nekorektní a o dosť vulgárnejší Monty Pythons plní úchylov, transsexuálov, "homosexualistov", falošných paraplegikov, morbídne obéznych položien a kadejakej inej hávede. Nie je to tak veľmi typický anglický humor, Little Britain je skôr vtipná svojou primitívnosťou. Skeče sa síce po dejovej stránke opakujú, ale čím ďalej, tým viac gradujú a nadobúdajú na zvrátenosti, čo diváka núti dopozerať seriál až do konca. Little Britain USA už bola o niečo rozvinutejšia, tvorcovia očivide nadobudli sebavedomia a nebáli sa použiť drsnejší humor (viď malá Allie Grace). A na záver tu máme Come Fly with Me. To bolo absolútne vyvrcholenie tejto britcomovskej ságy a mne osobne bolo parodovanie celej leteckej subkultúry veľmi blízke. Ani neviem, prečo mám túto množinu seriálov vlastne tak rád. Je to veľmi krátke, scenár by zvládlo napísať aj malé decko a humor je tu neskutočne stupídny, hrubý a detinský. Ale predsa len - pozeranie týchto kuriozít dokáže navodiť tak nádhernú atmosféru, aká sa dá veľmi ťažko opísať a jednoducho mám pocit, že tieto seriály si žijú vlastným životom a ich posolstvo nič nezastaví.

Komentár sa viaže na seriály "Little Britain, Little Britain USA a Come Fly with Me: "When people in Britain want to buy a pet, they go to a pet shop. If they want to buy a pet shop, they go to a pet shop shop. If they want to buy a pet shop shop, well, they're just being silly..." Little Britain na mňa zo začiatku pôsobila dosť bizarne, ba až odpudivo, ale čím viac som nad seriálom premýšľal, tak tým viac sa mi dostával pod kožu a na jednotlivých skečoch som začal byť závislý. Sú to trochu viac politicky nekorektní a o dosť vulgárnejší Monty Pythons plní úchylov, transsexuálov, "homosexualistov", falošných paraplegikov, morbídne obéznych položien a kadejakej inej hávede. Nie je to tak veľmi typický anglický humor, Little Britain je skôr vtipná svojou primitívnosťou. Skeče sa síce po dejovej stránke opakujú, ale čím ďalej, tým viac gradujú a nadobúdajú na zvrátenosti, čo diváka núti dopozerať seriál až do konca. Little Britain USA už bola o niečo rozvinutejšia, tvorcovia očivide nadobudli sebavedomia a nebáli sa použiť drsnejší humor (viď malá Allie Grace). A na záver tu máme Come Fly with Me. To bolo absolútne vyvrcholenie tejto britcomovskej ságy a mne osobne bolo parodovanie celej leteckej subkultúry veľmi blízke. Ani neviem, prečo mám túto množinu seriálov vlastne tak rád. Je to veľmi krátke, scenár by zvládlo napísať aj malé decko a humor je tu neskutočne stupídny, hrubý a detinský. Ale predsa len - pozeranie týchto kuriozít dokáže navodiť tak nádhernú atmosféru, aká sa dá veľmi ťažko opísať a jednoducho mám pocit, že tieto seriály si žijú vlastným životom a ich posolstvo nič nezastaví.

Neviem, čo ma viac serie. Či fakt, že som videl ten istý film, o ktorom všetci tak básnia, ale mne zobral skoro tri hodiny života; alebo poznanie, že aj Coppola sa môže predsa len niekedy utnúť a mysticky skurviť celý film; či možno moje označenie za nekultúrne hovädo. Prvá polovica filmu mala pravú nefalšovanú atmosféru vojny vo Vietname, fantastická scéna striedala fantastickú scénu a na 79. rok tu boli použité naozaj závideniahodné triky, ktoré pôsobili nadmieru autenticky. Ale to, čo príde potom som naozaj nečakal - akoby sa silou mocou dajaký jehovistický hajzel snažil skĺbiť dva úplne odlišné žánre do jedného super prapodivného celku, ktorého výpovedná hodnota je priamo úmerná zániku diverzných bublín v časopriestore. Všetky tie peniaze na pompéznu výpravu a efekty v prvej polovici by mohli byť podľa môjho vkusu vyhodené do rieky Mekong. Apokalypsa bola veľmi zákerná, lebo ak pozeráte nekvalitný a nudný film, tak to spoznáte už hneď nazačiatku, ale tu je to veľmi zavádzajúce. Prvú hodinu som dokonca zvažoval, či môže tento snímok konkurovať geniálnej Stoneovej Čate, ale aj bez tej druhej polovice Apokalypsy by to nebolo možné, keďže Čata bola výnimočná tým, že celý dej spolu s kamerou sa točil len okolo hlavných postáv a v prostredí, v ktorom sa nachádzali. Zatiaľčo toto bol úplne štandardný film. A tá druhá polovica filmu, no z toho som naozaj na sračky. Tá nezmyselná zápletka s Marlonom Brandom spolu s rozštvrtením zvieraťa bola maximálne dno a už som čakal, kedy z pralesa vybehne nejaký Béla Lugosi a všetkých tam zastrelí s Browningom M2. Neviem, koľký krát už opakujem, že ma to serie, ale je to naozaj veľká škoda, lebo na začiatku to vyzeralo naozaj dobre. A keď nad tým tak rozmýšľam, tak Apokalypsa je v podstate výnimočná, lebo väčšina podľa môjho názoru nepodarených filmov ma nudí, ale tento nie - tento ma nasral a unavil.

Poznáte taký ten pocit, ktorý na vás doľahne vždy, keď chcete objektívne okomentovať snímok, ktorý bol od hlavy po päty prešpikovaný neskutečne brilantne-originálnymi vymoženosťami a atmosférou, ktorá by sa dala považovať za vyšší astrálny prvok? Ak nie, tak si pozrite Čatu. Oliver Stone má na všeobecnú ekonomicko-politickú scénu veľmi chabý názor a je bezpochýb ostentomorfoidný socialista, ale v kinematografickej sfére je naozaj nadaný, rovnako ako ľavičiar Seth MacFarlane. Keď sa rozhodnem porovnávať Čatu s nejakým iným filmom o vojne vo Vietname, tak ako prvý mi príde na rozum Kubrickov skvost Full Metal Jacket. Bol to jednoznačne skvelý film, ale oproti Čate podľa mňa výrzane zaostáva, nakoľko je to len a len Čata, ktorá pojala Vietnamskú vojnu z o niečo temnejšieho konca, dej pôsobí autenticky a atmosféra v nej je priam nadpozemská a dokáže diváka vtiahnuť do deje a novodiť mu pocit, ako by sa skutočne nachádzal vo filmovom prostredí. Niektoré scény (viď prepadnutie vietnamskej dediny a týranie jej obyvateľov) boli naozaj odporné a tak to má byť. To jest dejová stránka. Čo sa týka tej vizuálnej, tak podľa mňa Čata asi tiež napreduje, keďže tu bolo použité omnoho reálnejšie množstvo umelej krvi, čo sa týka streľných zranení. Musím ale povedať, že jediné, čo by som filmu na triky vzhľadom na dobu vytkol, je trošku odfláknutá posledná bojová scéna, kde niektoré výbuchy pripomínali ohňostroje na Nový rok, ale inak si dali pomerne dosť záležať. Tento film zaobstaral Charliemu Sheenovi a Willemovi Dafoeovi životné role a ostatných hercov ani netreba hodnotiť, na to mal pán Stone nos odjakživa. Boli to ale ich najlepšie role a žiadne pozoruhodnejšie sa im však nenaskytli. Neviem, čo by som viac k Čate povedal - nie je film ako film a vždy keď si spomeniem na toto nádherné dielo, tak sa mi v hlave odohrajú prvotné tóny piesne Adagio for Strings.

Komentár sa viaže na seriály "Little Britain, Little Britain USA a Come Fly with Me: "When people in Britain want to buy a pet, they go to a pet shop. If they want to buy a pet shop, they go to a pet shop shop. If they want to buy a pet shop shop, well, they're just being silly..." Little Britain na mňa zo začiatku pôsobila dosť bizarne, ba až odpudivo, ale čím viac som nad seriálom premýšľal, tak tým viac sa mi dostával pod kožu a na jednotlivých skečoch som začal byť závislý. Sú to trochu viac politicky nekorektní a o dosť vulgárnejší Monty Pythons plní úchylov, transsexuálov, "homosexualistov", falošných paraplegikov, morbídne obéznych položien a kadejakej inej hávede. Nie je to tak veľmi typický anglický humor, Little Britain je skôr vtipná svojou primitívnosťou. Skeče sa síce po dejovej stránke opakujú, ale čím ďalej, tým viac gradujú a nadobúdajú na zvrátenosti, čo diváka núti dopozerať seriál až do konca. Little Britain USA už bola o niečo rozvinutejšia, tvorcovia očivide nadobudli sebavedomia a nebáli sa použiť drsnejší humor (viď malá Allie Grace). A na záver tu máme Come Fly with Me. To bolo absolútne vyvrcholenie tejto britcomovskej ságy a mne osobne bolo parodovanie celej leteckej subkultúry veľmi blízke. Ani neviem, prečo mám túto množinu seriálov vlastne tak rád. Je to veľmi krátke, scenár by zvládlo napísať aj malé decko a humor je tu neskutočne stupídny, hrubý a detinský. Ale predsa len - pozeranie týchto kuriozít dokáže navodiť tak nádhernú atmosféru, aká sa dá veľmi ťažko opísať a jednoducho mám pocit, že tieto seriály si žijú vlastným životom a ich posolstvo nič nezastaví.