Circumscriptor

S Tancom s vlkmi je to ako na horskej dráhe. V niektorých momentoch sa tento film správa nesmierne vyspelo a niekedy je zas neuveriteľne okato vyumelkovaný a plný normíkovských zápletiek a dejových "zvratov". Asi mi nejak utiekol point celého tohto kinematografického počinu, pretože inak si tie moje rozporuplné dojmy neviem vysvetliť. Nuž, čakal som od Costnera nejaký nesmierny záchvat geniality a dostal som iba príjemne a dojímavo natočenú ťažkú klišéovitú oldschoolovinu. Whatever, udeľujem slabšie štyri hviedzičky.

Celkom roztomilý netflixovský pokus o propagáciu psychedelickej fajnovosti, akurát popravde neviem, aký to vlastne celé malo účel. Jedna vec je, že by som si to skôr vedel predstaviť ako nejaký YouTubeovský seriál, kde by v každom videu preberali jednu celebritu a jej zážitky, pretože takto zmačkané do jedného celku to nedáva žiaden hlbší zmysel. Chcelo by to nejaké hlbšie vedecké komentáre a nie len smiešneho Nicka Offermana. Ňo a ďalšou vecou je, že nerozumiem, čo bolo cieľom tohto "dokumentu", pretože sú v ňom vyobrazení skutoční zodpovední psychonauti (ako napr. Sting), ktorí k celej veci pristupujú veľmi rozumne a sebareflexívne a na druhej strane v ňom môžeme vidieť vyjadrenia trosiek na spôsob Anthonyho Bourdaina, ktorí akurát tým rezervovanejším z nás vytvoria o užívateľoch psychedelík veľmi nepeknú predstavu. Nuž, čo už. Som síce rád, že som to videl, ale čakal som o dosť viac.

Kubrick je pán. Space Odyssey je neuveriteľne ohromný počin a cítim nesmiernu vďačnosť za to, že som mal tú česť ho zhliadnuť. Tento film je duchovným otcom všetkých moderných sci-fičiek (vrátane skutočne extrémne normie filmíkov aka CGI komiksových blbín, ktoré sa snažia tváriť transcendentne) a taktiež obsahuje enormné množstvo fantastických trikov, ktorými svoju dobu predbehol o celé desaťročia. Toto je samozrejme všetko pravda. Lenže Space Odyssey nemá v zásade so sci-fi, alebo s vesmírom nič spoločné. Možno maximálne tak prostredie deja, ale to je všetko. Tento film je v prvom rade nesmierne obsiahlou atmosféricko-psychedelickou náložou s tak silnými poetickými prvkami a existencionálnymi otázkami, že kľudne presahuje aj fetiše pána Tarkovského. Doteraz mi napríklad naskakuje husia koža zo spomienky na trippy scénku s blikajúcimi farbami vo vnútri mimozemského monolitu, ktorá je prestrihávaná kamerovo filtrovaným mrkaním hlavného protagonistu. Či už chcem, alebo nie, mňa osobne si tento masterpiece skrátka totálne získal a ani na okamih som nedokázal zo všetkého toho audiovizuálneho kumštu odrthnúť svoj zrak, či sluch.

"Oh, God!" Ňo, tak toto bol neskutočný mindfuck. Áno, moje kritické ja uznáva, že Gándhí je naozaj veľmi oldschoolovito a pompézne natočená pocta jednej úžasnej neštátnej autorite a popravde si množstvo vecičiek z filmu mohli tvorcovia odpustiť, aby konečný celok nepôsobil tak umelo a na spôsob divadelnej inscenácie. Ale keď som si nechal všetok ten filmový emocionálny vír prejsť hlavou, tak som sa jednoducho nemohol zbaviť obrovského kultúrneho nadšenia z toho, ako veľkolepé umelecké dielo moje divácke zmysly spracovali. Samozrejme, Ben Kingsley je tu nepochybne geniálny a vážne si cením, že z jeho postavy nutne nerobia akéhosi prevteleného mesiáša a snažia sa ho zachytiť v čo najrealistickejšom svetle. Ale Ben Kingsley nie je sám o sebe nič v porovnaní so všetkými detailíkmi a ohromnou výpravou, ktorá filmovú stopáž sprevádza. Napríklad takí producenti sa s masovými scénami vôbec nekašľali a do každého druhého záberu nadrbkajú tisíce ľudí, aby sa nepovedalo. Gándhí je skrátka tak neskutočne výpravný a obšírny film, že je proste veľmi náročné hľadať na ňom nejaké chyby. A ako bonus je tak krásne zostrihaný, že aj napriek trojhodinovej stopáži ma nenudil ani len na sekundu.

Herregud! Ďalší Tarkovského superfilozofický skvost, pri ktorom poriadne ani neviete, o čo všetko tam vlastne ide, ale jednoducho z toho nemôžete odrthnúť oči. Obeť je oproti Stalkerovi film, ktorý je svojou artovosťou posunutý ešte o úroveň vyššie a nie každému sa môže takýto kinematografický štýl celkom páčiť, čomu samozrejme rozumiem, ale vo mne zanechalo toto veľdielo veľmi silné dojmy. Film na mňa ako celok zapôsobil ako abstraktný výjav zo sna, alebo ako masívny psychedelický trip, v ktorom som sa neustále strácal, nerozumel som významu jeho audiovizuálov (ak tam teda nejaký význam bol) a neprestajne mi podvedome podsúval nejaké otázky. Tak teda, celé sledovanie som si vychutnal ako nejakú prapodivnú kľukatú jazdu na horskej dráhe, ktorú v žiadnom prípade neľutujem a ktorá dala môjmu kultúrnemu ja veľmi veľa.

"Remember. Just be here now..." Totálny audiovizuálny psychedelický masaker a za mňa najlepší animovaný seriál, aký kedy bol vytvorený. The Midnight Gospel absolútne rozflákal a zdevastoval animačne-obsahové prvky súčasných average seriálikov na Netflixe, ktoré sa snažia byť nezávislé a originálne, ale predsa len sú všetky tak trochu normie. Tento mimozemský výtvor podľa mňa taktiež ľavou zadnou navždy pochoval tisícky metrov pod zem aj samotného Ricka a Mortyho. Je to v princípe neskutočne prepracovaný animovaný podcast, pri ktorom je ideálne zhliadnuť každú epizódu aspoň dvakrát, aby sme mohli starostlivo zachytiť dialógy a zároveň aj extrémne surrealistické vizuály, s ktorými sa tvorcovia pohrali do najmenšieho detailu. Uvedomujem si, že nie som normálny (aspoň vzhľadom na väčšinu), ale presne toto je ten typ kinematografického počinu, ktorý mi je celkovo strašne blízky; animácia je tu neskutočná a témy, ktoré sa v podcastoch preberajú, naozaj nie sú len zbytočným tliachaním a je veľmi zaujímavé ich počúvať a neskôr analyticky rozoberať. Musím sa priznať, že jednu epizódku Gospelu som dokonca zhliadol po masívnom šalviovom tripe, kedy mi salvinorin A realitu pomerne dosť vzdialil tomu, čo som skutočne videl a až po tomto zážitku som dokázal plnohodnotne vstrebať a mentálne si rozvinúť všetky vrstvy tohto seriálu. Nemám čo dodať. Je to jednoducho extrémne úžasný a dekadentný počin a ako bonus obsahuje aj neuveriteľne krásnu poctu Ram Dassovi :))

Jujujuj, toto bol ťažký mindfuck. Ako sme už mohli vidieť v Blade Runnerovi 2049, tak Villeneuve sa extrémne vyžíva v emócii "otrávenosti" a snaží sa aj tú najzábavnejšiu a najvzrušujúcejšiu chvíľku pretransformovať na plátno tak, aby u diváka nevyvolala žiaden extra pocit. Enemy je film veľmi poetický a hrozne sa mi na ňom ľúbil práve znepokojivý záver, po ktorom som si musel hneď vygooglovať jeho význam. POZOR SPOILER: Pavúky všeobecne majú symbolizovať akýsi univerzálny ľudský strach, keďže je arachnofóbia pomerne rozšírená a z tohto dôvodu sú ako motív vo filme využívané dosť často. Záverečná roztomilá gigantická tarantula by teda mala reprezentovať extrémny strach hlavného protagonistu z toho, čo bude ďalej a čo bude s nenarodeným dieťaťom jeho dvojníka (aspoň tak si to vysvetľujem ja a pár ďalších ľudí). Avšak, celkovo mám z tohto filmu pocit, že bol v niektorých ohľadoch až zbytočne umelecky založený a snažil sa napodobniť Tarkovského spôsob filtrovanej kamery. Tak mu s čistým svedomím udeľujem zaslúžené 4 hviezdičky.

Som hrozne rád, že som Stalkera objavil. Alebo teda, že som objavil Tarkovského všeobecne. Veľmi som sa podobnému štýlu filmu vyhýbal, pretože som jednoducho nemal svoj mindset nastavený na podobnú kinky artovinu a nejak som predpokladal, že väčšina ľudí podobné filmy aj tak adoruje iba preto, aby boli nejakým spôsobom out of mainstream a mali status kultúrneho diváka. Avšak, časom som sa na niečo podobné nejak pripravil a rozhodol sa, že definitívne zahodím svoje kultúrne malomeštiactvo na poli uctievača amerických akčných filmov a dám sa do toho. Nuž, jednou vetou, Stalker pre mňa bola jedna veľká intergalaktická stretávka s kinematografickým transcendentnom. Pán režisér sa tu neskutočne pohráva s kamerovým fetišom, vyžíva sa v detailoch a experimentuje s neuveriteľne chaotickými zábermi, následkom čoho z toho všetkého moja umelecká duša nevedela odtrhnúť oči. Čo sa týka dejovej stránky, tak som bol rovnako extrémne ohúrený; napriek transcendentnosti a poetickosti celého diela je dej veľmi vecný, rozvíja sa neskutočne zaujímavo a atmosféra s dejom ako celkom neuveriteľne silno korešponduje. Veľakrát som sa pri pozeraní stratil aj v obraze aj v obsahu a bolo pre mňa strašne zložité nájsť vo filme nejaký pevný bod, na ktorý by som sa mal sústrediť. Stalker je vážne úžasné dielo, pri ktorom ma popravde celkom dosť šokuje, že nebolo v Sovietskom zväze považované minimálne za kontroverzný počin, pretože podľa mňa si celkom slušne pohráva s rýpaním do totality a autorít. Ale whatever, každý nech tam vidí, čo len chce :))

Ruku na srdce. Očakával som, že Doctor Sleep na tom bude podobne, ako T2 Trainspotting. Proste nejaký fajnový pohodový filmík, ktorý však vzniknúť naozaj nemusel, nič nové nepriniesol, ale ste aspoň radi, že ste si po rokoch opäť vychutnali tú nezameniteľnú atmosféru. Avšak toto je niečo celkom iné a nie je tomu tak len kvôli excelentnému Ewanovi McGregorovi. Doctor je skrátka úplná odlišnosť, je to atmosféricky-tripovité, šialené a kingovsky moderné (niekto veľmi nemá rád jeho nový spôsob vlastných fantasy realít plných XY prírodných zákonov, čarodejníc a podobných vecičiek, ale mne to celkom sadne a obzvlášť tu to funguje veľmi dobre). A tak isto je to vzhľadom na starý film s Jackom Nicholsonom veľmi dôstojné a geniálne ukončenie celej Shining-ságy. Nečakal som veľa a dostal som výživnú dramaticko-atmosférickú halucinogénnu odyseu. Treba vidieť.

Uznávam, dvojka je taký klasický staronový sequel, ktorý ťaží zo spomienkovej derivácie starého dielu a sám od seba nie je veľmi schopný priniesť nejaké nové prvky. Ale whatever, Trainspotting je proste nezabudnuteľný trademark a vidieť po kope starých filmových hrdinov po 20 rokoch je niečo veľmi krásne. No a samozrejme; remixnutý Iggy Pop od Prodigy bola svojho času moja droga :))