Marina111

Dva mesiace, a ďalšia nálož filmov, ktoré pre mňa boli novinkami...

Trochu animovaného sveta – Lucie Šimková-Sunková je určite veľkým talentom svojho fachu, čoho dôkazom pre mňa sú jej krátke animované filmy Havran, Podobizna a Pelargónie. Špecifický – nenapodobiteľný a zatiaľ nenapodobňovaný – štýl ma presviedčajú, že máme dočinenia so skvelou a, žiaľ, i nedocenenou tvorkyňou. Ak pôjde touto cestou, a ak sa jej podarí viac spopularizovať, viem si predstaviť, že by raz mohla byť pripodobňovaná k Alexandrovi Petrovi. Čo sa týka oscarom ocenenej cesty do ľudskej mysle, nesklamala ma. Na počin V hlave som sa tešila už dávnejšie, z rôznych dôvodov som však zákutia Rileyinho vedomia a podvedomia spoznala až teraz. A neľutujem. Vtipná, milá, možno aj poučná rozprávka – stále si však v kútiku svojej mysle myslím, že Oscar by sa (k) Anomalise hodil trošku viac. Mimochodom, aj vy by ste si radi pozreli „V hlave2", napríklad v čase, keď sa vlády v Rileyinej hlave budú dožadovať hormóny? :)

Ach, nie... – Zlo pod slnkom bola skvelá kniha – tvorcom tejto verzie sa z nej však podarilo natočiť mimoriadne zlý film. Od Svadby upírov som čakala, že bude ako Drakuloviny – mierne infatilná, istým spôsobom však stále zábavná. No ona bola len infatilná a nudná. Ani najmladší Hrušinský to nemohol zachrániť, a Bartošová (čo ako mladá a krásna a rozžiarená) už vôbec nie. S krížom cti som mala len jeden problém – podobným príbehom neverím, a tvorcovia sa ani nesnažili ma presvedčiť, aby som im nejako uverila. To je tak, keď sa niekto snaží tému vojny spojiť s takmer rozprávkovým podkladom... Moje mladšie a idealistickejšie ja by sa možno tešilo; terajšie ja sa mohlo vyžívať jedine tak v tom, že Rupert Grint dostal šancu etablovať sa do sveta hodnotnejších filmov (a že ju v podstate využil), a tiež z výkonov, ktoré predviedli fešný Lachlan Nieboer, charizmatický Florian Lukas, a hrozivo mlčiaci Stig Henrik Hoff.

Trochu lepšie – z Najkrajšieho dňa sa teším asi skôr pre okolnosti, za ktorých som ho videla, ako pre samotný dej. Ten každú chvíľu mohol skĺznuť do patetického a očakávaného klišé, v mnohých okamihoch sa však tomuto sklzu šikovne vyhol, dokonca ma párkrát rozosmial a párkrát donútil sa aspoň trošku zamyslieť, čo mu môže slúžiť ku cti. Len ho nesledujte s nikým zo zdravotníctva – faktografické poznámky by vám mohli ešte viac pokaziť dojem :) A ešte jeden plus film má – fyzický kontakt medzi ním a ňou sa tu znázorňuje veľmi reálnym a uveriteľným spôsobom, čo v podobnom žánri vôbec nie je pravidlom. Anjel Levine mal potenciál, myšlienku a skvelú Idu Kaminskú – čo však z toho, keď nič z toho nevyužil naplno. Určite je to však jeden z tých filmov, ktorým som ochotná dať ešte jednu šancu.

Trochu dokumentov – Amazonský kód plne pochopia a ocenia asi len lingvisti, žurnalisti a pod. , životný štýl prezentovaného kmeňa by však mohol byť sympatický širšiemu spektru divákov. Seriál o ľuďoch, ktorí pomáhajú zvieracím sirotám – no dobre, veľký záujem sledovať som to nemala, ale napokon som smrť malého leňochoda preplakala a väčšina záberov vo mne vyvolala takmer existenciálne úvahy. Zvieratká a ich príbehy ma skrátka vždy dokážu dojať. Hanba - nehabna. A Cesta do školy? Ďalší skvelý, fascinujúci projekt. Povinne by som to púšťala deťom v našich školách.

Nadšenie – Woody Allen ma asi nebude vedieť sklamať; a jeho Zahraj to znova, Sam, je pre mňa ďalším potvrdením, že tento tvorca patrí do rebríčka mojich najobľúbenejších. Viac pozornosti by si zaslúžil Apoštol; rada by som vedela viac zo zákulisia vzniku tohto pozoruhodného filmu, ktorého niektoré body síce jemne štvali aj mňa, ale ako celok ho považujem za pozoruhodný a veľmi povzbudivý počin. A moja nová srdcová záležitosť (minimálne na toho životné obdobie): Miluj ma! Prosím... Racionálne by sa dal tento film „zabiť" niekoľkými argumentmi, ale emočne ma zasiahol, nadchol a záverečnou scénou rozplakal ako malé dievčatko. A ústredná pieseň The Scientist by bola pre mňa emblémom tohto životného obdobia, keby ju na poslednú chvíľu nenahradila táto od Levina. Skrátka; Diane Kruger je moja herecká modla, ani Hartnett ma tu neiritoval tak, ako inde, Matthew Lillard tiež ušiel, a s Rose Byrne si určite budem chcieť pozrieť viac filmov. A: Lisa a Matthew sa hneď zaradili medzi moje obľúbené filmové dvojice :)

Trochu slovenskej tvorby – najmä vďaka RTVS som si mohla pozrieť aspoň pár relatívnych noviniek domácej produkcie. V prípade Wilsonova to hádam ani nemuselo byť; už Hvoreckého predloha mohla byť pre mňa varovaním, ale dala som tomu šancu. Verdikt? Zbytočne. Na komédiu je to málo vtipné, na krimi príliš nudné, na historický film priveľmi parodické.... Čo to vlastne malo byť? A prečo to muselo vzniknúť? Za ešte viac vyhodené peniaze považujem tie, ktoré boli vynaložené na Agávu. Knižná predloha síce patrí do zlatého fondu slovenskej literatúry, avšak to, čo z filmu vytvorili tvorcovia, by malo byť mementom pre všetkých ďalších, ktorí si myslia, že ešte niečo nové či užitočné povedia o danej dobe, a to najmä podobným postupom. Jemne ma iritovalo aj obsadenie: Kňažko akoby hral sám seba (mimochodom, jeho vila na Slavíne má asi väčšiu cenu ako vila jeho postavy vo filme, že?), Katarína Šafaříková je síce neobyčajne krásna, no celý dojem z nej sa pozvoľna vytráca, keď otvorí ústa. Vlastne je dobre, že vo filme ich až toľko neotvárala. Diana Mórová musela dostať dobrý honorár, keď zo seba dovolila vyrobiť také čudo, Lasica dostal úlohu asi len kvôli svojmu menu, a mnou celkom obľúbený Daniel Fischer (čsfd ho medzi obsadením ani neuviedla) by mohol byť opäť raz skvelý, keby postava, ktorú hral, nebola ako väčšina postáv tohto „diela": neuveriteľná a nevierohodná. Marek Geišberg bol asi jediný, kto ako tak zachraňoval a ťahal film (nakoľko mu to hrozný scenár dovolil). Ešte že ma celkom potešil Zázrak. V istom zmysle síce podobné filmy považujem skôr za kalkul ako vec osobnej citovej zaangažovanosti tvorcov (podobný dojem som mala napríklad zo Zberača starého železa), no aj tak bolo zaujímavé pozrieť sa, ako svet istej skupiny dnešných mladých ľudí vidí terajšia generácia tvorcov. Veľkým kladom bolo, že sa producentom podarilo nájsť a zaangažovať „lolitku" Michaelu Bendulovú, z ktorej síce profesionálna herečka asi nebude, no táto úloha akoby pre ňu bola stvorená. Scény, v ktorých akože obcovala s Robertm Rothom alebo s neherami, čo hrali pasákov, vo mne vyvolávali fyzickú nevoľnosť – čo je v tomto kontexte plusom pre film. Téma aj pár scén (dievčatá spievajúce „Dzivče počarovné", nemocnica, pohľady hlavnej hrdinky keď vytriezvie zo svojho zaľúbenia...) boli majstrovské až nezabudnuteľné; ako celok však u mňa film zlyhával na akože umeleckosti (nemám rada tie otravné strihy, ktoré vyzerajú ako od amatéry, hluché dlhé miesta, ani bezúčelne roztrasenú kameru). A ešte jedna výhrada: film akoby bol mladším súrodencom Až do mesta Aš, pre mňa výpovednejšieho a krajšieho snímku, z čoho možno tiež pramení moje nižšie hodnotenie. Dorotka bola skrátka uveriteľnejšia a sympatickejšia ako Ela, a Zázrak tak nebol filmovým zázrakom, len niečím, čo ho simulovalo. A teraz konečne čistá chvála: Eva Nová. Poviem to stručne: som nadšená! Konečne dôstojný slovenský kandidát na Oscara! Pani Emília Vášáryová opäť raz výborná, skvelo jej sekundovala j „syn" Milan Ondrík (bodaj by sa v podobne hodnotných filmoch angažoval čo najviac!) aj zaujímavá Anikó Vargová. Dej, téma, symboly, obrazy – všetko výborné, naozaj odrážajúce našu realitu všeobecne, aj svet jednej ženy konkrétne. Dá sa to brať ako výpoveď doby, ako výpoveď o ženskej duši, ako výpoveď o medziľudských vzťahov, ako výpoveď o starnutí... Veľa vrstiev, ktoré sa pekne a zrozumiteľne dopĺňajú, a zážitok, ktorý snáď zažije aj čo najviac zahraničných divákov.

2x8 – Osem hrozných. Tešila som sa na tento film, vychutnávala som si tento film. Dokonca na niekoľkokrát, lebo keď som ho začala pozerať, bol ešte relatívne teplý august, a keď som ho dopozerala, vonku už obcovala chladná jeseň so zlomyseľným vetrom. Skvelá atmosféra filmu, výborne doladená hudba, takmer meditatívna cesta k pointe... Som nadšená! Tento nový Tarantino mi bol blízky; a hoci záverečné jatky ma nechali v podstate chladnou (niečo také sa od tohto režiséra už celkom prirodzene čaká, dokonca si myslím, že v tomto filme ešte znížil látku svojej tradičnej cynickosti) tá atmosféra stála za to. A osem žien. Krásny, intímny, komorný koncert ôsmych herečiek, ku ktorému nebolo treba ani jedného muža (jediný, ktorý sa tu objavil, neprehovoril a vlastne sme mu ani nikdy nevideli do tváre). Na filme cítiť jeho divadelný pôvod, časť pôvodnej teatrálnosti sa dokonca implantovala (ale vkusne a nerušivo) aj do filmu, jediným problémom bol pre mňa možno naozaj priveľmi „divadelný" záver. Aj tak to však ostáva jeden z najpozoruhodnejších filmov, aké som v rámci týchto dvoch mesiacov (a možno aj v rámci toho roka) videla. A čo si možno ešte rada pozriem.

V odkaze na youtube: Apoštol; aspoň pre jeho minimálne spopularizovanie