Madsbender

"Nebuďte ďábelští! Nekazte přátelům a známým zážitek! Neprozrázejte jim, co jste v tomhle filmu viděli!" Tak len toľko - Hitchcock naruby, v hlavnej roli žena. Vlastne dve. 85%

Tento komentár bude trochu netradičný. Najprv hodlám osvetliť a poukázať na spôsob, ako správne pristupovať k tomuto klasickému dielu z animačných štúdií Walta Disneyho. 1.) Nejedná sa o film primárne cielený na deti. Je nutné si uvedomiť, že Snehulienka z roku 1937 mala rating 15+, to jest mládeži neprístupný. Iná doba znamenala iné pomery, čím sa dostávam k bodu č. 2.) Samo o sebe je toto dielo animátorskou exhibíciou a prezentáciou dobových schopností vizuálnych mágov od W.D. Ako prvý disponoval revolučnou metódou reprodukcie zvuku, vďaka čomu získal prvenstvo aj v oblasti filmov premietaných v stereofonickom znení. 3.) Označiť ho za film v bežnom zmysle slova je prinajmenšom zavádzajúce, keďže je rozdelený na osem nesúvisiacich fragmentov, ktoré demonštrujú doslovné dostátie názvu ako vzdanie holdu imaginácii a fantázii bez hraníc. Samotné fragmenty sa líšia natoľko, ako je to len možné, takže sa tu stretávame s audiovizuálnym abstraktom v štýle experimentov 20. rokov (Rhythmus 21 Hansa Richtera a mnohé ďalšie), nadväzujúcimi obrazmi bez pevne ukotveného príbehu, ale aj klasického story-tellingu s úvodom, zápletkou, vyvrcholením a rozuzlením, teda konvenčným dramatickým oblúkom v medziach žánru. 4.) Objavnosť daného obdobia nemožno zopakovať, ani brať ako ospravedlnenie pre dnešný zážitok z filmu, ale jednoducho je potrebné ju brať do úvahy. Subjektívne pocity sú individuálne a ja ako vášnivý milovník klasickej hudby, animácie a rytmického spojenia zvuku a obrazu som napriek všetkému unesený. Pri sledovaní som mal priamu možnosť porovnávať s neskoršou animáciou, kde som bral v ohľad "modernejšiu" konkurenciu - napr. segment o zrodení Zeme a vývoji až po vyhynutie dinosaurov si v určitých sekvenciách nezadá s Fire and Ice Ralpha Bakshiho (1983), v iných zasa s The Land Before Time (1988 - 2007), čo len potvrdzuje nadčasovosť diela a len minimálny posun v sfére kresleného filmu. Za vrchol považujem práve tento, a záverečný segment súboja Diabla a "stvorení noci" s "nebeskou armádou", ktoré sú čo do prepojenia hudby s obrazom na najvyššej úrovni a zároveň najširšie divácky prístupné čo do vekových kategórií. Poslednou vecou, ktorá zaujme diváka znalého kontextu je opätovná demoštrácia relatívnej ideologickej slobody a uvoľnenosti dobového Hollywoodu, keď sa v tomto "filme" priamo stretávajú darwinizmus, grécka mytológia a kresťanské motívy, čo by dnes už tak poľahky neprešlo, a určite sa aj v tej doby našli takí, ktorým to nebolo po chuti. V dnešnej dobe televízie FOX, ktorá pranieruje LEGO Movie za démonizáciu biznisu, by však z toho bol hotový škandál. Záverom sa poďakujem Viva Musica Cinema, ktoré mi umožnilo vychutnať si tento nesmrteľný klenot, ktorého sledovanie mi narúšalo len menej priaznivé počasie a pár prítulných bezdomovcov. Jediným skutočným záporom filmu je tak stopáž, ktorá mohla byť vskutku o niečo kratšia - ale pocitovo na tom majú istotne podiel dva vyššie spomínané aspekty, takže 90%.

Pováž ty, človek, či skutočným nepriateľom jest muž lebo žena v uniforme národu znepriateleného, abo ty sám si v skrytu duše svojím nemesis. Lebo len v najťažšej chvíli spoznáš pravdu, a vyjavíš svoju pravú tvár sebe i ostatným. A možnože budeš prekvapený tým, čo odhalíš. A možnože privedie ťa to na okraj priepasti, z ktorej niet úniku... Jeden z nespochybniteľných vrcholov ruskej školy sugestívneho vojnového filmu. Zámerná čiernobiela kamera len prispieva aj po rokoch rovnako pôsobivému zážitku aj vďaka technicky/reštaurátorsky vynikajúco odvedenej práci, vďaka ktorej je komornosť snímky a centralizácia príbehu čisto na postavy a motivácie výrazným kladom. Psychologická rovina postupného vynárania pravej osobnosti toho-ktorého ne-hrdinu (k tomu sa hneď dostanem) dá tuzemskému divákovi spomenúť na obdobne silné literárne dielo Ivana Bukovčana Kým kohút nezaspieva. Dôsledným rúcaním hrdinského obrazu partizánov, ale aj obyčajných ľudí-kolaborantov sa stavia do priamej opozície voči Bondarčukovmu Судьба человека, ktorý je až gýčovou ódou na hrdinstvo vojnovými útrapami ťažko skúšaného, ale nepoddajného prototypu statočného Rusa-vlastenca. Tým, ako otvorene a dôsledne kritizuje chamtivú a pokryteckú podstatu povahy ruského človeka a jeho náchylnosť k zlu zožal posledný film Larisi Šepiťkovej ako dôstojná bodka za jej kariérou medzinárodný kritický úspech a viem si predstaviť, ako kontroverzne musel na domácej pôde pôsobiť. Dosadenie obľúbenca Andreja Tarkovského, Anatolija Solonicyna do zvrátene zápornej role bývalého učiteľa, teraz nacistického kolaboranta bez milosti vypočúvajúceho zajatcov, pričom scenár neudáva dôvod jeho vnútornej zmeny, ale necháva ju pôsobiť na psychiku ústrednej dvojice zajatcov sa ukazuje ako strategický ťah hodný majstra intertextuality a psychológie diváckych asociácií (kto videl aspoň jeden Tarkovského film s ním, vie presne, čo mám na mysli). Záverom dodám len jedno - pokiaľ ste ešte nemali tú česť, napravte to. 100% (Poslednou dobou začína byť pre mňa omnoho lepším doporučením filmu nie počet Oscarov, ale skôr Zlatá palma z Cannes a ešte viac berlínsky Zlatý Medveď. O to viac, keď sa jedná o filmy s datovaním spred roku 1980. Ale zanechajme témy ocenení - tak či tak, keď som si kupoval DVD Восхождение, nemal som tušenia ani o Zlatom medveďovi, ani o tom, že je zaradený do zoznamu 1001 filmov, ktoré musíte vidieť, než zomriete. Teraz viem, že právom.)

Funkcionalita žánrového odkazu chrstnúceho hrsť originality upadajúcej popkultúre do tváre nebola nikdy zábavnejšia. Viz. JFL. A áno, i po siedmych opakovaniach je to absolútne geniálne. Najsofistikovanejší horor za veľmi dlhú dobu.

V prvej minúte som pochopil, aké dôležité je vidieť filmy rakúskeho virtuóza na plátne. Osobné dojmy stranou, Haneke to tentoraz dokonale vypovedal ústami Jean-Louis Trintignanta za mňa: I don't remember. I don't remember the film either. But I remember the feeling. That I was ashamed of crying, but that telling him the story made all my feelings and tears come back, almost more powerfully than when I was actually watching the film, and that I just couldn't stop. Vzťahovo explicitné, na Hanekeho pomery konzervatívne konverzačné podoby lásky. Podobne komorne minimalistické a odvíjajúce sa ako Caché - jeden manželský pár, s ktorým strávime väčšinu času v byte, úvod, ktorý nepripraveného diváka zaskočí, element nepodstatnej udalosti, ktorá určitým spôsobom zasiahne do ich života (vypáčená zámka). Ale vo všetkom ostatnom už od metakamerového, najmysterióznejšieho filmu, s akým som mal tú česť, diametrálne odlišné. Haneke prehovára k divákovi z plátna, nech už je to tak povrchným spôsobom ako scéna z divadla, ktorá velí "pohodlne sa usadiť a vypnúť mobilné telefóny", alebo hmatateľným "takéto príbehy nepíšem len ja, ale aj život". Do detailu precízny portrét starnúceho páru a ich umierajúceho vzťahu postráda sentiment, ktorý vôbec nepotrebuje, aby dokázal dojať. Každé políčko záberu len prispieva k síce mierne chladnému, ale stále ľudskému zápoleniu s citom a rozumom, dopadu a stotožneniu sa s ťažko skúšanými hrdinami. Hanekeho snobizmus nie je lacnou detskou hračkou, ale ťažko vydobytou vyspelou štylistikou, ktorá sa nezrieka intelektuálnosti, ale zároveň robí film prístupným i silným v jednom okamihu. Dokáže rozosmiať, rozplakať, vydesiť - dôkazom budiž muž za mnou, ktorý od momentu, (!SPOILER!) keď to už Georges nedokázal ďalej uniesť a rozhodol sa trápenie ukončiť (!KONIEC SPOILERA!), už nevedel udržať slzy. Pre mňa je účinok o to silnejší, že mám v rodine človeka, ktorý je na tom podobne ako Anne. Veta, ktorú citujem v úvode komentára sa v tejto chvíli vzťahuje na mňa, len s tým rozdielom, že si to ešte veľmi dobre pamätám. Nebudem to už zbytočne ďalej naťahovať, keď to nie len Haneke, ale aj ostatní už povedali za mňa mnoho ráz a lepšie. Pre mňa bytostne zásadný film, ktorý sa dá opísať dvoma slovami, vypovedajúcimi viac, než všetko spomínané vyššie: trýznivá nádhera. 100%

Jeden excelentný kus filmárčiny, ktorý dokonale zvláda bipolárnosť polôh a dlhú dobu sa mu darí opíjať rožkom, aby sa tienistá stránka vyplavila na povrch s o to väčším dopadom. Monty Brogan, prvý z posledných, posledný z prvých. Nekorunovaný kráľ Manhattanu a muž, ktorý sa neustále pohybuje na tenkom okraji čiernej priepasti. Polokonverzačný otáznik, ktorý reflektuje pestrú paletu otázok a problémov neodmysliteľne spätých s obyvateľmi ostrova v centre New Yorku - drogový biznis, prisťahovalci a etnické rajóny, burzový makléri a Wall Street, cirkev a pokrytectvo, moderné školstvo a do toho bežné rozhovory o vzťahoch, hudbe... a tom, čo príde. Čo bude ďalej. Nevyspytateľnosť životných ciest v plnej miere zasahujúca osudy hrdinov. Norton snáď s výnimkou Fight Club a American History X ešte nehral lepšie. Škoda toho záveru - nebudem však spoilovať. 80%

Teória vraví, že Renoirova Veľká ilúzia patrí v istom zmysle medzi revolučné diela na rozmedzí 30. a 40. rokov minulého storočia, ktoré zanechali konceptu naivného zábavného filmu pre masy a spravili pár dôsledných krokov dopredu. A i keď sa Jean Renoir dôsledne vymedzoval voči hnutiam svojich súčasníkov a akýmkoľvek pokusom o zaškatuľkovanie (čím si získal povesť neochvejného solitéra, ako je často označovaný), je toto dielo jednoznačným zástupcom moderny (ako velí teória, treba dodať, že v protiklade k predchodcom poetického realizmu). Ako napovedá už názov, máme tú česť so sieťou farbistých ilúzií a myšlienok - viera v blížiaci sa koniec vojny, zdanlivá rovnosť spoločenských tried a mierne zaobchádzanie s vojnovými zajatcami. A tiež kolektívny hrdina, dominujúci takmer celej polovici filmu až do doby, keď Gabin vyrukuje s radostnou správou a končí na samotke, čím sa táto ilúzia rozplýva a dej sa začína centralizovať na jeho postavu. Celý príbeh je vlastne sledom menších ilúzií, ktoré dohromady vytvárajú tú veľkú. Renoir priamočiaro bombarduje diváka povážlivými dobovými ideami a sype soľ do otvorených rán na tvári povojnovej Európy. Veľká ilúzia má však aj iný kinematografický význam, a to v súvislosti s hĺbkou a plánovitým rozdelením scény. Je totiž v tomto zmysle priamym predchodcom Wellesovho Občana Kanea a zároveň paradoxne rúca jeho "veľkú ilúziu". Pri sledovaní hlbokých záberov, v ktorých sa na popredí a pozadí odohrávajú simultánne rôzne deje, resp. sa nám dostáva iných významov v rámci jednej scény (spokojne večerajúci francúzsky dôstojníci, na ktorých zo steny prísne hľadí zo svojho portrétu von Rauffenstein) si môžeme všimnúť, že je často určitá časť záberu neostrá. Divákovi pozornému a znalému teraz dôjde, že u Občana Kanea nijaká neostrosť v zábere nefiguruje. Je to preto, že, narozdiel od Renoira, používa Orson Welles malý trik - natočí jednotlivé časti samostatne a následne ich spojí dohromady tak, aby pôsobili dojmom jednej plynulej sekvencie. Tým pádom sú mnohé jeho najhlbšie zábery falošné, čo si všimol a kritizoval najmä David Bordwell vo svojej kritickej eseji venovanej filmu. Renoir to robí prirodzene a bez využitia podobných drobných fínt, vďaka čomu síce jeho film nie je natoľko dokonalý a vypilovaný do absolútneho diamantu, ale je vernejší realite. Navyše práca s kamerou je rovnako na vysokej úrovni a miestami si potrpí na efektné zábery, ako je dôsledné postupné odhalenie von Rauffensteina po príjazde zajatcov do pevnosti. Skrátka a jednoducho, Veľká ilúzia má v histórii svetovej kinematografie nespochybniteľný význam a je právom honorovaná. Navyše je dynamická, v kritických situáciách si dokáže zachovať jemný nadhľad a nenudí. 85%

Tak otvorené pranierovanie šikany, intolerancie a rasizmu (a všetkého, čo s tým súvisí) sa už dnes v detských animovaných filmoch nenosí. 85%

Tešil som sa na brazílsku ne-telenovelu. Dostal som skutočnosťou inšpirovanú brazílsku telenovelu s pár drastickými a pár dojímavými scénami. Degradácia obsahu vážnosť témy poškodzujúcimi nechtene humornými vsuvkami je žalostná a bije do očí viac než slabé produkčné zázemie a ničím objavný scenár. 65%

Dajte dohromady ten najnepravdepodobnejší filmový pár, "najživší" čierny humor, politickú korektnosť nechajte doma a vznikne vám toto. Vskutku veľmi rád by som prijal možnosť zájsť na divadelnú adaptáciu. 85%