Madsbender

Výkon Jodie Foster (v originále) je úžasný. Nič viac vám vedieť netreba. 80%

Kvalitný filmový zážitok korunovaný charakterným Jasonom Stathamom? Povedať mi toto niekto pár týždňov dozadu, s radosťou by som ho vysmial a poslal kade ľahšie. Lenže potom prišiel Hummingbird (za prvé sa mi americký názov páči viac, za druhé má lepšiu náväznosť na príbeh ako "Crazy Joe") a ja som ostal mierne v šoku. Najprv mi ho však privodil samotný vývoj príbehu - post-militaristické hobo drama, to nie je niečo, čo vidím každý deň, tobôž nie v hlavnej roli s jednou z legiend akčného žánru. A že to pripomína európsku light verziu Ramba s väčším príklonom k dráme a thrilleru než tomu akčnému, už vôbec nie. Z nepredvídateľného počiatočného konceptu sa po sérii udalostí dej preklápa do štýlovej londýnskej gangsterky, obohatenej o romantickú líniu a etnicky rôznorodú skladbu miestneho podsvetia. Stathamova postava má viacero rovín - za prvé je to hľadaný armádny utečenec, za druhé muž so sklonom k násiliu ktorý miestami nezvláda situáciu a jeho elitný výcvik je v tomto prípade skôr na škodu, pretože sa to môže skončiť zle, za tretie je človekom, ktorý pociťuje lásku, chce sa vykúpiť zo svojich hriechov a odvďačiť tým, ktorý mu pomohli, keď bol na tom najhoršie. Joey Smitha by sa dalo dôkladne rozoberať nadlho a bol by z toho istotne zaujímavý článok, ale chcem sa dostať momentálne hlavne k jednej veci - a tou je akcia. Až minimalisticky uveriteľne spracované údery a kopy ma dokázali presvedčiť (aj tým, ako dynamicky a pritom realisticky ich kamera zaberá), že je skutočne bývalým elitným vojakom, ktorý ešte všetko zo svojho remesla nezabudol. Steven Knight taktiež nemá strach preniesť výdobytky vojenskej špionážnej techniky (teda zábery zo satelitov, dronov atď.) z Afganistanu do pulzujúcej metropole a ukázať nám, ako sofistikovaný je už v súčasnosti "Veľký brat". Film je podhodnotený hlavne z toho dôvodu, že tu v súčasnosti nepociťujeme povojnovú spoločenskú depresiu zmiešanú s radosťou z konca, to za prvé. No a za druhé preto, že práve narozdiel od Ramba toto nie je akčné béčko, ale seriózny film, aký od toho čakal málokto. S hlavnou postavou ako psychicky narušeným jedincom pokúšajúcim sa zlepšiť svet (to na margo "divného scenára" - vážne je možné prehliadnuť, akú silnú traumu Joey prežil a stále prežíva, pretože ju nedokázal prekonať?). Jasné, nie je to najlepší Knight (i keď, ja som zatiaľ iného v celku nevidel), ale takéto podhodnotenie si jeho londýnska resocializačná konsolidačná gangsterka nezaslúži. 80% P.S.: Ignorujte všetky plagáty okrem toho Hummingbird, sú zavádzajúce.

[AFF 2014] Nenásilný, neinvenčný austrálsky pozitivizmus (alebo "predsavzatie robí človeka") s nádhernou kamerou a príjemne hrajúcou, oku lahodiacou Miou. Ako završujúci film na tohtoročnom Art Film Fest-e dobrá voľba. Pár ľudí si pri ňom dokonca pospalo. 70%

[AFF 2014] Metodicky nakrokovaná štúdia ekoteroristického aktu, ku ktorému vedie cesta kratšia a ľahšia než snaha o návrat do normálneho života po ňom. Prvá polovica filmu je venovaná expozícii a príprave samotného činu, druhá jemne psychoanalytickým vyústením jeho konzekvencií s priamym dopadom na protagonistov. Nasnímané je to vskutku krásne a dejová dynamika vytvárajúca pozvoľné tempo dá vyniknúť každému záberu v plnosti sily a účinku. Problém je vytvoriť si akýkoľvek vzťah k chladne, emočne odosobneným postavám. Vrcholom hereckého minimalizmu je výkon Jessa Eisenberga, s drsným strniskom a cool lookom hádzajúceho dlhé, tajuplné pohľady do diaľky, prekypujúce nečitateľnosťou jeho myslenia. Žiaľ, práve v jeho prípade to zachádza až za hranicu únosnej miery a narúša úvahy nad zmyslom a nezvratnosťou vykonaného, ľudskom strachu a nedôvere, ktoré vo výsledku pokrivkáva v otázke uveriteľnosti a posúva film do sféry "strange fiction" s prídomkom "light art" (ale skutočne veľmi light). Vôbec nie zlé, ale za postavy a miestami už otravné tempo, ktoré v istých momentoch (farma po návrate) stráca opodstatnenie, musím hodnotenie adekvátne zraziť. 70%

[AFF 2014] Zvláštne meditatívny, na vlnách ľahkého brnkania na gitaru poeticky nesúci sa film striedajúci záznam reality s fikciou, prenášajúcou prostredníctvom nehereckého náhodného osadenstva hotela na brehu Mekongu na plátno fragment thajsko-laoskej mytológie. Čo pre diváka znamená hlavne jedno - príklon k transcendentálnemu uchopeniu a vnímaniu sveta (upíri, démoni, putujúce duše meniace telá - mimovoľne som si spomenul na astrálnu projekciu, s ktorou ma po prvý raz zoznámil James Wan). Zároveň sa prostredníctvom rozprávania postáv okrajovo venuje aj problémom minulým (vojna) i súčasným (povodne) a potrpí si na dlhé scény pre silné (a rôznorodé) interpretačné vyznenie. Snový odpočinkový videoart, ktorý každému nezachutí, ale ani neublíži. Len je škoda, že je to len fragment, nič viac. 75%

[AFF 2014] Cynické, smutne úsmevné rozjímanie nad deprimujúcou realitou stavu spoločnosti par excellence. Film plný veľkých životných právd, ktorý bez okolkov vraví, že tú univerzálnu, všeobjímajúcu je nájsť prosto nemožné. Otvorene kritická vízia sveta spejúca do absurdnej ignorancie a neúcty voči životu, človeku, Bohu, autoritám a akýmkoľvek hodnotám, ktoré nám ešte ostali - alebo v tej fáze už sme? Hlboko pravdivý príbeh sa nevyhýba ošemetným otázkam a starnúceho kňaza konfrontuje s dedičstvom rasizmu, nenávisťou, uštipačným ateizmom, morálnymi pokleskami, apatiou, násilím bez príčiny, neznesiteľnosťou a nezmyselnosťou existencie v tomto svete a nevyhnutnou smrťou. Príbeh je na jednu stranu koncipovaný až denníkovou formou, mapujúcou posledný týždeň zo života írskeho vidieckeho kňaza, zároveň je však pre diváka detektívkou, v ktorej sa snaží odhaliť identitu muža, ktorý kňazovi sľúbil, že ho na konci týždňa zabije. Len tak, pretože jedine to dokáže ešte ľudí šokovať. Zabiť dobrého kňaza v nedeľu. To bude dobré. Imho, toto bude spolu s ukrajinským Klanom a ruským Leviathanom jeden z najdiskutovanejších nových filmov. Brendan Gleeson samozrejme vynikajúci a ani zvyšok obsadenia nezaostáva. 80%

[AFF 2014] Punk is NOT dead! 80%

[AFF 2014] Objektívne skôr 3*, ale tento síce nepríliš nápaditý, avšak zjavne Hitchockovým dielom inšpirovaný, dobre obsadený a o ráz gréckych dovolenkových destinácií obohatený thriller, ktorý sa dejovo kľukatí podobne, ako cesty na kopcoch Kréty mi je sympatický. Bavilo ma sledovať to navodzovanie myšlienkových pochodov à la "Kto bude teraz podozrivý, kam povedie stopa a ako to celé dopadne?". Ako programová výplň, kedy som si konečne mohol vydýchnuť od inteligenčne náročných filmov, statických drám a drsných brutalitiek, ktoré tvorili veľkú časť zostavy festivalu, skvelé. 75%

[AFF 2014] Myslím, že toto je po prvý raz, čo sa stretávam zo súdnou drámou (ako je jasné už z Adrianovho komentára, v americkej kinematografii tak populárnou - a obohranou) z juhokórejskej produkcie. O to príjemnejšie prekvapenie mi režisér Woo-seok Yang pripravil. Historický kontext Južnej Kórei 80. rokov, ktorá si v poľovačke na komunistov nezadá so svojim americkým proťajškom 2-3 dekády dozadu, je pre potreby filmu vyťažený akurátne a uspokojujúco. To, čo sa spočiatku javí ako humorne ladený príbeh advokáta, ktorý oplýva pochybným vzdelaním, nízkym pôvodom a mierne uleteným plánom na rýchle zbohatnutie sa dramaticky mení s postupným odkrývaním panujúceho vojenského režimu a vzrastajúcich pouličných nepokojov a demonštrácií, ústiacich do vykonštruovaného politického procesu namiereného proti deviatim nevinným študentom. Uchopenie témy s nadhľadom sebe vlastným, ale aj zmyslom pre vážnosť silného námetu a otvorene kritickým postojom k nedávnej kapitole moderných dejín Južnej Kórei mi dokonale padlo. Zväčša komický úkaz Kang-ho Song, s ktorým som už neraz (a úspešne) mal tú česť, exceluje v prekvapivo dramatickej druhej polovici filmu a podáva svoj azda doposiaľ najlepší výkon vôbec. Práve jeho stvárnenie hlavnej postavy spolu s pomerom zábavnosti a mrazivosti je tým, čo robí tento film výnimočným a vďaka čomu zožal na domácej pôde (a úprimne dúfam, že nezostane len pri tom) obrovský úspech. Zaslúžene. 90%

[AFF 2014] Ďalšia z bezpočtu bolestivých melodrám o sebedeštruktívne konajúcich jedincoch, ktorá sa opakovane znižuje k citovému vydieraniu s výraznou pomocou melancholického soundtracku. Plytké filmy s postavami, ktoré sa správajú ako psychicky silne narušené a pokrytecky ignorujú potreby svojho okolia som nikdy nemal rád. Tu je však príbeh uspôsobený divákovi, plný rádoby dojímavých, vtipých a sladučkých rodinných pasáží a následne okamihov, ktoré lámu moje divácke srdiečko... teda, chceli by. Prudko neoriginálny námet zaujme možno len perspektívou súčasných svetových konfliktov z pohľadu vojnovej fotografky - ženy (zväčša to býva muž). Týchto sekvencií z exotických, násilím sužovaných krajín však obsahuje film primálo a vôbec na ne nekladie dôraz (navyše mj. prepadnutie utečeneckého tábora v Keni je natočené horibilne). Priamo a jednoducho povedané, dej je z môjho pohľadu nezaujímavý a plný odvekých klišé, plus postavy svojim konaním (neviem, či je kóšer rozprávať relatívne mladej dcére o brutálnom mučení a deťoch odvádzaných ako sexuálnych otrokoch), i keď sa nás film miestami snaží presvedčiť o ich snahe o nápravu, vyvolávajú chuť bezprostredne ich ubiť baseballovou pálkou. Všetky. Bez výnimky. A aj na Juliette Binoche sa už prejavuje pokročilý vek; navyše na mňa ani na sekundu nepôsobila dojmom skutočnej profesionálnej fotografky, takže, i keď Poppe vychádza z vlastných skúseností, o nejakej uveriteľnosti nemôže byť reč. 40%