Madsbender

De Palma sa nezaprie - voyeurizmus je cítiť už z úvodnej scény v sprche, keď kamera zaberá ladné krivky Sissy Spacek. Tá mala za sebou, narozdiel od prakticky debutujúceho Travoltu (čím sa zaradil do generácie skvelých hercov začínajúcich svoju kariéru v hororoch, ďalším je napr. Kevin Bacon v originálnom Piatku trinástom) už v tej dobe spoluprácu s Terrencom Malickom na Badlands, čo sa prejavilo na jej stvárnení citlivej dospievajúcej tínedžerky, šikanovanej okolím vrátane fanatickej matky, hlboko presvedčenej o dcérinej duchovnej nečistote. Jeden silný symbol s prekvapivým významom za druhým, problematika dospievania, šikany, tvrdej náboženskej výchovy, objavovania svojho "ženstva" a to všetko mixnuté paranormálnymi silami (čím sa Carrie pripodobňuje Podpaľačke). Ale čo ten príbeh? Na jednu stranu bolestne nerozvinutý, zároveň však neustále zmeny tempa z pokojného tínedžerského filmu až do fázy apokalyptického hororového (nutne neznamená strašidelného) záveru narúšajú dejovú dynamiku a niektoré scény by som strihal, strihal a strihal. Maturitný ples je vrcholom celého filmu - celok, polodetail, detail, montáž, tempo, prechody z postáv na objekty a naopak, atmosféra umocnená Donaggiovou virtuóznou skladbou Bucket Of Blood, uvoľnená zlosť prepukajúca v masaker - jedna z technicky najdokonalejších scén 70. rokov, s akými som mal tú česť. Len škoda, že ju kazí zombie walking mód Sissy Spacek (ktorý dnes už pôsobí dosť úsmevne). Infarktový koniec je opäť parádny. Viem si však predstaviť aj lepšie prevedenie knižky na plátno. 70%

Funkčná rodinná fantasy. V dnešnej dobe úkaz.

Naivný príbeh s krásnou Brigitte, ktorú Vadimov debut vystrelil až ku hviezdam. A je len dobre, že sa tam na nejaký čas aj usídlila.

Roztodivná myšlienková a audiovizuálna koláž, nku ktorej sa dá pristupovať ako k šialenému úletu a predobrazu presne toho, čo sa Sono (úspešne) pokúša vystihnúť vo svojich dvoch najbizarnejších filmoch (Pod vlivem lásky a Do poslednej klapky krvi), kontemplatívnemu filmu o optimizme a hľadaní toho dobrého vo všetkom zlom, alebo originálnemu návodu na skladačku menom život. Zdanlivo nesúvisiace obrazy vyvolávajúce dojem značne hyperbolického tripu (ktorého vrcholom je scéna orgazmu) a nesporne ultranápaditá obsahová a vizuálna stránka hýriaca farbičkami a zmyslom pre humor, vystreľujúca onu absurditu na pomyselný vrchol (synchronizované plávanie s lochnesskou príšerou v bruchu veľryby v sprievode klasickej hudby) animátorského raja japanofilných nadšencov akostnej skupiny A. Zmyslový a zmyselný zážitok č.1, veľmi zľahka pripomínajúci kúsky Satoshi Kona. Jediná možnosť, ako môže dojsť k tomu, že si film neužijete je, že sa tej opulentnosti prežeriete už behom prvej polhodinky. Inak je tu snáď spáchaných všetkých sedem smrteľných hriechov, nechýba yakuza, zmagorený futbalista, Boh, disko, ženské prednosti, sny, útržky z detstva, automobilová naháňačka, cestovanie v čase, úchylný starček a mnoho ďalšieho. Pomerne ťažký kaliber, ale nevadilo by mi ani, keby sa celý film niesol v duchu roztriešteného asociatívneho úvodu a záveru, v ktorom jednotlivé črepinky pomaly zapadajú do seba. 85%

Tak surreálne, tak muzikálne, tak úžasné! 85%

Čo povedať k pilotnému dielu nového amerického Sherlocka? Priemerná zápletka sa rozkošne dopĺňa s umelými pokusmi o vyvolanie dojmu geniality rovnajúcej sa Cumberbatchovej postave (na ktorého sa Jonny Lee Miller, odrážajúci sa od slabého základu s nemožnosťou rozviť potenciál, nechytá - vtipné je, že si po jeho boku zahral v Boyleovom Frankensteinovi). Nefunkčná chémia s Lucy a plytké psychologické hry medzi rádoby psychiatrom a pacientom spolu so suchým "humorom" ho už zrážajú do podpriemeru. Pilot: 40%

Počiatky Miikeho už svetovej (keďže Bodyguard Kiba je prvým jeho filmom zaznamenaným v zahraničí) kariéry sa nesú v duchu doposiaľ neidentifikovateľného autorského rukopisu a bezprostrednej zameniteľnosti s akýmkoľvek iným zástupcom akčného žánru. Pokiaľ sa o jeho neskorších filmoch, žánrovo rozmanitých hovorí ako o bizarných, zaujímavých, dôstojných pokračovateľoch tradície či naopak snímkoch vymedzujúcich z radu, lacné akčné béčko (resp. céčko) a zároveň prvý diel trilógie nie je možné označiť ani jedným z vyššie spomínaných termínov. Z maximálne dosiahnuteľného priemeru (v očiach mňa ako neznalca žánru v národných súvislostiach) ho nevyťahuje ani striedmo využívaný, notoricky infantilný japonský humor, plytký a suchý príbeh a nenápaditá choreografia dvakrát tak. Protagonisti a chémia medzi nimi funguje na princípe "ja ti platím tak rob, čo máš", ich motivácie sú slabým odvarom klišé a 10-sekundového brainstormingu na porade filmového štúdia. Po zrelej úvahe musím ešte ubrať, aj 3* sú bohužiaľ priveľa. 30%

Že zrejme najoriginálnejšie anime, s akým som mal tú česť, je cartoon z americkej produkcie je jedna z vecí, ktoré mi nejdú do hlavy. A tiež prečo ma stále tak láka pozerať to dokola a dokola a dokola...

Tak toto chodilo v dobe, keď mal ešte Jetix dlhú životnosť a vysielal nezávadné programy pre deti všetkých vekových kategórií... počkať, a nebolo práve toto závadné? Každopádne, v jednoduchosti je sila a ja som to kedysi zbožňoval. Vďaka užívateľke GigaPudding, že mi existenciu tohto seriáliku pripomenula.

Tak chladný a vťahujúci zároveň. Minimalistický art pod taktovkou klipového režiséra Jonathana Glazera sa sústredí viac na audiovizuálnu a myšlienkovú rovinu než prvky science fiction. Alegória ženy-predátora, zvádzajúcej mužov, pre ktorú je každý ďalší stále ťažší; postupne prichádza o svoju silu a to, čo zo začiatku trvá pár minút sa predlžuje na celú noc - až to nakoniec už nedokáže. Slabne, prichádza o dominantné postavenie, stáva sa zraniteľnou až nakoniec nezvádza, ale je zvádzaná a "pomoc" neponúka, ale sama prijíma. V závere prepuká mužská dominancia, role sa prehadzujú a korisť sa stáva z nej. Vzťah medzi jej rolou a postavou motorkára ako ďalšieho zvláštneho akoby alter-ega sa dá interpretovať z pohľadu deja filmu ako vzťah prostitútky a jej pasáka. Naozaj zaujímavé, ako Glazer pojal knižnú predlohu. Celý film si pre vystavanie atmosféry postačí s jedným hudobným motívom, ktorý prechádza len drobnými zmenami a pochmúrnou škótskou krajinkou. Škoda len, že si Glazer nedal ešte viac záležať na vizuále, ktorý mohol dokopať až k plnokrvnému umeniu na úrovni Amer-u. Ale full frontal Scarlett Johansson to vynahradí. 80% P.S.: Niekedy si to musím (a nie raz) zopakovať. Potom možno ešte tú jednu hviezdu prihodím.