Madsbender

Milujte svojho psychopata. Prekrásne ironizujúca historka o klasickom romantickom hrdinovi z továrne na kúpeľňové zariadenie, so skromným obydlím, mačkou a psom, ktorý sa zamiluje do krásnej kolegyne tak vášnivo, až z toho ona stratí hlavu - a nebude posledná. Film, ktorý prezieravo uhýba rutine a nastavuje krikľavé morbídne dvojzmysly, majúce iný význam v tom našom a v Jerryho svete. Jerry, ktorý už svojou snaživosťou (zdôvodnenou zaraďovaním do normálneho života) do tejto reality tak trochu nezapadá má veľkú výhodu, ktorou si dokáže ľudí získať. Je to jednoducho roztomilý rojko, ktorý zažíva mnoho dobre známych situácií, a tak ho i napriek tomu, že k nám neprehovárajú domáci miláčikovia, dokážeme pochopiť. Až na to, že zväčša situácia dopadne trochu inak a my nikoho nezabijeme. Jerry to šťastie žiaľ nemá, a tak je jeho údel o to ťažší. Musí sa vyrovnávať nielen so vzťahmi na pracovisku, ale aj svojou odvrátenou stránkou osobnosti, druhou identitou, ktorá sa usídlila v jeho podvedomí a začína prenikať aj do vedomia. Vpády vysnenej ilúzie do skutočnosti sú vlastne postavené na hlavu - je to realita, ktorá občas prebleskne svetom spoza Jerryho ružových okuliarov a dostáva ho do vražedne komických situácií. Jerry má tým pádom problém, pretože nechce byť protagonistom hororu, ale vytúženej romantickej komédie, v ktorej získa účtovníčku s tvárou Gemmy Arterton. Na tejto jeho rozpoltenosti je vybudované taktné a emocionálne vystužené rozprávanie, ktoré podľa potreby a chute strieda žánre a vysmieva sa klišé prostou psychickou nespôsobilosťou hlavného hrdinu ich spolu s klasickými diváckymi očakávaniami naplniť. Bizarná poetika (termín "hovoriace hlavy" sa konečne dobral pôvodného významu) a poznámky domácich miláčikov, ktoré takmer vždy triafajú do čierneho, neprestajne atakujú centrum smiechu. Predsa mi však stranou vivisekcie Jerryho zmýšľania chýbala rovnaká miera pozornosti a zapracovanosti do deja, aká náleží zvieratám a dvojici srdcových dám, i vedľajším postavám a kolegom z práce, ktorí majú význam pre finále. Rozriešenie (a rozhrešenie) hrdinovej dilemy je však nakoniec uspokojivé, uveriteľné a prosto dobré. Napokon je i po zásluhe odmenený spôsobom značne nekorektným - kresťansko-bollywoodskou tanečnou vsuvkou. Reynolds ma po prvý raz dokázal úplne presvedčiť a casting priam prekvitá interným humorom, zosobneným v spojení predstaviteľov s ich skúsenosťami s hororovým žánrom (Reynolds nepočuje hlasy po prvý raz, reverzná domina v podaní Artertonovej je osviežením a Kendricková už nemusí závidieť Kristen Stewart, lebo má vlastného krásavca so zabijáckymi inštinktmi). Marjane Satrapi prekvapuje vitálnosťou a hravosťou. 80%

Na margo knihy len toľko - viem o jej existencii a známosti, a nedávno som zistil, že ju mám na poličke. Aj vďaka filmu si na ňu teda určite nájdem čas. Na margo filmu - brysknejšiu a pohotovejšiu protivojnovú satiru som jakživ nevidel. Cielene sa opakovane triafa do slabín (miestami aj diváka) armádneho útvaru a zruče narába s grotesknosťou na úrovni, ktorá si vôbec nezadá s Jordanovými Buffalo Soldiers, pritom je však vo svojej absurdnosti rovnako presná a vychádzajúca z nepríjemných skutočností. Mike Nichols dokázal vo svojich filmoch vždy skvele zvládať dramatickú aj komediálnu polohu, tu však mal prácu omnoho ťažšiu - za prvé je na filme vidieť, ako nesmierne komplikované bolo uchopiť vôbec tému s takým nadhľadom a pritom zachovaním všetkého, čo sa skrýva za tým, neutopiť sa len v humore a nestratiť hĺbku. A predsa dokázal stvoriť silný film, ktorý pod ostrým výsmechom skrýva mrazivé skutočnosti a i keď zveličuje, skutočnosť je jasná. Vojna ako štatistika - počet mužov, počet zbraní, počet povinných letov. Vojna ako formalita - brífingy, pohreby. Vojna ako biznis - zmluvy, kontrakty, dodávky. Obsadenie s takýmito menami, ako inak, vynikajúce (vždy, keď vidím niekde Anthonyho Perkinsa, považujem to za geniálny ťah - a obsadiť známeho homosexuála do role baptistického kňaza je ešte odvážnejšie, ako keď ho Hitchcock vytiahol do Psycha. Orson Welles a Martin Sheen nepotrebujú komentár, keď sú niekde títo dvaja, úroveň filmu okamžite stúpne o dve úrovne. Martin Balsam tiež tak. No a Arkin je blázon :-D Akurát som celý čas nevedel, ktorý je Voight.) a potešili také drobnosti, ako realistické opálenie (holt tri roky v Taliansku nie sú len tak) - Nichols si jednoducho na všetkom dal záležať. Ale to už zachádzam do nepodstatných detailov. Prosto skvelé, knihu si jednoznačne musím prečítať. 85% P.S.: U niektorých čítam, že považovali toto dielo za nezfilmovateľné. Nuž, Nichols si teda asi zaslúži dvojnásobnú pochvalu.

Nick Nolte, Robert Shaw, Louis Gossett a krásna Jaqueline Bisset v predchodcovi dnešného Do hlbiny. Kvalitná atmosféra, skvelé Shawovo herectvo a krásne zábery podmorského života v dnes už klasickom "podmorsko-pokladovom" thrillery. Palec hore.

Bergsteinn Björgúlfsson je skvelý kameraman. Natoľko pohlcujúce a do deja vťahujúce zábery, ktoré stavajú diváka do priameho stretu so všetkým, čo Guli prežíva, bez jediného ústupku surovej realistickosti, keď do nás necháva búšiť vlny, hľadieť na mŕtvoly klesajúce ku dnu, prežívať mučivé bolesti, cítiť tlak vody na hrudník, triasť sa od podchladenia, liezť po drsných kameňoch a zabodávať stvrdnuté horniny do nôh nenavyknutým divákom istotne otrasú. Chladná surovosť a precízna nádhera scenérií a námorných záberov sú postavené do priameho kontrastu, snaha zachrániť sa na otvorenom mori zdôrazňujúca miniatúrnosť človeka v súboji s prírodou však nemá tú silu, ako napríklad All Is Lost. 20-minútový úvod, ktorý má za úlohu nás zoznámiť s postavami (ale vzhľadom na to, ako rýchlo sú vyradené z hry je tak vykonané len letmo a veľmi zjednodušene) a polhodinu zmietania sa v mukách strieda záverečná tretina, v ktorej sú nám predkladané pokusy o objasnenie, ako to mohol prežiť (zbytočne a otravne prekladané fragmentami z minulosti). V tejto časti, zdá sa, Kormákur vyjadruje svoj osobný názor, keď až absurdne zosmiešňuje a banalizuje pokusy vedcov o zistenie pravdy, ktoré síce ako také v podobe, v akej nám ich servíruje rozhodne smiešne sú, ale tento dehonestujúci prístup a podkopávanie vážnosti témy mi nie je po chuti. Kormákur nepozná mieru, ani čo sa týka zlatej strednej cesty medzi chladnou severskou faktickosťou a tlačením na city. Inak však nie úplne všedný postup vykreslenia skutočnej udalosti, vynikajúca kamera a Ólafur Darri Ólafsson to trochu vytrhávajú z vôd priemeru. 65%

"The Big Sleep" je termín, ktorým Raymond Chandler vo svojom prvom románe s detektívom Phillipom Marlowom z roku 1939 označuje smrť v jej absolútnej a definitívnej nezvratnosti. Objasňuje ju v istej stati zo záveru knihy, v ktorej si pokladá otázku: "What did it matter where you lay once you were dead? In a dirty sump or in a marble tower on top of a high hill? You were dead, you were sleeping the big sleep, you were not bothered by things like that ..." A smrť je v tomto príbehu všadeprítomná. Osobne sa domnievam, že by sa Hawks bez väčších problémov dostal aj cez normy na minimálny počet mŕtvych vo filme, ktoré Hollywood začal presadzovať po jeho invencii v oblasti prohibičnej gangsterky 30. rokov, keby sa The Big Sleep rozhodol natočiť práve ako gangsterku._____Hawks hravo prekonáva štandard Chandlerových románov, ktoré sú rovnomerne rozložené medzi koncept "character-driven" a inteligentnú premisu, rozvíjanú v komplikovaný prípad plný postáv, zvratov a detailov, korenených neodmysliteľnými kvalitnými dialógmi. Po formálnej stránke zachováva vysokú úroveň, pozorovateľnú aj pri jeho predchádzajúcich filmoch. Po stránke obsahu je jeho prevedenie pôvodného príbehu na plátno síce mierne poupravené pre potreby žánru noir a osekané na úkor predlohy, ale vďaka tomu sa mu darí svižne kľučkovať komplikovaným dejom podobne, ako pero legendárneho autora (dalo by sa teda povedať, že ako lákadlo a reklama na Chadlerov román funguje film bezchybne). Tu sa hrá na štýl a atmosféru starej školy, a to ide Hawksovi najlepšie. Zároveň však stále nie je problém pri chvíľke nepozornosti stratiť niť a preto je potrebné filmu venovať úplnú pozornosť. A naivnosti mnohých žánrových dobových súputníkov je na míle vzdialený._____Postava Phillipa Marlowa je Humphreymu Bogartovi ušitá na mieru. Ako kladný hrdina v americkom filme 40. rokov nie je typickým zástupcom romantických hrdinov, na akých bola vtedajšia divácka obec zvyknutá. Marlow nie je sex symbolom ani vzorom krásy (ako si dovolí Vivian Rutledge alias Lauren Baccal mu opakovane adresovať formou nelichotivej poznámky), no i tak mu jeho šarm a charizma zabezpečujú dostatok atraktívnych ctiteliek, ktoré musí chvíľami priam odháňať; nemá ani žiadne zábrany voči dcére svojho zamestnávateľa (celý film je obostretý ťažkým závojom erotiky a vášne medzi hlavnými postavami, čo sa zreteľne prejavuje najmä v dialógoch a dvojzmyselných obratoch či slovných hračkách). Je arogantný, neberie si servítky a jeho cynický humor je povestný. Jeho vyšetrovacie metódy sú občas pochybné, ale v kritických situáciách je priami, rázny a pre ranu nikdy nechodí ďaleko. S tvárou Huphreyho Bogarta je preňho hračkou získať si sympatie ľudí z vyšších, i nižších sociálnych vrstiev, kde na ňom každý ocení niečo iné - lojálnosť, prefíkanosť či schopnosť vykašľať sa na česť a zahnať súpera do kúta úskokom. Kĺbi v sebe vlastnosti a charakterové prvky, aké divák od detektíva vo filme z tohto obdobia príliš nečaká. To dodáva jeho konaniu istý šmrnc a dávku nepredvídateľnosti._____Howard Hawks si zvolil pre svoj film tak trochu vražednú stopáž, ale remeselná zručnosť, režijné vedenie hercov (a chémia medzi nimi), dynamický dej, kamerové jazdy, pohotová montáž, nepreniknuteľná atmosféra a dramatické hudobné motívy Maxa Steinera ju povyšujú vysoko nad bežnú žánrovú zábavu a nedovoľujú nude priblížiť sa ani na horizont viditeľnosti (čo je pre tak komplikovaný, avšak IMHO stále nie prekombinovaný film zásadné). Sexuálny podtón a dráždivé interpretácie chandlerovskej romance, zahalenej do plášťa neobvyklého noiru s vysokou koncentráciou krások (a mŕtvol) na políčko filmu a cigaretového dymu, sú nepopierateľne lákavé. Bogart numero uno, teším sa na naše ďalšie spoločné stretnutie. Najlepšie opäť v žánri, v ktorom je dom ako ryba vo vode. Nebezpečne blízko "skorodokonalosti". 85%

[AFF 2015] Pôsobivý protipól Zvjagincevovho Leviatana. Tam, kde zádumčivý majster atmosférických, spiritualitou presakujúcich obrazov volí za podmanivých tónov virtuóza Glassa epické rozprávanie, veľké okázalé gestá a umelecké metafory, sa Jurij Bykov v čistom (až takpovediac očistnom) realizme obracia k nízkym pudom a fyzickému zhnuseniu. Metafora je tu „všehovšudy“ jedna - symbolické znázornenie prehnitého mocenského aparátu zvonka i zvnútra rozpadávajúcim sa panelákom a jeho kritickým ekosystémom. Súboj obyčajného človeka s najvyššími spoločenskými úrovňami je komorne zarámovaný jedinou nocou a zviazaný s prostredím paneláku, do ktorého sa postavy neustále, dobrovoľne i proti svojej vôli, vracajú. Kolaps skorumpovaného systému s narušenou statikou sa kruto a neúprosne vlečie v dynamických dlhých záberoch a naliehavých kamerových jazdách s organickou strihovou skladbou a intenzívnou diegetickou zvukovou kulisou klaustrofobických chodieb paneláku, uväzňujúcou diváka uprostred uragánu. Nemilosrdná štylistická forma chladnejšia ako ruská zima neponúka odľahčenie a nezanecháva ani štipku nádeje. Len je to možno až príliš podriadené tézovitosti známeho príslovia: „za dobrotu...“ 85%

Netušiac, okrem znalosti Kingovej predlohy, o filmu ani ň, nieto ešte režiséra či obsadenie, usadol som jedného večera, ako stvoreného na horor, k televízii bez akýchkoľvek valných očakávaní. A bolo to jedine dobre, pretože s postupujúcou naliehavosťou, tiesnivosťou a nepríjemne reálnym odhaľovaním pravých charakterov postáv sa predo mnou rozkryla skvelá hororová dráma s fantastickým technickým spracovaním a výbornými výkonmi hercov, medzi ktorými sa snáď nenájde žiaden slabší. Charakterov na potenciálne zamilovanie si či znenávidenie je tu naozaj mnoho - desivá náboženská fanatička, neveriaci černošský advokát, odvážna stará dáma či naopak zbabelí zamestnanci hypermarketu (až na výnimku skvele stvárnenú Toby Jonesom). Niektoré momenty boli vskutku triumfálne a viacerých postáv (žiadne spoilery) mi prišlo naozaj ľúto. Skvele vygradovaný horor na konci zabodoval depresívnym koncom, ktorý bude jedným z dôvodov, prečo naň tak ľahko nezabudnem a s radosťou si ho pozriem znovu. Zistenie, že ho má na svedomí Frank Darabont (ktorý má s vykresľovaním charakterov bohaté skúsenosti) bolo už len príjemným detailom, rovnako ako fakt, že nízky rozpočet okrem prostredia a spracovania "potvoriek" vôbec nezaznamenáte. Clearly 150%

Občas sa stane, že si človek vstúpi do svedomia, nahliadne do televízneho programu a náhodne vyberie film slabšieho kalibru než je preňho typické. Tentoraz prišla na rad Hmla, remake legendárneho Caprenterovho hororu z 80.-tych rokov. Príbeh sleduje niekoľko príslušníkov miestnej mládeže (ako je v anglosaskej produkcii zvykom), ktorá sa zabáva na bujarých oslavách (to jest 3 ľudia trsajúci za rytmu lacného rádia na malej lodi), či nespútaným sexom (to jest dvaja ľudia ležia v posteli). Jedného dňa náhodou zavadia o časť prekliateho lupu, ktorý podľa dávnej legendy patril malomocnej osádke lode, zničenej požiarom. No a tým sa rozpúta "peklo", z mora sa slimačím krokom podľa nálady blíži vysoká stena hmly a ňou prichádza prekliata loď, aby sa pomstila potomkom tích, ktorí ich zradili. Neviem, či existuje termín pre film, ktorého jedinou dobrou stránkou je slušná kamera - zvyšok je totiž tristný. Režisér zabúda, čo sa udialo v predchádzajúcej scéne, scenár strieda jednu nelogickú blbosť za druhou, a o nejakých hereckých výkonoch sa nedá ani hovoriť - plyšový medvedík Tom Welling funguje ako návnada na teen fanynky Smallvillu, Maggie Grace láka opačné pohlavie. No a aby sa nezabudlo, tú najväčšiu kravinu si Wainwright a Layne schovávajú na záver. 0%

V poradí tretí Polanskiho film a spolu s Les Parapluies de Cherbourg lacná vstupenka mladučkej Catherine Deneuve, telesne vyvinutej, no herecky ešte v počiatkoch do seriózneho filmového sveta. Spoly amatérska, spoločensky nonkonformná štúdia ženskej psychiky vystavenej kontraproduktívnej spoločenskej debate o sklonoch mužského pokolenia k sexuálnemu násiliu ako parafráza na množiace sa prípady domáceho násilia v dôsledku masívneho emancipačného hnutia (v tej dobe ešte stále dobre vryté do pamäti mužov a žien po celom svete). Výsledkom je asexuálna, asociálna a introvertná mladá žena s tendenciou všetko skrývať a utápať svoj strach a paranoju hlboko v útrobách svojej mysle. Polanski vsadil na minimalizmus, eliminoval všetky nadbytočné prvky a nechal sa (zjavne) ovplyvniť čiernobielym výtvarným expresionizmom nemého hororu z počiatku 20. rokov (Kabinet doktora Caligariho). Klaustrofobické prostredie a vízie uprostred bytu, v ktorom sa hlavná hrdinka väčšinu času nachádza, sa pretvára vplyvom jej vnútorných pocitov. Polanski s radosťou využíva všetky možnosti, ktoré poskytuje expresionizmus a budovanie atmosféry prenecháva čiastočne tieňom, detailom, desivým výjavom, halucináciám a sugescii (opakovaná ilúzia znásilnenia). Taylorov kameramanský kumšt postavený na detailoch je vskutku na pohľadanie (že točil s Hitchcockom kontroverzné Frenzy a s Donnerom The Omen ma vôbec neprekvapuje). Znepokojivosť dolaďuje do záverečného štádia hudobná zložka (a teraz nemám na mysli ten príjemný mestský soundtrack, to vážne nie). Čo do amatérizmu by som vedel vytýkať len jedinej scéne, keď Carol zaútočí svietnikom na príchodzieho muža; tu sa najviac prejavujú podmienky, za akých film vznikal. Viac mi vadilo, ako je Repulsion egoistický a do seba zahľadený film, ktorý občas zabúda na také faktory ako je príbeh, logika či divák a nezdá sa, že by mu to vadilo. Zážitok je to však jedinečný a neopakovateľný, s jemnou a krásnou Catherine ako čerešničkou na chutnej torte. 85%

Komentár obsahuje spoilery. Napriek tomu, že je The Battle of the Five Armies najvyváženejšou časťou, ktorá do bodky napĺňa základné požiadavky na finále (i keď o zlatom klinci hovoriť nemožno) a je najjasnejšie románovo štrukturovaná do prehľadnej primárnej zápletky a množstva podzápletiek, nedosahuje jeho hĺbky a je z nej najsilnejšie cítiť nedostatky celej trilógie. Jackson rokmi stratil svoje fanúšikovstvo, ktoré bolo tak cítiť z Pána Prsteňov a tým aj jeho filmy "dušu", ten prvok, ktorý previedol spolu s plnohodnotnými postavami, živými lokáciami, nádhernými dialógmi a emóciami zo stránok kníh na plátno (i keď si niektorí myslia opak). Z Hobita sa naopak stáva len polotovar v podobe technicky očarujúcej, no miestami podstatne prepálenej trikovej exhibície, lavírujúcej medzi veľkovýpravnosťou a rozprávkovou naivitou. Horekovať nad tým, že by úplne postačovali dva filmy, je zbytočné, avšak pravdivé - nové motívy a línie sú natoľko plytké, až sa zdá, že dramaturgické rozhodnutia čo z predlohy vyradiť a čo pridať boli riadené len snahou uspokojiť mainstreamového diváka (cenou útechy je len letmá prítomnosť neagresívnych melodramatických citových vydieračiek). Záverečná epizóda zo Stredozeme síce nemá podivné halucinogénne scény (Radagast jazdiaci na zajačom záprahu okolo skaly výnimočne nelogickým spôsobom, ktorý ničomu nepomáha) no ani výnimočne pôsobivé dlhšie pasáže (rozhovor Bilba so Šmakom v Ereborských sieňach) predchádzajúcich filmov. Čo u Jacksona naopak až prekvapivo dobre funguje, je inscenovanie zásadných zvratov a dialógov, podmienené rozdrobením deja medzi jednotlivcov a skupinky postáv. The Battle of the Five Armies je jeden veľký koridor. Ako inak si vysvetliť fakt, že rozľahlé prírodné scenérie a scény odohrávajúce sa v celkoch majú len rolu vizuálneho pozlátka (na rozdiel od The Desolation of Smaug, kde ich mimo iného opanoval majestátny drak), zatiaľ čo tie najdôležitejšie udalosti a momenty zasahujú postavy v úzkych uličkách Jazerného mesta, jaskynných chodbách, rozvalinách a ruinách alebo ereborských hradbách? Jackson dokonca tieto koridory vizuálne ešte zmenšuje a zintímňuje dopad situácie, keď sa Bard rúti na voze opticky predĺženou cestou alebo prechádza pomedzi šíky Thranduilovho vojska a zisťuje, že dorazila nečakaná pomoc. Podobne, dokonca ešte miniaturizovanejšie fungujú snahy o dohodu s Thorinom - rozhovor s Bardom cez otvor v stene, prvá konfrontácia s Bilbom cez rad prechádzajúcich trpaslíkov a druhá konfrontácia v obkolesení na hradbách. Thorinov midasovský komplex (ktorý Tolkien postavil na legendách o dračom poklade a vo svojich knihách zo sveta Narnie ho zužitkoval aj C.S.Lewis) má ako jediný skutočne výraznejšie nuansy a nepôsobí len ako omáčka a lacná zámienka pre prvú fázu bitky, ku ktorej sa schyľuje. Keď však dôjde na skutočný krvavý stret, fanúšikovia fantasy síce zvýsknu od radosti, že tu niečo podobné dlho chýbalo, no stručné zábery a krátke prelety ponad bojisko k osobným konfliktom telo na telo, v ktorých Jackson krotí svoju surovosť, charakteristickú pre Pána Prsteňov, mnohých sklamú. Práve tu sa prejavuje kľúčová rola Šmaka pre záverečný klimax, ktorého sa vďaka rýchlemu odprataniu zo scény v horúcom úvode (ktorý mi v 3D pripomínal komiks) neúčastní. Poskytnutie adekvátne vznešenej smrti viacerým postavám trochu zatieni ich chabú rozvinutosť a možno dokáže čosi vymačknúť i z inak stoického diváka. Musím uznať, že som nepochopil Jacksonovu potrebu stočiť každý tretí kamerový nájazd na polodetail do efektných, závrať spôsobujúcich uhlov, podobne ako Legolasove matrixovské triky a nevyužité 3D. Nepôvabnosť niektorých CGI sekvencií netreba spomínať. A úprimne, Shoreove nekonečné opakovanie rovnakých motívov ma už tiež neberie. Stále si však myslím, že je The Battle of the Five Armies lepším, než bol predchádzajúci diel a Gandalfovo nostalgické bafkanie v posledných momentoch je spolu s návratom do Grófstva tým najkrajším, čo filmový Hobit ponúka (To Traffic: Bol som na bežnej projekcii a vtipné mi to neprišlo.). A musím uznať, že takáto porcia toho pravého dobrodružstva, akokoľvek vykastrovaného, nám už bolestne schádzala (a hlavní hrdinovia mi za tú dobu prirástli k srdcu). Nie, nie, ja neplačem, to mi len niečo spadlo do oka ;-) 70%