Paldiny

Tak nám možno aj z Creeda nakoniec vzíde séria a ja mu ju prajem. Všetky tie zápletky už síce poznáme z Rockyho života, no opäť sa na ne dobre pozerá. Dokonca by som si vedel predstaviť o zápas viac v podobe ľahkej obhajoby s bezmenným oponentom, aká by ale neuspokojila veľkohubé médiá. Niečo na spôsob päťky a Tommyho Gunna pred pouličnou bitkou v mene rešpektu. Inak ostatné iba v dobrom, zas je nám servírovaná audiovizuálna smršť s parádnou choreografiou a vyslovenými zaujímavými myšlienkami. Za obrovský klad považujem uchopenie Dragovcov, ktorí čoby záporáci dostali doposiaľ najviac priestoru a tiež sympatií. Takže ak sa ocitnete v situácii, kedy vám nebude ľahostajný osud ani jedného, Draga či Creeda, vedzte, že nie ste v tom sami. Obom som ku koncu prial čo najdôstojnejšiu bodku a scenáristi mi želanie aj splnili. Z tohto pohľadu zase niečo nové. Čo už nové nebolo, že ma Rocky opäť donútil k ukápnutiu slzy, na toto má talent. Nikomu inému sa to nedarí a jemu pravidelne.

Ako by sa vám páčilo, keby Titanic uťali pri ľadovci. Asi tak som sa cítil, keď film skončil po koncerte Live Aid. Po jednej stránke super, že ani neviem ako tie dve a pol hodiny ubehli, po stránke druhej film skončil v polovici. Freddiemu zostávalo ešte šesť rokov života, šesť rokov nerovného boja s AIDS, šesť rokov skrývania sa pred otravnými novinármi, ale tiež šesť rokov po boku blízkych a po boku práce na ďalších štyroch radových albumoch, z ktorých ten posledný bol “dokončený až v nebi“. Toto obdobie si malo ukradnúť ďalšiu hodinu a pol a tá mohla emocionálne vyžmýkať každé oko v dosahu, zvlášť keď poslednú slohu skladby “Mother love“ dospieval až Brian May. Ale nie, členovia kapely zrejme usúdili, že by bolo voči frontmanovi neúctivé ho ukázať v nelichotivej, nezávideniahodnej zato úprimnej a realistickej póze. Rozhodli sa tak pre ľahšiu cestu, o akýsi vzpriamený pohľad legendy na pódiu a popritom práve až ten posledný album symbolicky spojil sólovú tvorbu Freddieho s kapelou. Po skončení filmu som sa tak cítil okradnutý o vrchol hereckého snaženia Rami Maleka a zároveň o objasnenie obdobia aké bolo doposiaľ držané pod pokrievkou. A že by minutáž zabrala štyri hodiny? No a čo, veď ani šesťminútová Bohemian Rhapsody nebola pre rádia, ale kapela si stála za svojim a doviedla ju do siene slávy. Paradoxne sa tak ale film s rovnomenným názvom prispôsobil pravidlám (vhodná dĺžka, veková prístupnosť) čím vlastne zaprel to, čo chcel svetu odkázať ich najpompéznejší hit.

Kráčam druhou sériou a seriál sa stále rozbieha. Po väčšinou sa striedajú všedné epizódy s epizódami vtipnejšími a dejovo prepracovanejšími a na pár dielov pripadá aj vážnejšia téma. S ňou sa miestni štamgasti vysporiadajú po svojom, našťastie nie vždy korektne čisto. A to, že sú postavičky s chybami a predsudkami z nich robí postavy uveriteľnejšie, čo vítam viac ako by sa snažili za každú cenu moralizovať a zdelovať posolstvá. Tretia séria konečne hravejšia a navyše zásadná. Do vedľajšej línie totiž naverbovala sotva tridsaťročného Frasiera, ktorý síce ešte nepopíja Cheery, no snobská povaha mu nie je cudzia, v jednom diele tiež predstaví (trochu roztržitú) maminku. Štvrtá rada na úrovni tej tretej, takže plus. Čo do zostavy, starého a spomaleného Kouča strieda mladý a rovnako spomalený Woody Harrelson, v jeden moment sa objaví i Lilith - budúca pani Craneová. Piaty zárez predstavoval doslova zárez, humorné scény, dialógy aj príbehy sa vyšperkovali do slušných výšin a ku koncu sa už nadobro lúčime s Dianou. Tá síce odchádzala každou sériou, no až teraz to nebolo zo strachu, že nevie kam patrí, ale s nájdením toho správneho impulzu, aby mohla z putiky vypadnúť a povedzme si na rovinu, bolo načase. So šiestou sériou prichádza nová hlavná postava a ďalšia drážditeľka Samovho libida Rebeka. Tá preberá oťaže baru a prináša do seriálu svieži vietor. Čo sa týka Frasiera, ten je už po uši zamilovaný a robí rozlúčku so slobodou. Sedmička stavia na pevne ukotvených základoch, každá z postavičiek si tu a tam ukradne nejakú tú epizódu, no dej sa nijak zásadne neposúva. Teda až na Lilith, pani z ľadu už pekne guľatie bruško. Osmička pochováva jednu z bočných postáv a aj budúcu vedľajšiu zo slávneho spinoffu. Frasier sa totiž necháva počuť, že jeho otec, povolaním vraj vedec, už zomrel. Takže double fail, za ktorý sa tvorcovia "ospravedlnia" vo Frasierovi, konkrétne v S02E16. Scenáristi sa tiež trochu nešťastne pohrali so snobskými povahami barmanky Carly a Sama, ktorí sa vzdávajú obrovských balíkov v prospech čistého svedomia, veruže takých ich nepoznávam. Humor stále prítomný i keď Rebeka a jej slabosť pre boháčov stále viac otravná. Snáď sa z nej nestáva labilná a ukričaná Diana. V deviatej sérii sa predstavuje tradičné zlo dlhodobo fungujúcich seriálov a to v podobe jubilejného, v tomto prípade, dvojdielu plného nudy a rekapitulácií. Zvyšok stále vtipný, vypichol by som nováčika "zlého suseda" z hornej reštaurácie, ktorý Samovi svojou aroganciou dvíha adrenalín, do povedomia sa dostáva aj nový štamgast menom Paul. Rebeka žiaľ znesiteľná iba, keď nemá väčšiu rolu, ale nelúčime sa s ňou, Sam totiž v očiach malého Frederika vidí svoju budúcnosť a rozmýšľa nad inkubátorom vlastného genetického kódu. Desiata séria sa nikam neponáhľa a ani Sam, tak tehotenstvo ide stranou. Zato sa dozvieme ako to bolo s Frasierovou prvou ženou a zúčastníme Woodyho svadby v parádnom dvojdiele na prelome sérii 10 a 11. Ten sa mimochodom scenáristickou vynaliezavosťou dokáže priblížiť najprepracovanejším kúskom slávneho spinoffiu. V poslednej sezóne mi skoro padla sánka. Na scénu totiž v jeden moment nakráčal namachrovaný Martin Crane, zatiaľ však bez charizmy, sympatií a s iným menom, tiež sa tu objavila Rose, rovnako s inou identitou. Čo je však zásadnejšie, Frasier sa rozvádza, ale nie je to iba o ňom. Menších či väčších postáv je tu tucet a každá sa hlási o svoje miesto. Najhoršie dopadla psychicky rozbitá Rebeka, do ktorej sa nadobro prevtelil duch Diany, miestni štamgasti s remízou, Karla, tá začala so štyrmi deťmi a skončila s ôsmymi, ale to už dávno a Sam? Ten sa takmer vychrápal s minulosťou. Vlastne sme ešte zabudli na Woodyho, ktorý si to v neskutočnom diely namieril do úplne inej galaxie- do politiky. Ale takých dielov sa našlo v poslednej sérii viac, kedy som nestíhal sa smiať a žasnúť nad neutíchajúcimi nápadmi scenáristov, ktorí vedeli zodraté barové stoličky osviežiť stále niečím novým. A o tom je Cheers, ide o sitkom, ktorý sa rozbiehal desiatky dielov, aby si v jeden moment uvedomil svoju silu a v slušnej forme sa udržal až do samotného konca. Ktorý iný seriál si to môže povedať?

Bola sranda sledovať sci-fi film s ľuďmi, ktorí sa ocitnú na nehostinnej planéte menom Zem. Ale Shyamalan si to tentokrát postrážil, možno síce dvakrát zabalansoval, no nespadol a ponúkol slušný, zručne natočený survival.

Shyamalan invisible. Vlastne mal jediné šťastie, že Vládcom vetra kariéru neštartoval, lebo by dnes v Hollywoodu netriedil ani poštu. Nedokázal som sa sústrediť na nič iné než na hodinky, tak moc nezaujímavé to bolo. Herci strašní, dialógy smiešne, gradácia, zápletka žiadne a fantázia pre fantasy žáner bez prínosu. Ešteže sa to nezaplatilo, lebo tvorcovia ku koncu hrozili pokračovaním. A to by sme si živly matičky zeme opäť statočne nasrali.

Presťahujte svet Narnie do reálneho sveta a kúzlo je fuč. Oceňujem režisérovu snahu o originalitu, lenže za kameň úrazu vidím práve nešťastné rozhodnutie spojiť rozprávkový a reálny svet. Oba sa bili, a preto ani jeden neponúkol čo námet sľuboval. Pekný tak zostal len plagát, úvodné intro a popis mytológie, do ktorej nám režisér nedovolil nahliadnuť.

Obdivuhodné koľko minipríbehov sa dá vmestiť do jedného atentátu. Z tohto pohľadu je to jazda toboganom, kde vám občas zadrie do zadnice afekt Cagea a neznesiteľná povaha jeho ukvákanej postavy. Záver rovnako vybočuje z nebezpečnej rovnice šijúcej do kdekoho ku kľudnejším vodám, kedy sa trestajú vinníci podľa žánrových kalkulačiek. Lenže to vykreslenie, zostrihanie a poukladanie mnohých príbehov lemujúcich jeden veľký podvod je precíznosť sama, napínavá, energicky natočená a správne vykonštruovaná. V tomto je De Palma borec.

Zas ma ten Puduččérinec nachytal a to som si vravel, že sa tentokrát nedám. Vlastne bol väčšinou krok pred ním, teda si to aspoň myslel a zakiaľ som si s prvým zvratom hravo poradil, ten druhý už prepočítaný nemal a tretí? Drahí priatelia, ten bol ako z veľkej knihy. Práve vďaka nemu som na dvadsať minút zabudol, že ma predošlé dianie až tak nebralo a ja po opustení osady nakoniec odchádzal s dobrým pocitom.

Takéto typy záverov tu už boli mnohokrát (Mŕtvi a pochovaní, Karneval Duší, Kabinet Dr. Caligariho), takže žiadna revolúcia vo filmových zakončeniach sa nekoná aj keď to na prvý raz funguje. Lenže, keď sa pri ďalších opakovaniach sústredíte na maličkosti nadšenie postupne upadá. Čo zostáva, je presvedčivý Osment, sústredený Willis a mrazenie v kostiach. No narozdiel od Znamení či Vyvoleného film neodpláva s prvým spánkom.

Film som videl len včera a dnes mám problém niečo k nemu napísať. Matne si spomínam, že inak dominantnú atmosféru narúšali komické scény a až nezdravo mudrujúci Culkin jr. Ostatné, Shyamalanova pečať, záverom nevynímajúc.