FlyBoy

Muži (i ženy) v prdeli...od Vejdělka pro vejdělek...a samozrejme bez akejkoľvek súdnosti či dôvtipu...

Gýčujem, gýčuješ, gýčujeme...

Ceľkovo obstojný, miestami neohrabaný, low-low budget príspevok do adoračnej kategórie grindhouse/exploitation, ktorý suverénne priznáva svoju pasiu a inšpiračné zdroje. Sestry Sosky - hororoví nerdi majú čo povedať a v ich premiére je to dostatočne vidieť. Či už ide o ten nadšene tlmočený rodriguezovský vplyv, mladícky elán podporený cieľavedomosťou alebo len o prostú lásku k hororu ako takému, každý jeden element tu má svoje miesto a je zároveň súčasťou osvojenej vízie. Nemá zmysel sa handrkovať ohľadom zreteľných (no z hľadiska rozpočtu zákonitých) nedostatkov. Snímalo sa cez ručný Panasonic HVX-200 z čoho výplyva, že ono širokoúhle HD rámovanie s prudkým zoomovaním a roztekaným pohybom aj napriek príhodne vyvolanej prudérií a rozruchu, nezabezpečuje opojné atrakcie či silnú katarziu, ale predovšetkým pocit stratenosti a ľahostajnosti. Čo sa už peňazí až tak netýka a predsa trochu škrípe je prevažne chabá inscenácia dvojičiek Jen-Geeka/Sylvie-Badassa (na druhej strane výkon Goody two shoes C.J. Wallisa a cameo Carlosa Gallarda aka El Mariachiho je brilantné, slušnú partiu uhrala aj Rikki Gagne čo by bezjednoruký rocker-Junkie) a takisto prepesničkovaný podmaz v ktorom sa to prehadzuje ako v šenkárskom jukeboxe. Inak je ale "Dead Hooker in a Trunk" uchádzajúci canuxploitation plný exploatačného pranierovania prepieraných tém (drogy, cirkev, policajná prehnitosť, sériové vraždenie, nekrofília), neskostnateného/zvrhlého vtipkárčenia a nepovýšeneckého, serióznejšie mieneného pomrkávania na Tromu, ktorý po boku kráľovského "Hobo with the Shotgun" stojí tiež na vlastných, pomenej pevných nohách a fandovskej obci odkazuje, Canada ešte nepovedala posledné slovo...

[DC, Sydney] Je to síce prvotina-hybrid rozpačitý, ale vďaka svojej žánrovej usporiadanosti, rozvášnenej inklinácií k pokleslosti/k fenoménu kung-fu a vynikavej campovosti je tak úprimný a pôžitkársky, že sa mu fakt nedalo odolať. Ten vizuálný narcizmus, ktorým ma napríklad "Goemon" vyslovene sral, mi tu prišiel viac opodstatnený kedže sa nesnažil ísť do neprimerane rozťahanej epickosti + onanovať nad sebou samým, ale skôr slúžil ako nástroj na širenie pitoreskných sekvencií s kopou nečakaných sidekickou, ktoré milovníkov slávnych martial arts a chessy vyvraždovačiek v kľude rozhodne nenechajú. Rozbeh je jalový - až moc zostrihaný, rozveselia len strohé predstavovačky jednotlivých klanov, krčmová čistka X-Bladea, kolosálny nástup vypaseného warriora aka Jack Knife a vysokoakostný hárem Madame Blossom, inak bezúčelný chaoz. Potom sa však do kurzu (žiaľ nie herecky ale iba dejovo) dostane aj doposiaľ nevýrazný Blacksmith, zhustením ošemetných výstupov sa pripraví pôda na spletitý spor a rozdrobená fabula-rozmarný nezmysel začne naberať na obrátkach, smerovať k predpisovej hromadnej jatke kde sa to hemží všeličím. Negatív by sa našlo neúrekom, ústredný hero neni fatálny ako by sa patrilo, počiatočné predsavzatie revitalizácie žánru sa neuskutočňuje a zeditované je to tiež na hovno, ale keď si predstavím koľko novorodených pózerín mi už prešlo rukami, tak takéto vrúcne plnenie snov - byť aj nepopierateľne kazové - mi robí oveľa väčšiu radosť a viem si ho kvôli rovnakej náklonnosti z chuti užiť. Ohŕňať nos bude hlavne ten, ktorý čakal uvedomelé debutanstvo (RZA logicky nemôže patriť medzi dotknutých začiatočníkov-režisérov kedže sa roky primárne venoval hudobníctvu, sem-tam si strihol rolu vďaka kamarátovi a to je asi všetko + pero v ruke držal aj Eli Roth čož vnímavej osobe niečo napovie), ten čo nedokáže rozoznať poctu, resp. stúpenecké preberanie od samoľúbeho kopírovania a sazmorejme člen "uniformnej smotánky", ktorý sa bez značkového či vynaliezavého príbehu jednoducho nezaobíde. Čo dodať? Asi len: "shame on a nigga".

[DC, Sydney] "Desperately seeking woman with cake." Do karát tomu hrá a hodnotenie o stupeň zvyšuje fakt, že sa jedná o nápaditý a milý pokus o (doku)film vo filme, ktorý žartovne konfrontuje motív atypickej love story s multikulturálnou, slobodomyseľnou gloriolou Veľkého jablka. Novozélanďan nemeckého pôvodu Florian Habicht vsádza hlavne na kúzlo improvizácie a spája vlastné, ortodoxné i výstredné podnety partnerského zbližovania s pouličnými nápovedami obyvateľstva, ktoré "anketovo" radí a tvorí prevažnú časť celého počinu. Ten sa odvíja veľmi nepredvídateľne, v zopár momentoch zaváňa trápnosťou a bránicu zahrieva prečudesne-srandovnými scénami ala ohňostroj nad Titanicom alebo telová konzumácia cereálií. V hlavnej úlohe strapatý freak-kaviarenský umelec a jeho tatko, ruská modelka chlapčenského zovňajšku, NYC a útly crew so skromnou výbavou, takže nečakajte žiadny "New York, I love you", ale skôr jeho zjednodušeninu, amatérsky variant.

Afektovaný a patetický štek o nešťastnej "zhode okolností", ktorý tak strašne chces dolovať všemožné vzrušenia, až to zvádza k hlasitému rehotu. Impotentné zauzlenie a sprčené rozuzlenie ešte šperkuje aj Dave Flannery dreváka Joela Edgertona čo by chodiaceho nemehla, dospelého asociála neschopného sa kontrolovať a napokon aj zľaknutého vyjsť s kožou na trh. Popri pár záchvevoch uchádzajúceho mysteriózna ani štipka ľahkosti, minimálne úsilie ísť do živelnosti a väčšinou iba ostentatívne nátlaky aneb poser sa z tej plasticky narafičenej kalvárie, no neposral som sa...P.S. S dôvtipným, krátkometrážnym jašením sa bratov Edgertonovcov z Blue Tongue Films to moc spoločného nemá...teda až na tu podarenú kameru.

Plíživé uvedenie vypodobené podľa stále nehynúceho "Paris, Texas" ihneď upúta, postupné zoznamovanie sa s neznámým priestorom, "ikeackov" konformitou otrokov nenaplnených potrieb ktorých duše ovládla komerciálna sodoma-gomora, vyvolá hneď intenzívnu alegóriu posmrtného života, pekla paradoxne chladne desivého kde už ani opakovaná smrť nemá svoj význam (akokeby familiárny segment, franchise obsahovo spríbuzneného "Holy Motors") a terapia cez šokantné amputácie "nevyhovujúcich prstov" a očakávaní kontrované s ezoterickým prenášaním tichej bolesti - v duchu škandinávskej školy - výborne zaceluje celý, myšlienkovo i technicky hodnotný projekt. Tragikomický rámec je síce vyhranený, ale zároveň tak pregnantný, že to bez rúžových okuliarov až príliš odráža obraz dneška, skrývajúceho, upadajúceho…do zabudnutia hodnotného a podstatného, poddajne väzniaceho pošlušných konzumentov. Uvedomelý komentár "v správny čas na správnom mieste", ktorý royanderssonovskou abstrakciou popisuje pomalú výheň človečenstva a skrz onu nezúčastnenosť/bezvýhľadnosť mu dáva posledné zbohom…pred tým, než nastane ďalšie posílenie kontinuity kolektívnej predstieranosti, neodvratné (seba)vyhostenie a tuhá zima. Zoberte si kabát, ešte prituhne.

Chcete vedieť ako utvoriť nekonvenčnú romantickú komédiu plnú význačnej symboliky, úsmevnej absurdity, existenciálnych rébusov a popritom neuviaznuť v sémantickej irelevantnosti? Nevolajte Kárimu-nezdvihne Vám-a radšej vyhľadajte jeho "Outsidera", hádam Vám napovie...

[V, Sydney 2012] Úšpešná kniha Christosa Tsiolkasa ma obišla, ale aj popri tomto deficite si dovolím tvrdiť, že toto je síce použiteľne heslovitá reflexia spoločenského (európskeho) úpadku v rámci ktorej sa depky kruto dávkujú a nános neodstrániteľnej špiny kvôli nekontrolovateľnej hlúposti pomaly zasycháva, no jej drtivý dopad totálne tlmí nezvládnutá postprodukcia. Útržkovitosť scén je v poriadku-pri takýchto pospolito pretrepávaných stimuloch ako homosexualita, utečenectvo či chudoba nepotrebujeme hodiny oxidovať v hrdinovej minulosti a radšej sa zameriavame na jeho prejavy sukcesívnej apatickosti-problém je v ich neracionálnom znásiľnovaní/nadpájaní čo predstavuje umelo vytvárane napätie skrz vršenie prvoplánového pohŕdania+syžet je čajové vrecúško-vyluhované, nedostatočne naplnené a napokon sa to niekedy ženie až do smiešnych extrémov ("That familly was cursed."). Rysy ambiciózneho artu to má, civilné obsadenie tiež a Jed Kurzell (OST) sa rozhodne hanbiť nemusí, len keby sa to odprostilo od tej neprospievajúcej ťažkopádnosti/sílenosti v procese výmeny pocitov a trochu sa pozmenilo neuvážené vyústenie , bol by "Dead Europe" Tonyho Krawitza pravdepodobne oveľa mocnejší a za vznešene nakrútenou "Lore"-nezabudnuteľným počinom svojej manželky Cate Shortland-toľko nezaostávajúci. 50%

Ďalší sériový, sterilnejší klon kontroverzne prijatej výpovede "Human traffic" a žhavý konkurent pre americky nadpozitívny "Groove." Hustá vrava v slangovom podaní, rutinne modifikovaná zápletka na pozadí tanečnej vášne a oparu z drôg a nával audiálnych vzpomienok na legendárny rave. Vo všeobecnosti je to pravda zlátanina fušerská, ale tak človek dotknutý odpustí, je to celkom vtipný odvaz ktorý neurazí.