FlyBoy

[FFF 2013, Sydney] "A moving story about the tyranny of age and loneliness, a film that reminds us we all yearn for the same things, no matter our social standing or prospects in life, Une Estonienne à Paris doesn’t rewrite the cinematic rulebook, but gently and gracefully makes its point." 3,5*

[FFF 2013, Sydney] Bratia revoltujúci sú späť a okrajové publikum sa raduje. Neubránim sa ale dojmu, že to mohlo byť rozvážnejšie rozfázované a hlavne v niektorých okamžikoch výraznejšie vyšpičkované. Úbytok smrtiacich gagov a surrealistického jašenia sa, stále však kreačný elán a končistý dopad. Zas sú tam senzačné úseky, ktoré by som bez odvrávania zaradil do zostrihu toho najvtipnejšieho na poli euro-komédie za rok 2012 a takisto momenty, kedy ono anarchistické vykúpenie v dobách nezadržateľného úpadku predstavuje príznačne excentrickú alegóriu jediného možného riešenia. Ide len o byznys a s ním spojené obraty/úplatky, nedosahuješ/neplatíš, tak skôr či neskôr poletíš a nezabudni že si monitorovaný, prípadne nahrávaný, žiaden strach, všetko vidíme, všetko dokážeme. Potom nečudo, že sa k slovu dostane punkový variant "turbo" vyčínania, opätovné vyfuckovanie celej Európy po vzoru "Louise Michel" a neortodoxný naratív čo by zámienka na žánrovú provokáciu. Gustave de Kervern/Benoît Delépine...to je čierne na bielom, frankofónny art v plnej paráde.

[FFF 2013, Sydney] Typicky poklonkujúca adaptácia priemerného vyhotovenia. Výprave, ku prospechu vyhnanej do niekedy až burtonovského extrému uberáju na údernosti hollywodske kurdlinky až príliš doslovného scenára a pozornosť od prkenných prednesov (s výnimkou Gérarda) je odvádzaná skrz teatrálnu naliehavosť dialógov. Stane sa to, čo sa má stať, limity sa neprekračujú a šablonovitý dej neponúka skoro žiadnu pamätnú odbočku. Améris ovláda priestor, predlohe hanbu nerobí a verím, že svojich stúpencov si nájde, ale pri všetkej úcte, ódické tamtamy by som nevyhlasoval.

Odpáliť "Les Amours imaginaires" prívlastkom povrchné je vcelku unáhlené a predovšetkým slabozraké. Pojednáva sa tu o povrchu, ale v reflektovanej podobe, ktorá prezentuje oveľa variabilnejšie stanoviská než podaktoré, nepatričné povzdychy. Už len trefne zakomponované intermezza náhodných dotknutých jasne napovedajú, že až tak plytké to zas nie je. X.D. sa nijak vehementne nesnaží o zaslepenú glorifikáciu zvoleného životného štýlu či egoistického zápolenia o vytúžený ideál, poskytuje skôr zronený náhľad na tápajúce osoby, ktoré napriek nezakrývanej ašpirácií o lásku neodolávajú nástraham svojho libida (čož v tomto prípade môže vadiť snáď len upjatému puritánovi) a s prísunom naakumulovaného nezdaru sa do seba stále viac a viac uzatvárajú. Navyše ten ironický epilóg je len ďalším dôkazom toho, že X.D. je nad vecou a jeho generačná výpoveď je mnohorozmerná a opodstatnene prešľachtená...maniera, ktorá vyplýva z úprimnosti autora, ktorá nie je dutou pózou. Ubral by som slow-mo masturbácie a dodal väčší obnos genderového i vzťahové konflitku aby niektoré pasáže nezaváňali monotónosťou. Inak spokojnosť, X.D. má nielen talent, ale aj fantáziu + takýto vrelý otlačok rukopisu Kar-Wai Wonga ("Fa yeung nin wa") nemôže nepotešiť.

Konečne hmatateľný filmový tvar...o dospievaní, vzťahu matka-syn a homosexualite. Kompozične vymakaný, rozprávaním neokázalý a intenzívne emócie dolujúci. Rozhovory/hádky nezaobalené do škrobenosti, maximálna citlivosť pri konfrontácií rozličných vyjadrovacích prostriedkov a spaľujúce verše z druhého plánu. A koniec? Nemohol byť krajší.

V kocke...sa snúbi minimalistická oslava klaustrofobickej drezúry a matematická deštrukcia demarkačnej pudovosti. Táto mnohoznačná, machinačná hra o prežitie si po celú dobu udržuje neobyčajnú vypätosť, bez okolkov ospravedlňuje nevyhranené finále a hrdo si preberá nálepku mind-fuck. Zrádny labyrint, životné výpočty...vyvražďovačka s presahom.

Ja by som tomu tiež rád napral malú štvoritú, ale kedže sa celý, umne budovaný, teoreticky šľapajúci systém zdrojového kódu v koncovke rozsype ako domček z karát, ostanem pri veľkej trojitej. Nevadí mi, keď sa vybočuje zo žiadaných noriem alebo sa modelujú významovo voľne vyložiteľné rámce, práve naopak - veľmi sa tomu teším, len akokeby Jones skrz urputnú snahu zamiešať karty niečim trendy (= úkazom paralelných realít) nebral na vedomie, že na takúto rošádu je jeho "osemminútovka" až do posledných chvíľ až moc priamočiara a jej čaro spočíva práve v onom neznásilňovaní vyváženého konceptu. Chápem, že po suverénnom, bystro koncipovanom, nemálo kritizujúcom "Moon" chcel D.J. opäť prísť s inak podaným vyvrátením epidemickej ideológie, ale na čo sa znovu opakovať, keď máte v rukách šancu stvoriť jeden z najnapínavejších science-fiction thrillerov široko-ďaleko a jeho záver mohol byť jeden z tých nadpozemských?

Nevtieravý, nadmerne inšpiratívny a aktuálne otázky pokladajúci mix existenciálnej drámy a osvedčených, vedecko-fantastických postupov, ktoré sú však len pomocným nástrojom na ozrejmenie pokročilého, nového univerza. Tam kde sa robot stáva priateľom človeka, mesiac už nespĺňa funkciu postupného objavovania, ale pravidelného profitu a vlastná identita je už nadobro zdeformovaná. Aspoň že v týchto výstražných hypotézach stále pretrvávajú presvedčenia o pude sebazachový, vzťahovej lojalite a oslobodzujúcej nádeji, ktorá zomiera posledná. Presný Rockwell, vťahujúci Mansell a vnímavý Duncan.

Dizajnovo zaopatrená, dosť chatrne vystavaná, hlúpa a čo je ešte horšie, falošne inteligentná jednohubka, ktorá síce pútavo kontrastuje farebnú škálu mizanscény a dráždi zrenice podarenými, vertikálno-horizontálnymi pádmi/preletmi, ale kvôli nevýživnému/nerozhodnému skriptu, zväčša (čiže nie stále) rutinnej réžii a her. limity neprekračajúcemu Cooperovi neobstojí ani ako atrakčná oddychovka, ani čo by náznak o reflexívny komentár na adresu predierovaného kapitalizmu. Práve naopak, L je jeho nezdráhavou obhajobou, v podstate NZT oslavuje na úkor tvrdej driny, zarputilosti, obety - pochodov, ktoré sú v dnešnej dobe už viacmenej pasé, neguje prirodzenú harmóniu duše a tela, potreby sa už naďalej neuspokojujú hlavne (ne)materiálnymi maličkosťami, ale prevažne rozšafnými megalomániami a takisto doporučuje konzumáciu tejto syntetickej ilúzie s aktuálnym partnerom, prípadne budúcou manželkou - bravo. Hŕstka varujúcich/vyčítajúcich štuchancov v podobe vedľajších účinkov drogy alebo bastardizácie kapitálových trhov potom vyznieva ako obyčajný alibizmus, ktorý presne zapadá do filozofie organizovaného chaosu "tých hore" aneb triviálne upozorňujeme na dávno poznané hrozby, zaraz vychytralo manipulujeme cieľového zákazníka aby nám náhodou nezlenivel a predovšetkým sa vyjadrujeme tak, aby nám väčšina nerozumela. Navyše Eddieho vnútorné monólgy zakrývajú neschopnosť sprostredkovať strhujúci storytelling, zapeklité situácie nám tu pán dokonalý rieši jak "Fero zo stanice" a zavádzajúco satisfakčná koncovka je z perspektívy uchopenia vízie veru prepražená káva po ktorej nepríijemne zatrasie. Nenechajte sa však - dievčatá a chlapci - mojími prepjatými výplodmi odradiť a kúpte si "Limitless" na Blu-ray, možno iba tak po čase zistíte, že vyhodiť tatkové (nebodaj ešte Vaše) peniaze za takú pičovinu bolo fakt nepotrebné.

Babičke by sa to páčilo, má to elegantné farby, ubieha to rýchlo, je tam boh, osud, poučenie a samozrejme, láska na prvý pohľad. U mňa solídny priemer, ktorý upúta pozornosť vkusným synkretizmom všednosti a nadprirodzenosti, ale dopláca na jeho simplifikáciu, nepatričný odklon od pôvodnej predlohy PKD. Nevidím tu ani potrebný nadhľad, ani dostatočnú snahu o zintenzívnenie aktu "odobrania slobodnej vôle", vidím úsilie štýlovo tromfnúť svoje predobrazy, výskyt bourneovskej kinetiky a celkom slušné dialógy. I keď mi ústredné duo v zopár momentoch pripomína strojené tajtrlíkovanie Justina a Amandy, tak na rozdiel od "In Time" mi "Adjustment Bureau" nepríde až tak sterilný a záverečný úprk je náhodou docela fajn...blbina.