FlyBoy

[SFF 2013, Sydney] Nechytilo ma to, ale chápem prečo ostatných áno. (Meta)dokument zručnej storytellerky Sarah Polley totiž svojím nespoľahlivým dávkovaním informácii priam nabáda k nadšenej participácii na vyriešení onej záhady a verím, že u niekoho vzbudzuje aj dojem univerzálnosti. Ten mi však príde až príliš chcený a (takisto ako celý projekt) málo motivovaný. Jedná sa samozrejme o vkusne intímnu spoveď, ktorá nepostráda bezprostredné humorné glosy, fešne naaranžovaný, archívny look Super-8 a hravé zaobchádzanie s juxtapozíciou (nepriamo poukazujúce na krehkú paradigmu subjektívnej interakcie medzi nedokonalou pamäťou, holým faktom a konečným zorným uhlom), ale toho davového vynášania do nebies sa u "Stories We Tell" momentálne účastniť nehodlám...

[SFF 2013, Sydney] "Outsider" podľa Gerstera a zeitgeist moderného Berlína, sviežo a pritom stále staromódne. Rozháraný epizodický rámec vypĺňa úderne vedený alegorický humor, trefne ľahostajná mimika hlavného predstaviteľa a všade prestupujúca melanchólia. Film tematicky komplexnejší než by sa na prvý pohľad mohlo zdať (holokaust, byrokracia, hipsterdom, syndróm "nekonečného" dospievania) a technicky zvládnutejší než väčšina veľkohubej konkurencie. Kafkovsky absurdné, smutne pravdivé a sakramentsky zábavné...

[SFF 2013, Sydney] "Moral malaise of Romania’s corruption-ridden middle classes." A takisto maximálne autentický, zžieravý a kauzálny odraz výchovnej absencie, manipulatívnej dominancie, deštruktívnej sebeckosti a...materskej lásky. Leitmotiv straty syna je rovnako dvojznačný ako samotný názov ("Pozitia Copilului" - pozícia dieťaťa, v prenesenom slova zmysle tu možno hovoriť o akom si ťažkom bremene či viacmenej negatívnej predestinácií alebo tiež "pozitia corpului" - pozícia tela, termín používaný v policajných záznamoch v súvislosti s určením miesta činu...) a to predovšetkým kvôli tomu, že po cca. 60 min. si uvedomíme, že nie sme svedkami jednej straty, ale hneď dvoch...nutno dodať, z etického pohľadu diametrálne odlišných. Prvá sa odohráva pri tragickej autonehode, kedy o život príde malý chlapec zo sociálne slabšej rodiny. Okolnosti tohoto incidentu a celého dopadu na poškodenú rodinu sú zámerne upozadené na úkor podrobnej morálnej i psychickej determinácie druhej, previnilej strany. Postupne potom dochádza k ich slovnej rekonštrukcii a pri konci aj zdrcujúcej kulminácií. Druhá zreteľne vyplýva z úsečného vzťahu medzi dobre zabezpečenou matkou a jej rozmaznaným potomkom na základe ktorého si vieme odvodiť, že syn sa od matky dištancuje už niekoľko rokov, je pre ňu už dlhšie stratený. Cornelia cíti, že tentokrát by to už mohlo byť nadobro a preto sa vydáva na netaktne vyslobodzujúcu cestu plnú úplatkov, vychytralých telefonátov a rôznorodých machinácii. "Child's Pose" funguje vďaka vrstevnatým dialógom, "nervózne" kontaktnej kamere, civilnému herectvu a sústredene produkuje niekoľko nezabudnuteľných scén pri ktorých sa pravidelne moc dýchať nedá. Absolútnym vrcholom ľadovca je potom (už vyššie načrtnutý) konfrontačný epilóg čo by emočný uragán víriaci dva druhy žiaľu - rezignovaného a toho egocentrického... Pre stúpencov rumunskej školy povinnosť, pre zvyšok cenná skúsenosť.

[SFF 2013, Sydney] Sledujúcou metódou záberovania, utlmenými vyjadrovacími prostriedkami a empatickým napojením sa na hlavnú postavu mi "Grigris" pripomína spracovaním porovnateľný "Aujourd'hui". Navyše chudobou poznačené lokácie krajiny tretieho sveta a takmer totožná premisa nezvratného údelu (predtým smrť, teraz telesná handicapovanosť) túto spomienku ešte umocňujú. Mahamat-Saleh Haroun rovnako ako Alain Gomis stvoril dôležitý film o tom, že my všetci máme problém o ktorom nechceme hovoriť, nedokážeme ho riešiť a musíme s ním do určitej chvíľe žiť. Jedného dňa potom zistíme, že sú dve možnosti, buď sa včas navzájom podporíme a zoberieme osud do vlastných rúk - prežijeme, alebo sa neskoro zobudíme a (pri troche šťastia) s pokorou odídeme - zomrieme. Ako sa však z obidvoch počinov pravdivo dozvedáme, naše kľúčové rozhodnutia nemusia byť vždy, len v našich rukách...

[SFF 2013, Sydney] "Grzeli nateli dgeebi" uspel na viacerých frontách, výberom témy (nelichotivý portrét povojnového rozpoloženia spoločnosti na územi Gruzie a jej pochopiteľne nepripravený vstup do nezávislosti reprodukovaný cez procesy dospievania dvoch "obetí" nastupujúcej generácie), voľbou kameramana (k slovu sa dostala pravá ruka Cristiana Mungiu, obrazový virtuóz Oleg Mutu čo by ďalší hrdý zástupca rumunskej novej vlny a jeho náladotvorná a koncentrovaná optika) i nasadením pregnantného hereckého obsadenia (ústredne role boli zahrané bez chybičky a niekoľko skupinových výstupov vďaka svojmu symbolizmu utkvelo v pamäti aj na dlhšie než len jeden deň). Duo Simon Gross/Nana Ekvtimishvili živelne vykresľuje rozbombardované reálie, vonkajšími vplyvmi ovplyvnené zmyšľanie a takisto drsný kontrapunkt pretrvávajúceho násilia s dúfanlivou nevinnosťou, ale o nejakom dôkladnom účtovaní s minulosťou nemôže byť v tomto prípade reč. Namiesto úpenlivého hľadania koreňov/príčin národnostných stretov - ich následného dopadu na etapu "nových začiatkov", položeniu si kardinálnej otázky prečo (?) a radikálnejšieho uchopenia látky sa matne spomína na ťažké časy, ktorým sa žiaľ nedostalo úplného kritického rozboru, ale práve nepatričného zovšeobecnenia. "Ekvtimishvili and Groß give us the impression that we are travelling to the past and that we are dealing with a past era in Georgia’s history, when really the country is just as much caught up in nationalism as it was when the 1992 war happened. But the film doesn’t speak about nationalism. It speaks about the fact that violence is bad, without trying to inquire why violence in the region is so immanent. The two directors travel to the past, but they don’t bother to take the tools with them necessary to assess this past." 3,4*

[SFF 2013, Sydney] Z distribučného hľadiska chápem striktné označenie "dráma", predsa len, ústredný konflikt záujmov je zrejmý hneď po silnej expozícii (technológia vs. príroda) a smutné upozornenie na dozvuky Vietnamského pekla takisto netreba bližšie špecifikovať, ale pri voľnomyšlienkovej interpretácií by som sa nebál vyrukovať aj s označením "rodinný"…tým prínosným spôsobom. Maurant totiž pracuje s optimistickými tézami tak živočísne a zároveň obozretne, že ony životné ponaučenia/kopance mladého Ahla sú hodnotným apelom na dočasné zocelenie duše i tela nielen pre dospelého, ale aj dospievajúceho jedinca. Očistná záležitosť ktorá sa síce drží osvedčenej schémy zavrhnutie-osvietenie-vzkriesenie, ale vyžaruje z nej nesmierna srdečnosť a to bez lacného sentimentu. Casting je výborný (deti ma konečne nesrali + ázijská verzia Jamesa Browna fakt stojí za to), pozvoľné tempo rozprávania dovoľuje hlboké ponorenie sa do neidealizovane exotických scenérií Laosu a celok sa elegantne pohráva s prvkami účelnej karikatúry, tvrdého pragmatizmu i snovej nádeje. Nezvyčajný mix ktorému som neodolal.

Soderbergh to je starý známy chameleón, nepredvídateľné zviera čo klame telom a obete zabíja bez sebamenšieho zľutovania. Teritórium v ktorom sa pohybuje dobre pozná, zodpovedne si v ňom zaujíma strategicky výhodnú pozíciu tak, aby po nečakanom omráčení mohol vykonať onen smrteľný výpad. A zážitok je to veru silný. Napriek tomu si myslím že sa nejedná o thriller prvotriedny, ale skôr plnokrvný. Rozjazd sa totiž javí ako prínosne explikačný prológ, ale sála z neho akási celoplošná topornosť, kŕč a dojazd čo by šokantné zistenie na tému prospechárstva je mierne premotivovaný, avšak všetko medzi tým, prešpekulovaná "tichá" adrenalínovka non plus ultra. Má to ten správne prenikavý, temný look, scenár je značne nezhovievavý/dôsledne vypointovaný a réžia neprekvapivo unikátna. Dusno krájateľné, podmaz diegetický a po dlhšej dobe, satira jak remeň.

Šestáková odrhovačka o utopických účinkoch hypnózy v hyper hektickom háve. Prehnane rozbúraný naratív chce strašne pôsobiť kúl, mind-bogglingovým dojmom, ale pri podrobnejšom náhľade z neho upútava len nadržaný kilipovitý fetiš a jeho formálna progresivita. Na úkor toho, dejové kľučky zaváňajú vyčerpávajúcou hystériou ktorá sa snaží zakryť prvoplánové atrakcie. Opojnosť či pedantnosť Tonyho Scotta sa tu nenachádza ani náhodou a jedná sa skôr o akési frivoľné jašenia sa naprieč audio-vizuálnym spektrom bez pridanej hodnoty Dannyho Boyla. Ťažko si môžem užívať nezáväzný žánrový mišmaš v ktorom absentuje rozvaha v dávkovaní "nespoľahlivosti", postavy sa utápajú v nonsensových rozhovoroch a popritom hrajú síce burcujúce, ale neefektívne načasované pumpovačky. Oceňujem ten zápal vo vymýšľaní ostrých twistov, odvahu hnať to permanentne do fakt napínavých krajností a aj tie špásovné sidekicky na účet niektorých protagonistov sú tiež fajn, ale celé sa mi to v hlave zafixovalo predovšetkým čo by poučné rebelantské cvičenie a nie ako zimomriavkový zážitok s diváckym orgazmom.

[FFF 2013, Sydney] Znepokojujúci portrét pozostalých v najlepšej tradícií bratov Dardennovcov. Pálčivá štúdia nedôstojného života a bipolárnych rodinných väzieb v ktorých dochádza (okrem iného) k stretu ohľaduplnej starostlivosti a zaslepenej "nenávisti". Veľmi citlivé vedenie hercov, pokojná ruka Agnès Godard a vzácna katarzia...

[FFF 2013, Sydney] Trend nastolený v "LAI" sa posúva do roviny epického rozprávania kde sa kladie ešte väčší dôraz na podchytenie zložitosti jednotlivých charakterov a ich harmóniu s prostredím v ktorom žijú. Xavier je síce zarytý nostalgik, ale nezabúda ani na fakt, že je rok 2013 a samoúčelne topenie sa v retro prvkoch je už dávno pasé. Preto ich primárne využíva ako pôžitkársku kulisu spoza ktorej necháva vyniknúť nástojčivý boj o milovaného partnera čo by bolestný prienik rozorvanej lásky, duševného antagonizmu a vyhasínajúcej nádeje. Ohromujúce rozvrhnutie scénosledu (s jemným dotykom magického surreálna) zasadené do vypiplanej mizanscény umocňuje skvostne vybraná hudobná zložka (ach ten Moderat), pestrá práca s kinematografom (plíživé jazdy, jump-cuty, camera-on-shoulder, zoomovačky...) a v neposlednom rade špičkové vystúpenia dvojice Poupaud/Clément (nonšalantné finesy sa spontánne dopĺňajú tými frenetickými). Zatiaľ najvyspelejší Dolan.